Sedem dní na východe: Deň piaty - Riga

V hale železničnej stanice panoval, tak ako doteraz na všetkých staniciach, ktoré sme prešli, čulý ruch. Množstvo ľudí, stánkov a butikov, ale aj veľký počet pokladní a super informačné centrum. Poskytlo nám všetky informácie, ktoré sme chceli. S ruštinou ani s angličtinou nemali problém. Bratislavská hlavná stanica mi v tomto porovnaní vyšla ako malá stanička niekde na konci sveta. Rovnako ako u nás, aj tu sme si všimli veľké tabule s modrými vlajkami a žltými hviezdičkami, znamenajúce príliv peňazí z fondov Európskej únie.

Prehliadka mesta nás v takmer 30 stupňovej horúčave prestala za chvíľu baviť. Chceli sme ísť k moru osviežiť sa. Mesto do večera počká, ale železničné múzeum, na ktoré sme sa chystali už z domu, nie. Vybrali sme sa preto najprv na ľavý breh rieky Daugava, kde múzeum sídli v priestoroch bývalej výtopne patriacej kedysi k stanici Tornakalns. Už prechodom rieky nás zarazil hustý čierny dym, ktorý vychádzal z miest, kde sme podľa mapy tušili hľadané múzeum. Báli sme sa aby sme nedopadli ako deň predtým v Petrohrade. Horela však iba stará kôlňa v blízkosti múzea.

Múzeum histórie Lotyšských železníc bolo založené v roku 1994 a má dve expozície. Jednu v Rige a druhú v Jelgave. Tá v Jelgave funguje už od roku 1982. Vo svojich zbierkach má viac než 14 tisíc predmetov týkajúcich sa železníc od lístkov, cez uniformy a zabezpečovacie zariadenia až po vozne a rušne. Poskytuje návštevníkovi prehľad o vývoji železníc na území Lotyšska od 19.storočia, cez prvú Lotyšskú republiku, éru Sovietskeho zväzu až po súčasnosť. Toľko z propagačného letáčika. Teraz niekoľko osobných dojmov.
 
Vstupné do múzea je 1 lat (1 LVL=54,46 SKK). Podľa mňa celkom primeraná cena. Vo vnútorných priestoroch výtopne je okrem vystavených predmetov k videniu aj model trate Ventspils – Zilupe v mierke 1:87 so stanicami ako vyzerali v roku 1960. Napriek tomu, že sme dostali propagačný letáčik v lotyšskom aj v anglickom jazyku, popisy exponátov sú iba po lotyšsky. No a z tejto reči sa dá iba ťažko niečo vydedukovať. Ďalším mínusom múzea je, že personál dohliadajúci v múzeu sú dôchodcovia, ktorí zrejme nikdy na železnici nepracovali. Už prvá naša otázka zostala bez odpovede a o ďalšie sme sa ani nepokúšali. Starý pán bol úplne mimo. Iná situácia bola v koľajisku pred budovou. Popisy rušňov a vozňov boli aj v angličtine, takže sme si prišli na svoje. Ruština samozrejme chýbala, prečo, vysvetlím neskôr. Mohli sme si tak nielen poobzerať ale sa aj čo-to dozvedieť napr. o vozni na prevoz väzňov, o snežnom pluhu a o rôznych typoch parných a dieslových rušňoch dislokovaných a používaných na území Lotyšska. Najzaujímavejším exponátom ale podľa mňa – a to sa rušňami veľmi nezaoberám – bol experimentálny akumulátorový rušeň VL26-005 nazvaný menom V.I.Lenina, ktorých bolo vyrobených iba 10 kusov. Múzeum sa teda oplatí navštíviť, každý obdivovateľ železničnej techniky si tam niečo nájde.

