Príbeh 162.004 – Ako sa z chromého Maxa stal Maxo – Snežný hrdina

Neskoršie roky pamäti tohto depa sa vám písali, keď v tom čase ešte plodná koncernová mať Škodovka zdravé peršingy rodila. 22 týchto junákov rady 162 si našlo svoj domov pod strechou tohto žilinského depa.

Švárne to boli rušne, mocné a pekné ani kvet, ver, nejedna dvojička až z ďalekého Spiša sa za nimi obzrela. Radosť im bolo dať osobáky a jedného času aj krátke Nexáky ťahať. Takto oni žilinským depným pánom radosť robili, medzi nimi aj peršing 162.004, Maxo inak prezývaný. Roky v depe ubiehali, pričom od príchodu nových rušňov zašlá sláva ich predchodkýň bobín ostávala postupne obrastená bujnejúcou žihľavou a inou popínavou zeleninou.

Písal sa február 1999 keď medzi severoslovenskými kopcami prituhla poriadna zima. V jedno osudné mrazivé ráno sa náš Maxo pripravoval na hranicu depa, ako mnohokrát predtým. Mal namierené na východ republiky, vtedy ešte nič netušiac, aká snehová kalamita tam zúri. Stará mať bobina, rokmi skúseností na stýkačoch oblúkmi ošľahaná a múdrosťou obhrdzavená, čo vedľa Maxa cez noc odpočívala, už nepochybne cítila poriadnu kalamitu v ráme. Celú noc spala nepokojne, neustále sa prehadzujúc na listových pružniciach. Ráno celá ustarostená k peršingu takto prehovorila: „Maxo, dieťa moje, kdeže sa to ty v takomto nečase poberáš? Nikde nechoď, veď zmrzneš! Chorľavý rám ma už tretí deň pobolieva, dnes v noci ma dva razy seklo v zvaroch na prasklinách okolo podvlečeného priečnika. Založ si aspoň krycie plechy na výstup chladiaceho vzduchu z motorov... Hej, Maxo! ...počúvaš ma vôbec?“

Nerozvážny Maxo ale nad jej radami iba mladícky zľahka mávol skrutkovkou, čím chcel naznačiť, že ju má na háku. Ignorujúc starú Bobinu, indiferentne oklepal sneh zo zberačov a zľahka sa otriasol od zimy pri spúšťaní kompresora. Bobina zosmutnela a viac už nepovedala nič. Iba čo si výklopné okienko na strojovni väčšmi pritisla k bočnici a obsypaná ťarchou snehu sa znovu skromne učupila na svoju vyležanú koľaj. Biele chumáčiky sa naďalej sypali a depo pozvoľna mizlo pod snehovou perinou...

To si už Maxo veselo prášil v ústrety novým dobrodružstvám. Sprvoti sa mu metanie snehu náramne páčilo obzerajúc sa, ako mu ten biely závoj len svedčí. Vietor a chumelica silneli, ich sile úmerne rástli aj záveje hatajúce Maxovi cestu.

„Aúú, moje pluhy, aúú, to bolí“ - začal lamentovať Maxo, ktorému prichodilo rozrážať mohutné záveje stále čoraz ťažšie. Maxovi už dávno zmrzol úsmev na čele; to že mu poriadne zvlhli a prechladli trakčáky, prezrádzal už aj kýchajúci hlavný vypínač. Maxo si vtedy naraz spomenul na slová starej bobiny a zrazu strašne túžil byť doma, pod ochranou jej rozjazdových odporníkov. Zima však neustávala a Maxo si začal uvedomovať, že domov sa už dnes nedostane. Iba čo mu prichodilo v tej strašnej metelici zamrznúť. Darmo, za chyby sa platí a prírodný živel bol silnejší ako jeden nerozvážny peršing. V bielej ničote si pripadal naraz osamotený, sťa korábček uprostred morí. To ho už ale premáhala únava. Čoskoro po tom, ako vypol centrálny zdroj a baterky, ho pohltila biela tma...

Po niekoľkých dňoch sa Maxo v mrákotach prebral na buchot lopát. To železniční vojaci ho zo snehu vyprosťovali. Toho nepríjeného bieleho prachu mal dokonca aj v strojovni, podvozky si vôbec ani necítil. V podstate si ani nepamätal, čo sa s ním vtedy dialo a ako ho doviezli domov, pretože poriadne precitol až po 14 dňoch sušenia doma v depe na skúšobni...

Keď sa Maxo z choroby vystrábil, zistil, že už nie je tým, čím býval. Rýchlo strácal silu na háku, mordoval ho izolačný odpor motorov a po dlhšom odstavení ho neraz trápievala aj rozladená nula + - 10 voltovej analógovej logiky jeho riadiacej elektroniky. Veru, nejednu vrásku na čele Maxo spôsobil aj švárnemu elektronikovi z chýrnej žilinskej skúšobne. Všetci z depa sa snažili Maxovi pomôcť, ale márne. Problém bol totiž v tom, že Maxovi sa tento nový stav celkom páčil. Vyhovovalo mu, ako ho všetci v depe šetria, obskakujú a ľutujú. Každá palica má však dva konce čo sa aj Maxovi napokon vypomstilo. Prílišnou hypochondriou docielil akurát to, že takéhoto chromého ho do turnusu nikto nechcel. Z Maxa, ako z letmého, nezaturnusovaného rušňa sa tak na dlhé roky stál obyčajný kriakový peršing, ktorý v záhradnej časti depa vyčkával na príležitosť vybehnúť si aspoň občas na trať. A Maxo takto chradol ešte viac. Kto ho vie, ako by sa to s ním vyvíjalo ďalej, keby jedného dňa, doslova v hodine dvanástej, Maxo nestretol a nevyspovedal bratislavského modrého brata 362.006...

Keď po chvíli prekukol, čo sa to za „borca“ pod tým pekným polyuretánovým lakom skrýva, hrozne sa preľakol. Bál sa, aby neskončil ako rovnaká kalika, preto začal Maxo svedomito trénovať. Najprv to išlo len cez nesmierne bolesti (a neschopnosti na trati), ale postupne a pomaly získaval stratenú formu.

Začal sa písať GVD 2005/2006 a Maxa vybrali do turnusu na vozbu EC-vlakov. To bola preň pocta! Čo čert nechcel, opäť prituhla poriadna zima. Stalo sa však to, čo by nikto nečakal. Maxo sa totiž na zimu stal po rokoch trápenia imúnny. A preto, kým bezradná 350-ka, kade-tade aj gorila prezývaná, čakala na úpätí Štrbskej rampy v tomto počasí pre istotu na postrk, Maxo mohol v tento nevľúdny čas v čele vlakov hviezdiť. A veru aj hviezdil a hviezdi doteraz, pretože z chromého Maxa sa počas poslednej zimy stal Maxo - snežný hrdina a on to dobre vie.

Od tých čias jazdí vcelku spoľahlivo, čím robí radosť údržbe, obsluhe, fandom aj šotoušom a žije si s ostatnými peršingami šťastne, až kým ich neporušia.

foto: © 362.001, E499.001
text: