EP05: Encore une fois (Jeszcze raz, po raz ostatni)

Za všetko môže jeden e-mail, ktorý som v utorok dostal od svojho osobného a aj železničného priateľa Jaca Chiżyńského, v ktorom ma Jaco poinformoval o rozlúčkovej akcii pre rušne EP05. Keďže s Jacom som v častom telefonickom kontakte, dozvedel som sa od neho, že sa takáto akcia chystá, ale nebol ešte stanovený presný termín, preto som bol aj veľmi milo prekvapený, keď som zistil podrobnosti.

Zároveň som ale zosmutnel, pretože dozvedieť sa v utorok o tom, že v piatok by som mal na dva dni vycestovať, bolo pre mňa na prvý pohľad nereálne. Z pochybností ma ale veľmi rýchlo vyviedol telefonát so S@finom, ktorého som o tejto akcii informoval, a ktorý mi ešte v telefonáte povedal, že si nevie predstaviť nebyť na takejto akcii, a hneď mi navrhol, aby sme išli spolu. To ale milý Luky ešte nevedel, že ja som nebol definitívne rozhodnutý ísť na túto akciu. Svojím ráznym rozhodnutím však spôsobil, že som sa rozhodol cestovať spolu s ním, hoci pôvodne som mal celkom iné plány...

Museli sme ale ešte upresniť to, ktorým vlakom budeme cestovať, pretože vo Warszawe sme nechceli byť na poslednú chvíľu. Prvá voľba padla na spojenie rýchlikom Devín do Břeclavi a z Břeclavi rýchlikom Chopin do Warszawy Wschodniej. Keď sme si však zistili cenu cestovného lístka a aj skutočnosť, že Chopin z Petrovíc u Karvinej do Warszawy vezie iba ležadlové a lôžkové vozne, veľmi rýchlo sme od tejto voľby upustili. Jediná možnosť ako sa dostať relatívne načas na túto akciu bolo cestovať Bátorym, kde som mal však určité obavy, pretože tento rýchlik často meškáva a my sme mali na stanici Warszawa Wschonia od príchodu Bátoryho iba 35 minút času, čo predstavovalo dosť veľké riziko.

V piatok sme sa ešte niekoľko krát telefonicky spojili a definitívne si dohodli všetky detaily. Luky do "Bátoryčky" nastúpil v Bratislave na Novom Meste, kde ale spočiatku mal isté problémy s predavačkou cestovných lístkov. Vlaková „laminátka“ 240.068 sa zhostila svojej úlohy a odviezla náš vlak do Galanty, kde som pristúpil. Keďže sme boli obaja dosť unavení a vedeli sme, že nás čaká dlhá a namáhavá cesta, nešli sme sa ani pozrieť, aká gorilka radu 350 nás ťahala po Žilinu, ale radšej sme si vychutnávali pohodu a teplo v klimatizovanom maďarskom kupé.

Po ceste som ešte telefonicky pokecal s djexpresom, pozrel sa z okna, čo nového je v depe Trenčianska Teplá a zavrel som oči (Luky ťažkým viečkam podľahol už skôr...). Tie som otvoril až v Žiline, keď ma zobudila posunujúca „gorilka“ z nášho vlaku. Ďalšie "služobné" zobudenie sme nedobrovoľne absolvovali na hraniciach vo Zwardoni, kde nás zobudili slovenskí a poľskí pasováci a poľský konduktor. Pohoda v našom kupé však už netrvala dlho, pretože v Bielsku-Białej pristúpili veselí mládežníci vracajúci sa z diskotéky. Najväčší nával nás však iba čakal. Keď náš vlak zastavil v stanici Czechowice-Dziedzice, začalo sa niečo ako bitka v provotnospolnej spoločnosti. Do vlaku sa začali hromadne hrnúť cestujúci - šmelinári vracajúci sa z alkoholových nákupov v českých Petroviciach, odkiaľ ich na prestup doviezol rýchlik Silesia. Bleskovo sa zaplnili všetky miesta v kupé a chodba bola taktiež plná cestujúcich. Konečne sme s 13 minútovým meškaním prichádzali do Katowíc, mesta v ktorom som študoval. Lukymu som z okna ukázal neďaleké rušňové depo a vlak už aj zastavoval na nástupišti. V Katowiciach nám zo súpravy odvesili lôžkové a ležadlové vozne do Ruska, vlakový rušeň EU07-302 odposunoval a namiesto neho privesili dva vozne 2. triedy a jeden vozeň 1. triedy z Katowíc do Warszawy spolu s "deviatkou" - varšavským rušňom EP09-027.

