Sedem dní na východe: Deň druhý – Kyjev

Kyjev je mesto parkov. Má rozlohu ako Paríž, ale podstatne menej obyvateľov Je to tým, že 70 percent územia mesta tvorí zeleň.

Pred stanicou je neuveriteľný ruch. Trolejbusy, autobusy, maršrutky, autá, taxíky. Všetko sa to mieša krížom-krážom. Ukrajinci na dopravné predpisy asi veľmi nedbajú, ale patrí im obdiv, pretože aj napriek tomu chaosu, čo vládne na niektorých uliciach, sme za celý deň nevideli žiadnu nehodu.

Hneď vedľa stanice sa dá kúpiť prehliadka mesta za 20 hrivien (1 UAH=5,6 SKK). Neváhame a nastupujeme do mikrobusu. Sprievodkyňa síce po slovensky nevie, ale po rusky to tiež nie je na zahodenie. Starší si ešte niečo pamätajú zo školy, mladší si domyslia. Počas hodiny a pol nás povozia po najznámejších miestach Kyjeva, pozrieme si nejaké kláštory a k tomu dostaneme celkom dobrý výklad. Určite sa to oplatí, najmä ak ste v meste prvýkrát. Prehliadka sa končí pred vchodom do Kyjevsko-pečorskej lavry. Je to komplex kláštorov, jaskýň a chrámov a je to najvzácnejšia a najznámejšia historická pamiatka v Kyjeve. Vstup so sprievodcom stojí 16, bez sprievodcu 10 hrivien. Odporúčam jednoznačne vziať si sprievodcu, dozviete sa veľa zaujímavého. Napríklad, prečo a ako vznikli jaskyne alebo že Uspenský chrám bol asi osemkrát zbúraný. Okrem takých indivíduí ako boli Tatári, ho naposledy vyhodila do vzduchu Červená armáda v roku 1942. Dva dni potom ako si v ňom urobili vojenskú komandatúru nacisti. Pri ústupe ho Rusi podmínovali a potom bum! Prehliadka komplexu trvá tiež hodinu a pol a potom máte vstup do všetkých múzeí v areáli zdarma. Nezabudnite navštíviť pečory (jaskyne). Sú dve, ale určite bude stačiť ak si pozriete iba jednu z nich, pretože všetko sa za jeden deň aj tak stihnúť nedá. Ani my sme nestihli. Napríklad ani múzeum Veľkej vlasteneckej vojny. Ale niečo si treba nechať aj nabudúce.

Hľadáme metro a presúvame sa do centra mesta na Kresčatyk. To je hlavná ulica v Kyjeve, cez víkend uzavretá pre automobilovú dopravu, čo spôsobuje v okolitých uliciach dopravný kolaps. Po nej sa dostávame na Námestie nezávislosti, kde sa odohrala známa oranžová revolúcia. Pod celým námestim sa nachádza obrovské nákupne centrum. Kvôli tomu sme tu ale neprišli. Radšej vyťahujeme zásoby a „dobíjame“ baterky. Oddýchnutí pokračujeme ďalej v prehliadke mesta. Pred Michajlovskym monastyrom sa to len tak hemží nablýskanými limuzínami. Je totižto sobota a svadby sú v plnom prúde. To ale nie sú tí Ukrajinci, ktorých poznáme zo Slovenska, a ktorí nemajú doma skoro čo do úst vložiť a preto chodia k nám za prácou...

V komplexe Sofia Kijevskaja je naproti tomu pokoj a pohodová atmosféra. Máme však už po krk všetkých kláštorov a kostolov. Mierime pomaly smerom na stanicu. Zastavujeme sa ešte pri Zlatých vrátach, čo je jediný pozostatok bývalého opevnenia mesta. Tento zakonzervovaný kus hradieb ale pripomína skôr umelo postavený pomník.

Keďže máme ešte čas a žetóny na metro sú lacné, ideme sa povoziť pod zem. Kyjevské metro má tri linky a je podľa mňa kópiou metra pražského. Možno je to ale naopak. Pražské stanice sa ale mne osobne páčia viac. Nebudem sa tu rozpisovať o cenách a systéme, pretože to urobil už Jakub vo svojej reportáži z cesty k Azovskému moru. Mierime zelenou líniou metra na druhý koniec mesta za Dneper. Na naše prekvapenie zisťujeme, že ani tu metro nevedie popod rieku, ale ponad ňu, po moste. Nie je sa ale prečo diviť. Dneper je v Kyjeve viac ako pol kilometra široký, dookola je skoro rovina, takže geologické podmienky v okolí rieky asi nie sú veľmi naklonené tunelom. Vystupujeme na sídlisku na stanici Virlica, kde nie je veľmi čo obzerať. Klasická betónová džungľa. Tak vyzerá celá časť Kyjeva ležiaca na ľavom brehu Dnepra.

Vraciame sa na stanicu práve včas, aby sme ešte stihli pofotiť stanicu a vlaky na nej. Na nástupišťa prímestských vlakov sa nedá dostať. Sú oddelené od zvyšku stanice turniketmi ako v metre. Inak môžem len potvrdiť Jakubové slová, že stanica vyzerá veľmi čisto a pekne. Vlak R 22 Kyjev – Moskva odchádza už o 16.54. Opäť sme na jeho začiatku, hneď za rušňom. Náš vozeň vyzerá medzi mohutným ukrajinským rušňom a vozňami ako trpaslík. Na celej, dvanásť a pol hodinovej trase, budeme mať iba tri zastávky. Opúšťame hlavné mesto Ukrajiny a mierime na severovýchod do hlavného mesta Ruska. Všímam si, že ponad Dneper sa stavia nový železničný most.

Ukrajinská colná a pasová kontrola sa vykonáva v meste Konotop. Až po dvoch hodinách jazdy však prekračujeme ukrajinsko-ruské hranice. Ruská kontrola nasleduje po ďalších takmer dvoch hodinách cesty, keď už takmer všetci spia.. Predstavte si, že by sa kontrola pri ceste do Rakúska robila už v Žiline... No ale v tých končinách je to zanedbateľná vzdialenosť.