Výlet do Macedónska

Zrejme to bude tým, že teraz som išiel prakticky na konci prázdnin a uprostred týždňa. Kontrola na srbskej strane hranice bola bez problémov, službukonajúci policajt bol mimoriadne dobre naladený a stále vtipkoval. Po kotrole pritiahli vlak k samotnému nástupišťu stanice Subotica. Do Belehradu sme prišli už asi klasicky s 20 minútovým meškaním, čo by bol zrejme problém, keby som sa rozhodol cestovať R 411 hneď o siedmej ráno, ale ja som zvolil variantu prehliadky Belehradu a odchod až večer.

Ex 335 Hellas bol tvorený dvomi vozňami na sedenie a dvomi lehátkami. Pôvodne som si naň chcel na Slovensku kúpiť miestenku, ale jednoducho sa to nedalo. Nakoniec som ju ani nepotreboval, do vlaku som si sadol hodinu pred odchodom a nikto iný s miestenkou neprišiel. Z Belehradu síce vlak odchádzal plný, ľudia aj stáli, ale to sa postupne vyprázdňovalo a z Nišu už bolo vo vlaku viac voľných miest ako obsadených. Pokojnú cestu narušovali len dvaja pijani na chodbe vozňa, ktorí našťastie v Niši vystúpili. Zrejme všetky vlaky v Srbsku a Macedónsku sú vedené spôsobom „Vozne sú zásadne fajčiarske, výnimky sú uvedené zvlášť“, aspoň na mňa to tak pôsobilo, lebo fajčilo sa naozaj vždy a všade. Niekde za Lapovom v každej stanici ku mne do kupé vbehol staničný zriadenec so sprievodcom a niečo hľadali, niekto z mojich ex-spolucestujúcich si v kupé niečo zabudol, ale nevedel som čo. Až pred Nišom som medzi sedačkami našiel zakliesnenú taštičku na peniaze a doklady a odovzdal som ju sprievodcovi. Od stanice Stalac sa vo vlaku pohybovali aj policajti.

Do stanice Niš vlak prišiel už omeškaný. Mení sa v nej lokomotíva aj sprievodcovia. Po polnoci sme prišli do srbskej pohraničnej stanice Preševo. Kontrola bola bez problémov a podarilo sa nám trocha zraziť meškanie. Na macedónskej strane v stanici Tabanovci to išlo tiež hladko, takže do Macedónska sme vošli načas. V tomto pohraničnom úseku som vo vlaku nevidel žiadneho sprievodcu. Táto oblasť od srbského mesta Vranje až po macedónske Kumanovo je z veľkej časti obývaná Albáncami (napr. mestá Bujanovac a Preševo popri trati sú čisto albánske).

Celú ďalšiu cestu naprieč celým Macedónskom som prespal (zobudil som sa jedine pri prejazde cez nočné Skopje) a prebral som sa až tesne pred macedónsko-gréckou hranicou. Zaujímavosťou je, že imigračné karty sa vypĺňajú aj pri výjazde z krajiny a dokonca je tam aj kolonka „Adresa pobytu“. To som skutočne nevedel, akú adresu a kde tým myslia, tak som tam nedal nič a macedónsky policajt po kladnej odpovedi na otázku „Čechoslovačka?“ iba mávol rukou a odišiel (vôbec v celom Macedónsku policajti akosi pozitívne reagovali na Slovensko/Československo ako na krajinu pôvodu). Rozmýšľal som, či si odfotím pohraničnú stanicu Gevgelija, ale keď som pred staničnou budovou zbadal policajtov, radšej som to vzdal. Ale vo vedľajšom kupé boli traja mladí ľudia, ktorí sa pred policajtmi veselo fotili a povedali mi, že to nie je žiaden problém. Naozaj nebol – odfotil som si staničnú budovu aj s policajtmi pri kontrole pasov a vôbec im to nevadilo (vôbec jediný problém s fotením bol až po príjazde do Maďarska). Po kontrole nastúpili aj macedónski gastarbeitri, mieriaci na prácu do Grécka a vlak sa pohol. Za pár minút sme prišli do prvej gréckej stanice Idomeni. Tu sa vlakom prejde najprv colník a potom policajt, ktorý po vizuálnej kontrole pasov tieto odnesie na policajnú stanicu s tým, že o takých 10 minút si ich treba prísť vyzdvihnúť. Nakoniec to bola polhodinka, pričom piatich Macedóncov si zobrali na pohovor. Vlak do gréckeho vnútrozemia odišiel bez nich, pasy im zobrali a nakoniec ich posadili do najbližšieho vlaku naspäť.

Samotná stanica Idomeni je malá, nefunguje v nej ani výdajňa lístkov a podľa tabule odchodov z nej premávajú len dva medzištátne rýchliky ráno a večer. Rozhodol som sa, že nebudem čakať 3 hodiny na vlak naspäť a pobral som sa po ceste smerom k hranici, hľadajúc nejaký cestný hraničný prechod do Macedónska. Onedlho ma však zastavila grécka pohraničná patrola, ktorá mi zakázala ísť ďalej a odporučila zostať na stanici.

Pred desiatou miestneho času (čas sa posunul) prišiel R 410 Olymp z Thessalonik do slovinskej Ljubljany. Kontrola pasov opäť ako ráno, vo vlaku cestovali aj Argentínci, Portugalci a iní. Macedónsky policajt sa najprv veľmi divil, prečo som bol v Grécku len tri hodiny („Što, problema?“) a potom sa ešte u kolegyne uistil, že do 15.9. víza nepotrebujeme. Cesta od hraníc do Skopje vedie údolím rieky Vardar a je stále na čo sa pozerať – kaňony, mosty, hory, skaly. I keď je to hlavná trať z Európy do Grécka, premávajú tu len dva medzištátne rýchliky (ráno a večer) a dva osobné vlaky (tiež ráno a večer). Rýchliky preto stoja v každej stanici.

