Sedem dní na východe: Deň tretí - Moskva

Prvý dojem je veľmi zaujímavý: všetko naokolo je veľké. Pardon, nie veľké, ale obrovské. Obrovská budova stanice, obrovská fontána pred stanicou, obrovské všetky budovy dookola. Sme v Rusku, najväčšej krajine na svete a stavať malé veci sa tu asi neoplatí. Iba rieka Moskva akosi nepasuje do tohto koloritu. Je na také obrovské mesto a megalomanské stavby príliš malá. Prechádzame ľudoprázdnymi ulicami na Starý Arbat. Aj táto ulica obchodníkov je ešte bez života. Prichádzame ku Kremľu. Aj tu je minimum ľudí. Iba v McDonalde pod kremeľským múrom je rušno. To, že je tu málo ľudí oceníme až poobede, pretože sme si mohli pofotiť takmer všetko bez rušivých vplyvov iných turistov, ktorí by nám v neskorších hodinách liezli do záberov.

Sklamanie nás čaká na Červenom námestí. Celé, spolu s mauzóleom Večne živého, je uzavreté, pretože na ďalší deň je štátny sviatok a na námestí sa chystá veľká oslava. Aj na opačnú stranu k chrámu Vasila Baženého sa musíme dostať bočnými uličkami. Môj dojem z námestia by som ale opísal slovom malé. Podľa známych záberov z televízie som si predstavoval, že je aspoň dvakrát tak veľké ako v skutočnosti je. Keďže z námestia dnes nič nebude a Kremeľ otvárajú až o 10.00 ideme na metro.

Pretože som doteraz nezažil metro v takom veľkom meste ako je Moskva, pripadá mi moskovské metro naozaj úžasné. 12 liniek, 278 km, 171 staníc, nádherná výzdoba niektorých z nich, to všetko sa oplatí vidieť. Lístok stojí iba 15 rubľov (1 RUB=1,09 SKK) na jeden vstup do podzemia, môžete si však kúpiť výhodnejší lístok na 10 vstupov za 125 rubľov, ako sme to urobili my. Nemusíte sa obávať, že by ste ho neprejazdili. Najzaujímavejšia trasa metra je Koľcevaja linia. Ako hovorí názov ide o kruhovú linku okolo centra mesta. V čom spočíva jej jedinečnosť je to, že spája všetkých deväť hlavných železničných staníc v Moskve. Stačí sa tak dostať na túto linku a hľadanú stanicu určite neminiete. Názvy staníc metra sa väčšinou zhodujú s názvami železničných staníc nad nimi. Jedno kolečko na tejto línke trvá 30 minút. Môžete sa ale voziť do nekonečna, keďže táto linka nemá konečnú (ktovie ako vlastne súprava končí svoj výkon?).. Metro na troch miestach križuje rieku Moskvu na mostoch, v ostatných prípadoch ide popod ňu. Jedinou chybou metra je, že v miestach kde sa križujú rôzne linky sa stanice nevolajú rovnako. Výsledkom potom je, že v jedinom mieste, kde sa križujú až 4 linky sú 4 stanice s rôznymi názvami. A aby to nebolo jednoduché, niekedy sa dve rôzne stanice na rôznych trasách volajú rovnako. Jednoduchý spôsob ako zmiasť turistov.

Vystupujeme na stanici, ktorá je blízko pri Lomonosovej univerzite. No...  blízko na ruské pomery. V skutočnosti nám trvá ešte asi dvadsať minút, kým sa pred obrovskú budovu tejto vysokej školy dostaneme. Aj námestie pred školou je obrovské. Na jeho konci je terasa s výhľadom na mesto. Výhľad je štandardný, ceny matriošok prehnané. Ale vždy sa dá dohodnúť. Pri návrate na metro dávame prednosť pešobusu pred krátkou lanovkou na breh rieky Moskvy, za použitie ktorej chcú 50 rubľov. Stanica metra Vorobjevije gory sa nachádza nad hladinou rieky, na moste, ktorého vrchnú časť využívajú gumokolesníci.  Je to najdlhšia stanica metra v Moskve (282m).

