Sedem dní na východe: Deň prvý – Cesta

5.8.2006 20:20 Štb

Bolo to niekedy začiatkom jari, keď som dostal ponuku zúčastniť sa cesty na východ od našich hraníc. Do týchto končín sa človek len tak ľahko nedostane, aj cena sa zdala byť dobrá, a tak som začal uvažovať, odkiaľ vziať na túto cestu peniaze. Týždne však plynuli a žiadne ďalšie informácie neprichádzali. Potom sa objavila správa o cene, ale podstatne vyššej o akej sa hovorilo na začiatku.

V duchu som sa už s týmto výletom lúčil. Po ďalšej odmlke, však začali veci naberať rýchly spád. Brzdení vybavovaním ruských a bieloruských víz sme boli nútení posunúť odchod o týždeň neskôr ako bol pôvodne plánovaný, čím sme zmeškali začiatok futbalových majstrovstiev sveta. Ešte jeden posun o deň dopredu bolo potrebné urobiť a to kvôli vlaku, ktorý chodí z Rigy iba každý druhý deň, čím sme zase všetci prišli o jeden deň dovolenky. Všetko sa však podarilo vybaviť (nie mne - tieto zásluhy si pripisuje niekto iný) a mohli sme tak vyraziť. Vyzbrojení fotoaparátmi, kamerami a v mojom prípade aj zošitom na zapisovanie zážitkov. Tešili sme sa nielen na zážitky spojené so železnicou a cestovaním vlakom. Jeden salónny vozeň a v ňom 20 ľudí, medzi ktorými bolo aj niekoľko členov klubu VLAKY.NET...

Km 0 - Bratislava: O jedenástej večer sa začínajú na 1.nástupišti schádzať prví členovia „výpravy“. Nakladajú sa malinovky, voda a samozrejme „pohonné hmoty“, bez ktorých nemôže žiaden Slovák vyraziť do sveta. Náš salónny vozeň je pristavený na konci súpravy vlaku R 613 Zemplín. Napriek tomu, že je neskoro, nikto si nejde ľahnúť. Zoznamujem sa s tými, ktorých nepoznáme a skúšame či sme nakúpili dobré zásoby s označením 40%. V jednotlivých staniciach na trase pristupujú postupne ďalší účastníci zájazdu.

Km 204 – Žilina: Nakladáme zásoby tuhých látok, aby sme cestou nepomreli od hladu. Potom už postupne odchádzame spať, sú však aj takí, čo nespia do Košíc vôbec.

Km 445 – Košice: Prebúdzam sa až keď už stojíme na nástupišti 1a a čakáme na odchod vlaku R 8, ktorého súčasťou až do Kyjeva budeme. Tentokrát sme na začiatku súpravy hneď za rušňom, ktorým je „Peršing“ 162.007. Ten nás povezie až do Čopu.

Km 507 – Slovenské Nové Mesto: Nastupuje posledný člen výpravy. Vypisujeme imigračné lístky potrebné pre vstup na Ukrajinu a pripravujeme sa na opustenie Európskej únie.

Km 550 – Čop: Po príchode na stanicu nám ukrajinský pasováci zoberú pasy a odchádzame spolu s jediným ukrajinským vozňom na výmenu podvozkov. Je to zaujímavá vec, pozorovať ako sa železničný vozeň vznáša nad koľajnicami. Ukrajinskí pracovníci sa zhovárajú po maďarsky, čo poniektorí znalci tohto jazyka využívajú na výmenu informácii. Ide to lepšie ako v ukrajinčine. Výmena podvozkov trvá dosť dlho, keďže sme však bez pasov, nemôžeme sa voľne pohybovať po stanici, aj keď by sme sa radi poobzerali po okolí. Pasy nám vrátia až po pristavení na nástupište, vtedy je však už na potulky po Čope málo času. Stávame sa súčasťou súpravy s ôsmimi vozňami, čo je na ukrajinské pomery dosť málo. Po odchode z Čopu sa začína vo vozni prvá partia mariášu. Nevydržím ale pri ňom dlho, pretože po Mukačeve začíname stúpať do kopcov. A keďže sú to jediné kopce na našej ceste, nemôžem si to nechať ujsť. Stojím pri okne s fotoaparátom a snažím sa nafotiť všetko zaujímavé. To najlepšie nás však ešte len čaká...

Km 692 – Volovec: Z tejto stanice začína nádherné stúpanie. Kým doteraz sme išli vpravo, teraz ideme po ľavej koľaji. Prečo je tomu tak, netuším. U nás sú v kopcoch tiež pekné železnice, ale takéto stúpanie asi nemáme. Bohužiaľ okolo trate nie sú sklonovníky, a tak neviem pod akým uhlom sa štveráme do kopcov. Trať sa vinie po úbočí a niekedy sú od seba iba niekoľko sto metrov vzdialené úseky s výškovým prevýšením niekoľko desiatok metrov. Je ťažké o tom písať, treba to zažiť. Za vrcholovým tunelom v staničke Beskid stretáme oproti idúci nákladný vlak s dvoma dvojičkami na postrku! Ale pozor! Na čele vlaku boli dvojičky až tri!!! Tak toto sa u nás určite nedá vidieť! Nasleduje rovnako pekné klesanie až do stanice Lavočne, ale už bez tunelov, ktoré na tejto strane Karpát nie sú. Počas dvadsiatich troch kilometrov, ktoré nám trvali 39 minút sme prekonali najvyšší bod našej cesty a prešli jednoznačne najkrajší úsek cesty. Naspäť sa tadeto budeme vracať v noci, preto tí, čo to prespali, prišli o veľa.

Km 715 – Lavočne: Tu sa stretáva čopská a ľvovská železničná oblasť. Vlak tu stojí trochu dlhšie, preto vystupujeme a fotíme ostošesť. Po odchode zisťujem, že na vo vozni chýba Tomino. Sú len dve možnosti: buď ho zbalili policajti za fotenie alebo sa dostal na rušeň, pri ktorom som ho naposledy videl pohybovať sa. Na nasledujúcej stanici (Slavsko) sa ukáže, že aj keď straty boli povolené, správna bola druhá možnosť. Rušňovodiči ho bez problémov vzali k sebe na stanovište.

Km 787 – Stryj: Kopce sú definitívne za nami. Pred nami leží už len šíra ukrajinská a ruská rovina. Cesta prestáva byť zaujímavou. Sadáme si znovu ku kartám, iní dospávajú noc.

Km 862 – Ľvov: Prvýkrát na našej ceste prichádzame do tohto mesta. Vlak tu stojí 23 minút. Je to čas na to, aby sme preskúmali stanicu a priestor pred ňou. Na viac aktivít bude čas pri ceste domov. Zhováram sa s výpravcom (?), ktorý má na naše pomery dosť chabé informácie o železnici. Nevie ani napríklad to, čo znamenajú písmená Č a N na návestidlách. Dostávam nový rušeň. Na desať hodinovej ceste do Kyjeva nás čaká iba 5 zastávok. Vlak, ktorého sme súčasťou má už 20 vozňov. Na miestne pomery je to tak akurát. Po odchode väčšina ľudí odchádza spať, iní práve prebudení, sa zapájajú do spoločenského živote vo vozni. V posledných lúčoch slnka ešte vyfotím stanicu Ternopol, v Chmelničkách pred polnocou už je na fotky veľmi tma. Potom už aj ja odchádzam naberať sily do postele.