Moja cesta do Rumunska alebo krajina zasvätená Desirám (časť II.)

Najskôr sa všetci báli, že ten vlak aj tak nestihneme, lebo cesta na stanicu trvala 40 minút peši. Chvalabohu sme sa asi polovicu cesty odviezli na akomsi letoviskovom vláčiku a druhú ako inak, peši. Vlak mal odchod 10:03 a na stanici sme boli už 9:55. Nakoniec ani nebolo potrebné sa náhliť, lebo vlak mal 5 minút meškanie. V diaľke už bolo počuť pískanie Sulzera 60 1078 CFR. Vlak zostavený zo 16 vozňov 1. a 2.triedy zastavil v stanici a z ničoho nič sa stanica zaplnila stovkami ľudí. Po nastúpení do vlaku sme si našli miestečko v starých ale udržiavaných vozňoch, podobných ako naše B. Vlak sa dal do pohybu. Rozbehol sa asi na 80 km/h, ktoré si udržiaval po ďalšiu stanicu. Tou ďalšou bola Costineşti Tabără hc. a ďalšia Costineşti. Je to letovisko výlučne pre mladých ľudí, kde sa dá zažiť kopec zábavy a kde vystupuje najviac ľudí... Vlak sa začal rozbiehať ale tento krát iba na takých 50 km/h, ktoré ale pomaly strácal a pri známom soľnom jazere Tâchirgiol, kde je vidieť dočasných černochov natretých liečivým bahnom brzdí do stanice Eforie Sud, kde sa križujeme s protidúcim rýchlikom z Bucureşti vedeným Sulzerom 62 1058. Trať potom vedie v mestečku a pomalou jazdou sa dostaváme do stanice Eforie Nord. Stredisko Eforie bolo voľakedy jedno z najnavštevovanejších rumunských stredísk československými občanmi. Vlak potom zrýchľuje na 80 km/h a pri zastávke Agigea Ecluză Hm., kde sa začína elektrifikovaná dvojkoľajka (ešte za čias socializmu sa táto trať mala upraviť na elektrifikovanú dvojkoľajku, s taktovou dopravou, ale bohužial po páde vlády Nicolaia Ceauşesca a nástupe ďalšej vlády a poklese ekonomiky a životnej úrovne obyvateľstva sa so stavbou skoncovalo), kde vlak zrýchľuje na 100 km/h. Z dvojkoľajky sa stáva trojkoľajka a pomaly vstupujeme do stanice Constanţa. Tam je tiež kopu vecí na fotenie! Dlhé a plné peróny a staničná budova v stvare západu slnka vyzerajú naozaj dobre.

Potom sme stanicu opustili, lebo sme šli na prehliadku mesta. Pred stanicou je veľké námestie s obratiskom autobusov, trolejbusov a električiek. Mesto Constanţa nedávno vymenilo všetky staré autobusy za nové nízkopodlažné autobusy značky MAN. Trolejbusy sú väčšinou z 90.rokov, ale objavia sa aj nové. Električky sú približne ako Košické KT8D5, ale v bielo fialovom nátere a taktiež v reklamných náteroch. MHD je v mestskej časti Mamaia riešená vláčikmi (traktormi a dvoma prívešákmi) a lanovkou ponad pláž, hoteli a celé letovisko.

Po prehliadke mesta, návšteve Delfinária, Aqua parku a pláže Mamaia sme prišli späť na stanicu. Náš osobák bol na poslednom nástupišti a na 43 kilometrovej trati zložený z iba troch vozňov. Prvý bol veľkopriestorový vozeň 2.triedy, potom 1.triedy a nakoniec kupé vozeň 2.triedy. Na čele vlaku bol opäť Sulzer 62 1099 CFR, do ktorého ma pustil aj rušňovodič odfotiť stanovište, ktoré mi pripomínalo stanovište Pomaranča T678.0. S rušňovodičom som sa rozprával o železničných fandoch, železniciach na Slovensku a AlbatrosKlube :-) Hneď z Constanţe sme sa rozbehli na 100 km/h. Pri výhybni Agigea sme minuli vlak v radení s Desirom. Najzaujímavejšie z cesty späť bolo križovanie v stanici Eforie Nord. Po príchode sme čakali asi 2 minúty a potom sa ozvalo hlasné pískanie Sulzera 60 1074 CFR s Rýchlikom 938. Ťažký 18 vozňový nočný rýchlik do Aradu ťakahli dva rušne.. A aby toho ešte nebolo dosť, ako rušňovodič prípražného Sulzera bola asi 50 ročná pani. Potom sme už o chvíľu prišli do nášho Neptunu.