Za ďalší cieľ sme si vybrali televíznu vežu Ostankino. V jej blízkosti sa žiadne metro nenachádza. Vystupujeme preto na stanici VDNCH pred rovnomenným areálom. Tí čo nevedia, čo táto skratka znamená nech sa spýtajú svojich rodičov. Tam sa dozvedáme, že veža je pre rekonštrukciu zatvorená. V roku 2000 totiž vyhorela a odvtedy si s ňou nevedia dať rady. Meníme preto program. Areál VDNCH nás neláka – tri dni času na jeho prehliadku nemáme. Poniektorí to ale skúsili a majú pekné zábery z ruského kolesa, kde je síce zakázaný vstup s fotoaparátom, no ale zakážte niečo Slovákovi.

Rozhodli sme sa s Tominom, že ideme na najbližšiu železničnú zastávku niečo pofotiť a potom sa zvezieme do centra vlakom. Odvoz monorialom, ktorý premáva v okolí výstaviska opäť odmietame. Dve zastávky za rovnakých 50 rubľov ako pred hodinou je podľa nás veľa. Šľapeme teda pešo. Naše plány nám ale tentokrát prekazí dosť silný dážď. Opäť meníme plány a hľadáme metro. V teple a prievane, ktoré sa nachádzajú v metre, sme okamžite suchí. Vraciame sa ku Kremľu, ale stále prší, preto sme obetovali aj prehliadku tohto komplexu. Ideme radšej ďalej skúmať metro. To nás ako vlakoneťákov zaujíma viac. Na rozdiel od iných, ktorí dali prednosť GUM-u.

Vozíme sa pod zemou, prestupujeme z jednej linky na druhú, navštívime stanicu Park pobedy, ktorá je najhlbšie položenou (84m pod povrchom), povozíme sa na najdlhších eskalátoroch v tej istej stanici (126m). Prehliadku končíme na stanici metra Bieloruská, pod rovnomennou železničnou stanicou nad ňou. Nasleduje obhliadka tejto stanice. Nie je to veľmi rušná stanica. Pripomína skôr stanicu nejakého provinčného mesta. Málo ľudí, málo vlakov. Tomino sa tvári, že nerozumie po rusky, keď mu milicionár čosi ukazuje a hovorí. Je nám jasné, že fotenie na staniciach a v metre nie je v týchto končinách povolené, ale ignorujeme to. A za celý týždeň sme žiadne väčšie problémy nezaznamenali. 

Vo večerných hodinách okukneme ešte budovu bývalého RVHP v tvare knihy a vyvezieme sa metrom na jedno zo sídlisk. Opäť cez most ponad rieku a nie popod. Tam na nás pozerajú ako na zjavenie. Turisti asi do týchto končín veľmi nechodia. Sídlisko však vyzerá ako u nás a my už smerujeme na stanicu Leningradska odkiaľ odchádza náš vlak do Petrohradu. Na tomto mieste sa nachádzajú dve železničné stanice vedľa seba (Leningradská a Jaroslavská) a tretia je cez ulicu  oproti nim (Kazanska). Ruch je tu taký veľký, že aj nám chvíľu trvá, kým sa zorientujeme, kam vlastne máme ísť a ktorá je tá správna stanica. Z obavy, že by sme zmeškali vlak nestihneme ani pofotiť všetko dookola. Ešte že to stihli niektorí naši spolucestujúci.

V závere dňa nás čaká ešte jeden zážitok. Pri fotení rušňa, ktorý nás bude ťahať na našej nočnej trase do ďalšieho mesta, poprosíme rušňovodiča o návštevu stanovišťa. Nevidí v tom žiadny problém a o chvíľu už debatujeme s fírom a jeho pomocníkom na ich pracovisku. Aj keď rušeň zvonku vyzerá dosť biedne, na stanovišti sa nachádza palubný počítač a iné moderné zariadenia, v ktorých sa ja nevyznám. Kým Tomino fotí všetko, čo sa dá, snažím sa vytiahnuť z našich hostiteľov nejaké údaje. Napríklad ten, ktorý zaujíma každého. Koľko zarábajú. I keď neviem koľko presne zarába rušňovodič u nás, myslím si, že Rusi sú na tom lepšie.

O 22.20 opúšťame metropolu Ruska a vlakom R 52 smerujeme do druhého najznámejšieho mesta tejto obrovskej krajiny.