Cesta do Warszawy ubehla veľmi rýchlo: jedno zastavenie v Sosnowci a posledné pred vjazdom na koridor v Zawierciu a už sme si iba vychutnávali relatívne komfortný pocit z jazdy po Centralnej Magistrali Kolejowej až po Józefinów. Časť jazdy nám skrátil aj spánok. Warszawa nás privítala slnečným počasím, aj keď Luky bol, ako správny fotograf, nervózny z početných mrakov. Za stanicou Warszawa Ursus vlak začal postupne zmenšovať svoju rýchlosť a tak som Lukymu mohol poukazovať veľké odstavné nádražie vo Warszawe Szczęśliwiciach, Múzem železničnej dopravy pri bývalej stanici Warszawa Główna. Cez Warszawu Zachodniu sme sa prehnali bez zastavenia, ako aj cez poslednú zastávku Warszawa Ochota a už sme aj vchádzali do podzemia stanice Warszawa Centralna, kam náš vlak prišiel načas. Po chvíli sme sa pohli ku koncovej stanici Warszawa Wschodnia, ale najprv sme museli prekonať 1300 metrov dlhý spojovací tunel a most cez Wislu. Náš vlak do cieľovej stanice prišiel našťastie načas, čím boli naše najvážnejšie obavy zažehnané.

Na stanici nás už čakali Iwan a môj brat Radek, ktorý pracuje vo Warszawe a takisto je fanatikom pre rušne radu EP05, v Českej republike známych pod označením 141. Skupina ľudi s batohmi a fotoaparátmi na prvom nástupišti nám dala tušenie, že práve sem pristavia náš mimoriadny, napäto očakávaný vlak. Medzi fanúšikmi čakajúcimi na vlak som spoznal Seweryna Dębského, fanúšika, ktorý pracuje v depe Warszawa Olszynka Grochowska a ktorý deň predtým pripravoval a dokrášľoval rušeň EP05-23, poverený vedením nášho rozlúčkového vlaku.

Nadišiel dlho očakávaný čas 8 hodín 6 minút ráno a staničný rozhlas zahlásil pristavenie nášho vlaku. Tváre napätých fotografov sa mierne rozjasnili, keď sa na začiatku nástupišťa objavila 4-vozňová icéčková súprava s vyparádenou oranžovou krásavicou EP05-23 na čele. Jej príjazd a zastavenie bol zvečnený mnohými fotoaparátmi. Prvý vozeň súpravy bol určený pre organizátorov podujatia; filmový štáb rôznych televízií, pozvaných na túto rozlúčku a tak sme si našli pohodlie v druhom vozni od čela vlaku. Ešte pred odchodom vlaku odišiel urobili sme si ho zvečnili, pofotili sme sa na jeho stanovišti. Rýchlomer rušňa EP05-23 v tom čase ukazoval 197231 najazdených kilometrov, teda do prípadnej nasledujúcej EH opravy zostávalo necelých 2800 km. Ďalšia EH oprava však už žiaľ vykonaná nebude...

