Sedem dní na východe: Deň štvrtý - Petrohrad

Ešte na nástupišti registrujeme tabuľu, ktorá pozýva na návštevu múzea železničnej techniky. V pondelok a utorok je síce zatvorené, ale snáď niečo vymyslíme, aby sme sa tam dostali. Čo sa mi na staniciach v týchto končinách páči, je to, že takmer na každej sa nachádza mapa železničnej siete, ktorá hovorí kam všade odtiaľ vlaky jazdia. Nie je to síce vždy pravda, ale je to sympatické, keď tam nájdete Bratislavu alebo dokonca Košice. Ani v Petrohrade takáto mapa nechýbala.

Vydávame sa smerom k Auróre. Zláka nás však pohoda v okolí kanál Fontanka. Takéto kanály v hojnom počte pretínajú mesto, na základe čoho mu hovoria aj Benátky severu.. Urobíme si tak krátku zachádzku a vychutnávame rané lúče slnka. Na brehu Nevy pozorujeme rybárov loviacich v jej kalných vodách. 

Predtým ako sa dostaneme k ikone, ktorá začala Októbrovú revolúciu v 1917 roku, ešte odbehneme s Tominom na neďalekú Fínsku stanicu. Je to stanica odkiaľ jazdia iba prímestské vlaky smerom na sever z Petrohradu. Na nástupište sa ale nedostaneme. Ako vždy bránia tomu turnikety. Milicionár pri nich, dosť nevraživo zazerá na fotografujúceho Tomina, ale nič nehovorí. Snažíme sa teda pôsobiť nenápadnejšie. Pred stanicou sa nachádza námestie V.I.Lenina s jeho obrovskou sochou. Komunistické pomníky a symboly majú v Rusku hlboké korene a aj keď sa krajina vydala na cestu demokracie, žiadne z nich z námestí, názvov ulíc prípadne inštitúcii nezmizli. Tak je tomu aj tu, v meste, kde táto éra začala.

A to sme už pri Auróre. Pri bližšom pohľade, človek zistí, že je to iba kopa šrotu, ktorú udržujú ako atrakciu pre turistov. Ani by nedokázala sama plávať. Je betónovými blokmi pevne ukotvená ku dnu rieky a tak neschopná žiadneho pohybu. Tak ako väčšina múzeí v bývalom východnom bloku, aj táto najznámejšia ruská loď je v pondelok zatvorená. Kto už konečne zruší tento nezmysel! Urobíme preto niekoľko záberov aby sme mali dôkaz, že sme tu boli a pokračujeme ďalej.

Ďalšou zastávkou je Petropavlovská pevnosť. Tá je napodiv otvorená a prúdi do nej množstvo turistov. Na náš vkus až priveľa. Keďže máme ešte toho veľa pred sebou, múzeá v nej vynechávame. Odrádza nás aj vysoké vstupné pre cudzincov, ktoré je niekde aj trikrát vyššie ako pre domácich.

Cez mosty ponad Malú a Veľkú Nevu sa dostávame späť do centra mesta. Po mostoch jazdia trolejbusy. Na tom nie je nič zvláštne, ale iba do chvíle keď si uvedomíte, že sa mosty v noci otvárajú. A čo trolejové vedenie? Strávime preto hodnú chvíľu v strede jedného z mostov, aby sme prišli tomuto problému na kĺb. Okoloidúci na nás pozerajú ako na bláznov, keď si fotíme stĺpy a trolej. Riešenie je jednoduché. Presne v strede mosta sú vždy dva stĺpy, medi ktorými je trolejové vedenie prerušené a zberač trolejbusu preskočí z jednej časti do žliabku, ktorý sa nachádza na druhej časti vedenia.

Pretože na prehliadku Ermitáže sú potrebné vraj tri dni, ani nás nenapadne aby sme tam išli. Uspokojíme sa s fotografiami z Palácového námestia pred ňou. To Zimný palác na opačnej strane námestia sa už fotografuje horšie, pretože slnko je za ním. Po krátkom oddychu v priľahlom Admirálskom parku si ešte pozrieme sochu Petra I. a Izakijevskij chrám, ale iba zvonku. Iba za peší výstup na vyhliadku na veži chcú od cudzincov 150 rubľov. Trochu prehnaná cena. Potom už nasleduje metro, ktorým sa chceme presunúť k železničnému múzeu.