Železničná stanica v Skopje pôsobí otrasným dojmom – je malá, pod nástupišťami sú len dve škaredé čakárne a na prízemí dve či tri pokladnice a inak všetko. Tu si dal socialistický realizmus naozaj záležať. Zato autobusová stanica hneď vedľa je na úrovni. Samotné Skopje má veľmi pekné historické centrum s mešitami, bazárom a kamenným mostom v orientálnom štýle, nad mestom sa týči pevnosť s krásnym výhľadom.

Na ďalší deň som sa vybral na výlet k Ochridskému jazeru. Aby som sa stihol aj vrátiť a keďže som cestu tam skombinoval s vlakom, išiel som osobáčikom s ochdodom zo Skopje už 6.25. V čase odchodu vlaku musel výpravca okríknuť sprievodcov aj niekoľkých cestujúcich, sediacich v bufete na peróne, že už je čas odchodu. Za celé cestovanie to bol jediný prípad, keď sprievodcovia tápali nad EuroDominom, ale po krátkej porade uznali môj cestovný lístok za platný. Za stanicou Veles (predtým Titov Veles) trať stúpa do hôr. Najvyššiu časť prekonáva vlak Bogomilským tunelom. V stanici Prilep sa okamžite po príchode vlaku k nemu rozbehnú predavači s rôznym občerstvením, ktoré predávajú cestujúcim priamo z peróna a robia tak ešte aj po rozbehu vlaku. Do cieľovej stanice Bitola sme prišli po štyroch hodinách, ale načas. Trať síce pokračuje ďalej do Grécka, ale osobná preprava tam nie je a o nákladnej mi nie je nič známe. Ďalej som pokračoval autobusom, cestu cez nádherné vysoké hory k veľkému Ochridskému jazeru naozaj odporúčam. Pri samotnom jazere, ktorého polovica patrí Albánsku, to vyzerá skôr ako niekde pri mori a nie je problém nájsť ubytovanie v súkromí za pár EUR. Cestu naspäť do Skopje som absolvoval inou trasou a to cez Kičevo. Zo Skopje do Kičeva síce vedie železničná trať, ale doprava je tam zastavená už štyri roky od nepokojov medzi Albáncami a Macedóncami, ktoré skoro vyústili do občianskej vojny (táto oblasť je vzdialená len pár kilometrov od Kosova, ale ide o najkrajšiu časť krajiny). V Macedónsku je ešte ďalšia trať – do Kočani, ktorá je už však asi dva roky zavretá pre nezáujem cestujúcich („nema putnika“).

Večer som odchádzal do Belehradu vlakom 334. Prišiel vcelku načas, vystupovalo z neho veľa ľudí, ktorí boli pracovať v Grécku a o čosi menej do neho nastúpilo, ale nebol problém nájsť si voľné miesto. Tu som už druhýkrát v Macedónsku zažil situáciu, keď výpravca zapískal, ale vlak ešte nevypravil, no strojvodca sa napriek tomu rozbehol za údivu sprievodcov, ktorí zostali na peróne. Nakoniec sa po pár metroch musel vrátiť. Prechod hraníc so Srbskom som strávil príjenmnou debatou s tromi mladými macedónskymi Albáncami, pričom srbský policajt bez jediného slova veľmi dlho skúmal môj pas. Srbský sprievodca nastúpil už v macedónskej stanici Tabanovci. Tesne za hranicou sa vlak dosť vyprázdnil (Preševo, Bujanovac) a až do Belehradu som cestoval v kupé sám. V noci nabral vlak vyše hodinové meskanie a ráno pred Belehradom ma jeden mladý Maďar oslovil či viem o tom, že z Belehradu nejazdia vlaky do Nového Sadu. Veľmi ma to prekvapilo, lebo som o ničom takom nepočul a tri dni predtým som tadiaľ prešiel bez problémov. Keď sme vystúpili v Belehrade, zistili sme, že vlaky naozaj nejazdia a prelepky na tabuliach s odchodmi vlakov len lakonicky hlásili „Ne saobrača“. V pokladni nám povedali, že na trati je výluka až do polovice novembra a že sa do Nového Sadu máme dopraviť autobusom, samozrejme na vlastné náklady, pretože JŽ nezabezpečila náhradnú autobusovú dopravu. Do odchodu ranného IC Avala z Nového Sadu zostávala hodina, čo sa z Belehradu nedalo stihnúť (samotná cesta, vymeniť peniaze, kúpiť lístky...). Situáciu sa snažili využiť taxikári, ktorí ponúkali zevezenie za 15 EUR (autobus stál necelých 5 EUR). To sme odmietli, lebo šanca stihnúť to bola skoro nulová (navyše diaľnica sa v tom čase opravovala). Tak sme si aspoň vypýtali potvrdenie o nevyužití lístka. „Ujal“ som sa mladého maďarského páru, keďže v Belehrade ešte neboli a povodil som ich trocha po meste. Podvečer sme sa autobusom dopravili do N. Sadu, kde som ešte zašiel za prednostom stanice („šef stanice“). Povedal mi, že za medzinárodný lístok mi nemôže vyplatiť návratok, ale mám si to nárokovať po návrate domov u ZSSK. Nakoniec sme sa dočkali nočného rýchlika Beograd. Prekvapilo ma, že srbský sprievodca ešte aj po odchode zo Subotice kontroloval lístky. Nakoniec sme ráno šťastne dorazili do Budapešti.