O 8 hodine a 23 minúte zaznela návesť "odchod", čím rušeň odpovedal zvukovou návesťou R1 "Baczność" – „Pozor!“ a náš vlak č. MMPEi 140930/1 začal naberať prvé metre z rozlúčkovej jazdy sprevádzané nespočetným množstvom cvaknutí fotoaparátov. Po 7 minútach jazdy sme zastavili na 4.nástupišti stanice Warszawa Centralna, odkiaľ sme sa o 8:35 hod. pohli k nášmu cieľu. Warszawský železničný uzol sme opustili plynule a veľmi rýchlo. Keďže sme vedeli, že prvá fotozastávka bude až v Skierniewiciach, čas strávený vo vlaku sme venovali rozhovorom s ďalšími fanúšikmi ako aj výmene adries, skúseností a nadväzovaniu nových kontaktov. Z organizačnej stránky treba povedať, že organizátori mali túto akciu dobre pripravenú, pretože nás pravidelne informovali o dianí prostredníctvom vlakového rozhlasu, odkiaľ sa poľskofónny cestujúci dozvedeli veľa zaujímavých informácií. Okrem toho boli organizátori v neustálom rádiovom spojení s rušňovou čatou vlaku, ktorú tvorili odborníci na EP05 z depa Warszawa Olszynka Grochowska páni Daniel Rolski a Jacek Rutkowski, a samozrejme rádiové spojenie bolo aj s výpravcami jednotlivých úsekov a staníc. Hodinky ukázali čas 9:20 a náš vlak neplánovane zastavil pred vchodovým návestidlom do žst. Skierniewice. Pretože sa čakalo na vykrižovanie s osobným vlakom, organizátori nás rozhlasom upozornili na zakáz vystupovania, nakoľko po uvoľnení vlakovej cesty ihneď vojdeme do stanice. Luky túto možnosť využil na odfotografovanie odstavenej pantografickej jednotky radu EN57 stojacej na odstavných koľajách. O malú chvíľu zaznela z rušňa návesť "Pozor!" a náš vlak sa pohol k nástupišťu žst. Skierniewice. Po zastavení sa z vlaku vyrojili všetci fotografi a fanúšikovia. Po prvom fotení sa celá súprava pohla a zastavila pred stavadlom SkB, kde bol nasledujúci fotoflek v tejto stanici. Medzičasom sme však všetci museli dávať zvýšený pozor, pretože cestu nám križoval prichádzajúci rýchlik "Hutnik" na čele s EU07-364. Po jeho prechode sa pokračovalo vo fotení a po nastúpení do súpravy sme už aj uháňali preč.

Z mimovlakovej organizácie je nutné poznamenať, že akcia nebola až tak dobre pripravená, ako z hľadiska vnútrovlakovej organizácie. Spočiatku náš vlak zastavoval na miestach, kde slnko svietilo na rušeň zboku, ba aj odzadu. Potenciálne pekné fotky tak neľútostne kazil tieň, ktorý sa logicky vytvoril na čele rušňa. Celú situáciu ešte paradoxovala skutočnosť, že po opustení fotoflekov náš vlak prefrčal viacerými peknými miestami, kde slnko svietilo ideálne. Z tejto udalosti bol najviac sklamaný Luky, ktorý je pri fotografovaní veľmi náročný. Jeho nálada sa postupne strácala, ako aj pekné miesta na fotenie odrážajúce sa v jeho očiach... Situácia sa zmenila až po absolvovaní fotofleku pri kostole v Gorzkowiciach, kde Luky urobil prvú fotku, s ktorou bol spokojný a ktorý ešte spomenieme neskôr.

Nasledujúca fotozastávka bola na šírej trati medzi zastávkami Płyćwia a Lipce Reymontowskie v km 83,8. Nevýhodou tohto fotomiesta však bola práve spomenutá udalosť, že čelo rušňa zostalo v tieni. Po vykonaní záberov sa celá skupina natrepala do vlaku, ktorý sa pohol.

Pri tejto rozlúčkovej akcii som si spomenul, že práve pri Płyćwii, došlo v roku 1986 k železničnej nehode vlaku vezeného rušňom EP05-11, ktorý po tejto nehode bol dňa 8.12.1986 zrušený.