Dni rýchlo ubehli a prišiel deň 22. júla. To bol čas na odchod. Vstal som skoro aby som mohol ešte ráno spraviť zopár pekných záberov s Desirom. Pred „Modrým Šípom“ prešiel ešte zmeškaný Rýchlik 943 z vyše 800 kilometrov vzdialeného Satu-Mare. Vlaky sa vykrižovali vo výhybni Neptun a o 5 minút prišiel R 880 do Bucureşti Nord v radení 3x Desiro. Konečne sa mi ho podarilo vyfotiť, vravím si a po jeho odchode som chcel ešte počkať na Accelerat 1862, lenže ten mal meškanie vyše 25 minút a tak som šiel späť do hotela. Po raňajkách sme sa pobalili a naposledy spravili malú prechádzku zaujímavým letoviskom. O 14. hodine nás čakal pred hotelom autobus na Constantskú stanicu. Po hodinovej jazde sme dorazili na stanicu, kde sme si zložili veci. Ja som sa pobral naposledy zdokumentovať všetko „železničné“ v meste. Po 40 minútach fotenia som si so smutným vzdychom „už je koniec“ pobral zobrať veci. Hneď po príchode na perón začali z odstavného pristavovať náš IC 584 Mamaia s LDH 80 0574 CFR. Ten nás samozrejme neťahal do Bucureşti ale len posunoval. Na začiatku súpravy bol rušeň 45 CFR. Nastúpili sme do moderných klimatizovaných vozňov. Vonku bolo 37 stupňov a vo vozni 26. Bolo to pefektné. Pohodlné sedadlá a pokojná jazda týchto vozňov je neporovnateľne lepšia ako v našich Bpeer. Jediná chyba bolo, že automatické zatváranie dverí akosi nefungovalo a tak aj pri rýchlosti 140 km/h boli ako klasicky na vlakoch CFR dokorán otvorené dvere. Chcel som preskúmať celú súpravu a tak som sa vybral do reštauračného vozňa. Bol to pekný útulný vozeň s interiérom podobajúcim sa obývačke. Boli tam 3 veľké polkruhové „gauče“ na konci vozňa BAR a vysoké stoličky pri oknách. Vo vozni hrala potichu nevtieravá hudba. Bol to rumunský rock. Po dorazení do Bucureşti sme sa hneď vybrali do našej pristavenej Bac-ky, kde sa začala podávať večera. Mali sme odísť o 20 minút, ale vlak musel čakať na prípojné vozne z Thessalonik a Istanbulu, ktoré mali meškanie 180 a 220 minút. A tak sme čakali. Mňa osobne to veľmi potešilo, pretože som mal na Bukureştskej stanici voľnosť, ktorú som potreboval. Myslím časovú. Ešte naposledy som mohol pozdraviť starých známych železničiarov a aj trafikantku, kde som si kúpil proskepkt o Cseausescovom paláci. Zostalo mi 15 lei. Za to som kúpil ešte jednu Fantu a tyčinku. A je po peniazoch. Už mi zostáva spraviť len dáke foto a je po dovolenke. Spravil som zo desať fotiek a mal som v pláne ísť zdokumentovať moderný Wlabmee vozeň hneď za nami, ale sprievodca ma nepustil lebo bol plný aby nemali cestujúci námietky. A tak som sa postavil k oknu a pozeral sa na západ slnka nad stanicou. Po chvíli sa vlak začal hýbať a mne zostávalo už len tešiť sa na budúci rok. Meškanie sme do Lókósházy nedohnali a tak som na moje veľké prekvapenie ešte za svetla videl Arad a Curtici, ale už bez foťáku.

Dúfam, že sa Vám reportáž páčila a že možno niektorým ľuďom poopravila nelichotivý názor o Rumunsku. A možno že som niekoho inšpiroval k podobnému výletu... Uvidíme!