Metro v Petrohrade má 4 linky. Celkovo sa podobá metro moskovskému. Rovnaký štýl staníc, rovnaké súpravy i keď viezli sme sa aj v jednej novej súprave, takže v najbližšom období bude asi v Petrohrade nasledovať výmena vozového parku. Jeden žetón stojí 12 rubľov. 10 vstupov potom 98 rubľov. Vystupujeme na stanici pod Baltijskim vokzalom. Ani ten sa nevyhol neodmysliteľnému foteniu  Je to stanica prímestských vlakov, preto sa ako obyčajne na nástupište nedá bez lístka dostať.

Niekoľko desiatok metrov ďalej sa nachádza bývalý Varšavský vokzal, kde sa na mieste bývalých nástupíšť, nachádza aj hľadané múzeum. Napriek našim nádejam a vysvetľovaniu, že sme železniční fanúšikovia, sa dežurna v uniforme strážiaca múzeum nedá obmäkčiť. Vstup do areálu proste nie je možný. Výnimky neexistujú. Ešte že múzeum je iba za nízkym plotom. Nejaké fotografie teda ulovíme. Jedno z nástupíšť je v prestavbe (preto je múzeum zatvorené až dva dni v týždni), čo znamená, že exponátov ešte v budúcnosti pribudne. Ak sa teda do týchto končín niekedy dostanete, múzeum určite nevynechajte.

Ideme sa opäť voziť metrom. Na jednej z prestupných staníc ostávame prekvapene stáť. Nástupište, ktoré je bežne za stĺpmi neexistuje a koľajisko metra je od nástupišťa oddelené kovovými dverami. Vlak metra zastane presne pri tomto otvore a po otvorení kovových dverí sa otvoria aj dvere súpravy. Takto to funguje na viacerých staniciach. Účel alebo zmysel tohto opatrenia sa nám nepodarilo odhaliť. Vystupujeme na konečnej stanici zelenej linky Primorskaja na Vasiljevskom ostrove. Napriek názvu stanice je odtiaľto k moru ešte pekný kúsok. Nad stanicou sa ale nachádza sídlisko, pri ktorom by sa Petržalka cítila ako chudobný príbuzný. Obrovské bloky domov, navyše niektoré pospájané navzájom prechodmi vo výške možno desiateho poschodia. Opäť sa potvrdzuje veľkosť Ruska a všetkého v ňom. V blízkosti morského pobrežia  vyrastajú nové bloky domov v rovnakom štýle: Čím väčšie tým lepšie. Ich obyvatelia to budú mať k moru iba niekoľko desiatok metrov.

Prvé more na našej ceste je pre nás ale sklamaním. Ba doslova šokom. Takýto bodrel ako je tu na morskom brehu sa u nás nenachádza snáď ani v rómskych osadách. Drevo, tehly, kusy železa a betónu. A medzi tým všetkým bez problémov piknikujúci Petrohradčania. Našinec by tam nešiel ani psa vyvenčiť. A oni sa tam aj kúpu!

Ešte jeden petrohradský ostrov navštívime. Je to Krestovskij na severe mesta. Tu nás po vystúpení z metra na povrch privíta park obrovských rozmerov. Jednoznačne je to oddychová zóna mesta. Pretože je dnes spomínaný štátny sviatok, je park plný ľudí a lunaparkových atrakcii. Nájdem si tiché miesto na brehu jedného z kanálov a oddychujeme. Máme už chodenia dosť a všetky ďalšie plány už rušíme. Odtiaľto pôjdeme rovno na stanicu.
 
Rýchlik R 37 do Rigy nám aj v Petrohrade odchádza z inej stanice ako tá, na ktorú sme prišli. Vitebský vokzal nás bude dnes odprevádzať z Ruska. Do 21.46 máme ešte dosť času, preto sa venujeme ešte nejakým nákupom, prehliadke stanice ale najmä oddychujeme. Tri dlhé dni na nohách zmohli takmer každého. Pred odchodom ešte nadväzujeme družbu so sprievodcami lotyšských vozňov v našom rýchliku. Napriek únave na spánok veľmi nemyslíme. Slnko zapadá tesne pred polnocou, keďže o deväť dni je vrchol leta a my sme opustili najsevernejší bod našej cesty. Potom nás ešte navštívia družobní sprievodcovia. Meníme slovenské pivo za ruskú vodku. Prípitkom nie je konca kraja. Spať odchádzame až v skorých ranných hodinách už na lotyšskom území. Môžeme si to ale dovoliť.