Nestihli sme si však v kupé ani poriadne sadnúť, keď vlakový rozhlas oznámil ďalší fotoflek a súprava hneď na to začala brzdiť. Náš vlak zastavil v  záreze pred nechráneným železničným priecestím v úseku Lipce Reymontowskie - Krosnowa, km 87,7. Celá skupinka fotografov sa vyškriabala na zárez odkiaľ mala najvýhodnejší výhľad na súpravu čakajúcu pred priecestím. Na povel organizátorov sa vlak pohol, čo sprevádzalo množstvo cvaknutí. Ďalšia fotozastávka bola na trati v úseku Rokiciny - Łaznów (km 115,5), kde sa urobilo pár ďalších záberov, ale v tomto prípade slnko bolo ešte väčším nepriateľom, pretože sa práve zamračilo.

Na nasledujúcom fotomieste, ktoré bolo na nástupišti zastávky Czarnocin (km 123,6) sa nám naskytol po vystúpení z vlaku zaujímavý pohľad. Prvé fotomiesto bolo priamo na nástupišti tejto zastávky, a po chvíli sa súprava pohla preč, prechádzajúc pritom železničné priecestie. Na tejto zastávke sme sa zároveň stretli s osobným vlakom tvoreným elektrickou jednotkou EN57-1287 smerujúcim do Skierniewic.

Počas celej cesty a zastavení sme plánovane a prísne dodržiavali cestovný poriadok nášho vlaku, čo bolo milo videné hlavne zo strany výpravcov, ale nie príliž milo vídané zo strany náročných fotografov.
Ďalšou fotozastávkou bola stanica Baby (129,7 km), po príchode do ktorej sme boli zastavení na vedľajšiu koľaj. Tu sme asi 20 minút čakali na vykrižovanie s osobným vlakom do Koluszek, ktorý tvorila poľská pantografická jednotka EN57-909. Po jeho odchode náš vlak vošiel a zastavil na nástupišti stanice. V Babách k nám do vlaku pristúpil aj jeden náhodný okoloidúci, ktorý zistil, že vlak je zadarmo a tak sa s nami odviezol až do Czestochowy.

Práve medzi stanicami Baby a Piotrków Trybunalski došlo dňa 7.12.1962 k tragickej železničnej nehode, keď rýchlik Chopin vezený novým rušňom EU05-19 narazil do vykoľajených vozňov nákladného vlaku zo susednej koľaje. Tento rušeň bol ako prvý z radu EU05 úplne zdemolovaný a následne zrušený, pričom to bol vôbec prvý elektrický rušeň PKP zrušený po 2. svetovej vojne. Počasie začalo byť premenlivé a na oblohe sa striedali mraky so slnkom. Nasledoval dlhší úsek jazdy vlaku, čo som využil (nie len ja) na malé občerstvenie. To najkrajšie však iba malo prísť.

Blížili sme sa k zastávke Gorzkowice (167,3 km), keď nám organizátori ohlásili ďalšie fotomiesto. O malú chviľku sme zastavili na nástupišti tejto zastávky a po presune na fotomiesto sa náš vlak sa pomaličky pohol preč, prechádzajúc pritom železničné priecestie. Slniečko svietilo nádherne a osvetľovalo predok aj bok rušňa i celej súpravy. V pozadí na ľavej strane sa vynímala majestátna budova gorzkowického dvojvežového kostola, ktorý krásne doplňoval kompozíciu fotografií. Práve táto fotka sa stala prvou, s ktorou bol Luky spokojný a zároveň tou, ktorá mu vylepšila mierne poškodenú náladu. Ako sa neskôr ukázalo, bol to i najkrajší záber, aký ponúkala celá akcia.