Prehliadku sme skončili okolo pol druhej. Horúčava už bola takmer neznesiteľná, a preto sme sa najkratšou cestou vybrali na stanicu. Teta za okienkom nám vydala za 0,51 latu lístok z registračnej pokladnice do stanice (vlastne iba zastávky) Majori, ležiacej na trati do Tukumsu. Majori je súčasťou mesta Jurmala, ktoré sa rozkladá na pobreží Rižského zálivu v dĺžke asi 30 kilometrov. Je to vlastne niekoľko prímorských stredísk zasadených v príjemnom lesnatom prostredí v blízkosti pláže. Majori je vzdialené z centra Rigy asi 25 km. Po asi tridsiatich minútach teda vystupujeme z vlaku a za niekoľko minút sme už pri mori. Nádherná a čistá piesková pláž zatieňuje spomienky na včerajšok v Petrohrade. Prekonávame asi dvojmetrový pás rias pri brehu a ponáhľame sa osviežiť sa vo vodách Baltického mora. Ani po 50 metroch od brehu nám však voda nesiahala nad kolená. Po ďalších 50 metroch, keď voda ledva ledva dosiahla pás a prsty na nohách nám už odmŕzali, sme sa ponorili, trochu si zakričali (predsa len, pre našinca zvyknutého na teplé Stredozemné alebo Čierne more, je Baltik dosť studený) a odišli sme sa sušiť na breh.

Po návrate do Rigy ideme do nášho vozňa na odstavnú stanicu na večeru. Potom sa dáme do reči s mladým chalanom pohybujúcim sa v jednom vozni nablízku odstavenej súpravy. Zisťujeme, že je to sprievodca reštauračného vozňa onej súpravy. I keď ten vozeň sa neodlišuje zvonku od ostatných vozňov, vnútri je to niečo iné. Stávame sa prvými návštevníkmi novorekonštruovaného reštauračného vozňa, ktorý onen mladík ešte len dnes prevzal a zajtra bude mať slávnostné odovzdanie do prevádzky za účasti špičiek lotyšských železníc a určite aj štátu. Rekonštrukcia vozňa stála 40 000 latov čiže viac ako 2 milióny našich korún. Výsledok však stojí za to. Nerezové vybavenie kuchyne, drevený interiér, bodové svetlá, barový pult, LCD televízor... Kedy bude aj u nás niečo také?

Pretože dnes v ceste nepokračujeme, vraciame sa večer do mesta dokončiť prehliadku pamiatok. Tesne pred zotmením ešte obzrieme aj obe haly, kde sa konali MS v hokeji. Posledný nepríjemný zážitok zažijeme v supermarkete, kde nám odmietnu predať pivo. To je pre Slováka, nezvyknutého na prohibíciu, nepríjemná udalosť. Od 22.00 do 8.00 je totiž v Lotyšsku možný predaj alkoholu iba v baroch a podnikoch, nie v obchodoch. Tam sú ale ceny oveľa vyššie, preto sa vraciame do vozňa, kde máme vlastné zásoby. Dnes budeme spať bez drkotania sa po koľajniciach.

Na záver dňa ešte niekoľko postrehov. Veľkým plusom Lotyšska aj Litvy, ktorý ocení každý našinec chodiaci do školy pred rokom 1989 je, že tam každý rozumie a aj hovorí po rusky. Dokonca ani mladí ľudia s tým nemajú problémy. Žiadny Lotyš ani Litovec to ale otvorene neprizná. Preto ani ruštinu na žiadnych nápisoch v mestách či nebodaj v reklamách neuvidíte.

Naopak dosť veľkým mínusom je mena, lotyšský lat. Keďže 1 lat je takmer 1,5 eura, všetky ceny sú v desatinných číslach s dvomi ciframi za čiarkou, čo našincovi pri prepočítavaní robí nemalé problémy. Navyše lotyšské drobné mince, v hodnotách napr. našej 10 alebo 20 koruny, sú naozaj tak drobné, že nie je problém ich stratiť alebo zapatrošiť. Patálie s desatinnými číslami ale čakajú aj nás po prechode na euro. No a o prohibícii som sa už zmienil.

Riga nám poskytla najlepšie zážitky týkajúce sa železnice. Navštívili sme železničné múzeum, zviezli sme sa prímestskou električkou, mali sme dostatok času poprezerať si železničnú techniku priamo na stanici a ako bonus už spomínaný jedálenský vozeň.