Náš vlak sa pohol z tohto krásneho miesta a onedlho sme sa ocitli na ďalšom fotostope, ktorý sa nachádzal v úseku Luciążanka - Wilkoszewice (172,3 km). Vo vlaku panovala veselá nálada a zoznámili sme sa tam s množstvom nových ľudí. Luky ako veľký fanúšik vlečiek a priemyselných lokomotív viedol aktívnu a vrelú debatu s novým kolegom Robertom Wójcikom, ktorý sa touto problematikou zaoberá v Poľsku. Vo vlaku bolo taktiež možné zakúpiť aj rôzne pohľadnice, kalendáre a suveníry so železničnou tematikou.

Ďalšia fotozastávka sa nachádzala na stanici Bobry (km 194,4). Práve tu sa odohrala kuriózna situácia keď nervózni cestujúci, ktorí očakávali svoj zmeškaný vlak ostali v pomykove, pretože si mysleli, že náš vlak je ten ich. Po pobyte v stanici sme sa pohli smerom k ďalšej fotozastávke, ktorou bola odbočka Wyczerpy (km 222,8 km). Bolo celkom zaujímavé urobiť si foto prechádzajúceho IC vlaku na jej výhybkách.

Netrvalo dlho a blížili sme sa k stanici Czestochowa (km 229). Organizátori nás pomocou rozhlasu informovali, že náš vlak príde na 4. nástupište, kde budeme mať prestávku 10 minút, po čom bude nasledovať vycúvanie vlaku z obvodu stanice a jeho opätovný príchod.

Náš prvý príchod do Czestochowy už očakávalo zopár fotografov na rôznych miestach popri trati. Po zastavení na nástupišti sa vedľa rušňa zhromaždilo množstvo záujemcov, ktorí filmovali a fotili jeho vnútro aj vonkajšie detaily. Keďže sme do Czestochowy dorazili popoludní, na stanici bolo veľa cestujúcich čakajúcich na svoje vlaky. Títo ľudia boli očividne prekvapení množstvom fotografov zvečňujúcich náš vlak. Zároveň sa ozval aj staničný rozhlas, ktorý  poinformoval cestujúcu verejnosť o našom retro vlaku.

Pobyt v Czestochowe sa skončil a pomaly sme sa pohli do našej cieľovej stanice Czestochowa Stradom. Náš vlak zatrúbil a cez spojku vedúcu okolo odstavného nádražia a rušňového depa sme po 3 kilometroch dorazili do stanice Czestochowa Stradom, kde nás dali na 1 .nástupište. Tu sme všetci vystúpili a začali sa zhromažďovať okolo rušňa. Po chvíli náš vlak opäť vycúval za obvod príchodzieho zhlavia a následne pomaličky opäť vošiel do stanice. Rušeň sa odvesiel a odposunoval na druhý koniec súpravy.

Väčšina z nás medzičasom poriadne vyhladla a tak sme sa ako stádo kobyliek vrhli na neďaleký staničný bufet. Teta bufetárka bola očividne prekvapená z nájazdu toľkých hladných krkov a priznám sa, že predala skoro všetko čo mala. Ja som si pochutnal na poslednom držkovom perkelte a môj brat Rado spolu s Lukym si zamaškrtili na sliezskej klobáse s horčicou a žemlou. Tých 20 minút v bufete ubehlo rýchlo a tak sme sa vrátili k našej súprave. Rušeň bol obliehaný mnohými zvedavcami. Po dohode s pánom Jackom sme sa tešili na našu prvú a zároveň aj poslednú jazdu na stanovišti rušňa radu EP05.

Prišiel čas odchodu a náš vlak č. MMPEi 410930/1 sa po vypravení a zatrúbení dal do pohybu. "Piątka"- teda "Päťka" = EP05 sa raz a navždy rozlúčila s czestochowskou stanicou Stradom... Po krátkej jazde opäť po spojke vedľa rušňového depa a odstavného sme zastavili v stanici Czestochowa. Niektorí z fanúšikov vystúpili, a tak na spiatočnej ceste už vo vlaku cestovalo menej ľudí. Nasledoval krátky pobyt a EP05 sa definitívne rozlúčila i s Czestochowou, práve ktorá bola kedysi stanicou, kde tento rad rušňov bol na dennom poriadku pri vození vnútroštátnych expresov a  medzinárodných rýchlikov jazdiacich po "Wiedeńce" na warszawskom uzle.

Kedže počasie sa začalo zhoršovať, pri spiatočnej jazde sme už nemali veľa plánovaných fotozastávok. Na chvíľu sme neplánovane zastavili v stanici Radomsko a našou fotozastávkou sa onedlho stal železničný most pred stanicou Bobry (km 194,6). Vlak nám zastavil pred mostom, po ktorom sme prešli na jeho druhý koniec a po nájdení fotomiesta sa pomaličky pohol smerom k nám. Keďže ani technika nikdy nie je dokonalá, došlo k vypáleniu žiarovky v pravom pozičnom reflektore.

Pri spiatočnej ceste sme išli asi s 15 minútovým náskokom a tak nás čakala dlhšia zastávka v stanici Piotrków Trybunalski. Rado a Luky sa išli posilniť do neďalekého bufetu a ja som medzičasom iniciatívne vymenil vypálenú žiarovku na prednom pravom reflektore. Pán Daniel Rolski odmontoval žiarovku zo zadného reflektora a tú som potom namontoval na predný reflektor. Aspoň takto som sa pričil k poslednej malej oprave tohoto rušňa. Čas do odchodu vlaku sme potom spoločne trávili na peróne stanice, kde sme si aj urobili spoločné fotografie s rušňovou čatou a rozprávali historky o podobnosti poľského a slovenského jazyka.

Po nastúpe do vlaku sme sa odviezli k našej poslednej fotozastávke, ktorou bola opäť stanica Baby. Vlak zastavil na začiatku nástupišťa a potom sa veľmi pomaličky pohol smerom k jeho koncu. Bolo už veľmi zamračené a nebol čas robiť fotky na statíve (za nami išiel rýchlik do Gdyni). Po prejdení celého nástupišťa bola naša súprava odstavená na vedľajšiu koľaj. Dohoda s pánom Jackom Rutkowskim platila a tak sme sa ja, Rado a Luky pobrali na stanovište EP05. Po susednej koľaji prešiel gdyňský rýchlik vedený rušňom radu EU07 a my sme po jeho zmiznutí z dohľadu dostali povolenie opustiť stanicu. Cesta na stanovišti EP05 ubiehala veľmi rýchlo a napriek tomu, že sme na stanovišti okrem rušňovodičov boli asi siedmi, cestovalo sa nám veľmi príjemne. Onedlho sme však zastavili v stanici Koluszki a solidárne sme opustili rušeň, aby sa mohli odviezť aj ďalší záujemci. Mali sme však ešte dohodnutý odvoz zo Skierniewic do Warszawy, pretože mojím snom bolo nafilmovať si príchod EP05 do stanice Warszawa Centralna zo stanovišťa. Cestu do Skierniewic sme vo vagóne trávili záverečnými rozhovormi, výmenou kontaktov a lúčením.

Nadišli Skierniewice a my sme sa už nedočkavo hrnuli k rušňu. Veď odviezť sa posledné kilometre posledného vlaku vezeného EP05 nie je každodenná príležitosť. Na stanovišti vládla skvelá nálada aj keď nás tam zase bolo veľmi veľa. Keďže som bol iniciatívny, prevzal som na seba úlohu dávania návesti R1 "Baczność" - "Pozor". V Poľsku na rozdiel od našich návestných predpisov je pred každým priecestím návesť "železničné priecestie" a to znamená, že blížiaci sa vlak je povinný dávať návesť "pozor", čo som samozrejme veľmi ochotne robil. Po ceste bolo niekoľko pomalých jázd a rýchlostných obmedzení a my sme sa pomaličky blížili k Warszawe.

Nadišla stanica Grodzisk Mazowiecki. A keďže nie vždy je všetko tak ako má byť, náš vlak sa odrazu ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Počas prechodu cez túto stanicu po stredovej hlavnej koľaji sme spozorovali, ako na pravej strane ide po chodníku neďaleko koľají chlapec a dievča. Môžeme iba hádať, čo sa odohralo medzi nimi dvoma, keď sa dievča náhle rozbehlo a asi 300 metrov pred nami cez tri susedné koľaje utekalo priamo pod náš  vlak. Našťastie sa duchaprítomný chalan rozbehol za ňou a v momente, keď sa nachádzala len zhruba 100 metrov od nás sa na ňu vrhol a zhodil ju na zem tak, aby nebola schopná vstať a skočiť pod nás. To všetko sa udialo vo veľmi krátkom čase a nebolo to pre nás príjemné. Náš vlak pri tom dával nepretržite návesť „Pozor!“ oboma trúbami.

Warszawa nás privítala krásnym západom slnka, ktorý sa odrážal od množstva sklenených budov a za malú chvíľu náš vlak zastavil na 1.nástupišti stanice Warszawa Centralna. Lukyno toto unikátne zastavenie nahral na video vo fotoaparáte a tak si to budeme ešte dlho pripomínať. Rýchlo sme vystúpili, aby sme mohli urobiť rozlúčkovú poslednú fotku tohto rušňa na tejto stanici. Bolo mi ľúto, keď som si spomenul, že tento rušeň žiaľ už na tejto stanici nikdy s vlakom neuvidím a kedysi práve tento rad vozieval z tejto stanice množstvo rýchlikov a expresov do celého Poľska. Po 3 minútach pobytu sme dostali návesť povoľujúcu odchod a už sme sa aj ocitli v spojovacom tuneli a moste ponad Wislu.

Pomaly, ale isto sa k nám blížili výhybky stanice Warszawa Wschodnia. Stanice, ktorá bola našou cieľovou a zároveň i konečnou v prevádzke rušňov radu EP05. Na stanovišti zavládlo chvíľkové ticho. Prerušil ho až zvuk škrípajúcich bŕzd nášho vlaku. Zvuk, ktorý si budeme ešte dlho pamätať. "Piątka" zastavila na konci 4. nástupišťa a my, aj keď sa nám moc nechcelo, sme so zmiešanými pocitmi opustili jej stanovište. Zmiešanými preto, lebo sme vedeli, že sa to už nikdy nezopakuje. Zároveň sme ale boli radi, že sme sa mohli zúčastniť posledných kilometrov tohto rušňa v oficiálnej prevádzke. Zdvorilo sme sa poďakovali rušňovodičom a rozlúčili . Po rýchlom presune na vedľajšie nástupište sme urobili poslednú, už nočnú, fotku našej milej EP05-23. Tá odpovedala zatrúbením, ktoré sa ozvalo zo všetkých strán polospiacej Warszawy. Následne sa pomaly pohla smerom k odstavnému koľajisku Warszawa Grochów. Jej tradične veľké poľské reflektory akoby sa s nami lúčili a my sme sa len ticho prizerali, ako okolo nás poslednýkrát prechádza. V našom dohľade už zostali iba koncové, v tme dobre vynikajúce svetlá vlaku, ktoré nám svojou jasne červenou farbou pripomenuli návesť STOJ!, symbolizujúcu definitívny koniec jednej veľkej éry, prevádzky „bobin“ radu EP05 v Poľsku...

Tak, ako český nápis "JÍZDA" na kontroléri tohto rušňa, ktorý  nebol odstránený od jeho výroby a zachoval sa počas nasledujúcich 44 rokov jeho služby, prajeme minimálne ešte raz toľko rokov života týmto rušňom, hoci už iba vo forme muzeálnych exponátov.

Foto: Lukáš Šafář (© 15.10.2005)