Sedem dní na východe: Deň šiesty - Vilňus

Km 3666 – Jelgava: Tu sa nachádza druhá časť múzea, ktoré sme videli včera. Bohužiaľ jeho prehliadku budeme musieť absolvovať inokedy. Vlak na nás nepočká. Po raňajkách sa opäť rozbiehajú partie mariášu a žolíka. Dnešné dopoludnie strávime na ceste. Krajina, ktorou prechádzame je rovinatá a nie je veľmi čo obzerať. Fotíme aspoň staničky, cez ktoré prechádzame, pokiaľ sa to v tej rýchlosti dá. Nie každá fotografia sa tak podarí. Je vidieť, že Lotyšsko a následne aj Litva sú v Európskej únii. Aj tu určite prúdia z jej fondov peniaze a železničné trate a väčšina staníc, tak vyzerajú k svetu. Tu ale treba povedať, že aj v ostatných krajinách boli hlavné trate, po ktorých sme išli, v dobrom stave, staničky boli opravené, vymaľované.

Km 3779 – Radviliškis: Po dvoch a pol hodinách cesty zastavujeme v tomto meste asi na polceste našej dnešnej cesty. V jeho blízkosti sa nachádza obrovská zriaďovacia stanica. Určite by stála za návštevu. Musíme sa ale uspokojiť s fotkami z vlaku počas jazdy. Zaujme nás tiež jedným z priecestí, ktoré prechádza snáď cez 10 koľají. Keď si k tomu pripočítame výstražník vzdialený od osi krajnej koľaje možno aj viac ako 10 metrov, dostaneme tak dĺžku cez 40 metrov. Neviem si ani predstaviť tú predzváňaciu dobu!

Km 3971 – Vilňus: Pred Vilňusom sa konečne začína krajina trochu vlniť. O 12:34 prichádzame k 1.nástupišťu železničnej stanice vo Vilňuse. Chvíľu sa potulujeme v staničnej hale. Je tu minimálny ruch. Doteraz na všetkých staniciach, ktoré sme prešli vládol zhon, pohybovalo sa tam množstvo ľudí, pred pokladňami sa tiahli rady na lístky. Tu nie. Hala bola poloprázdna, nástupišťa tiež. Litovské železnice asi majú rovnakú politiku ako naše – cestujúci ich nezaujímajú. Ruch pred stanicou tiež ničím nepripomínal, že sme v hlavnom meste, dokonca aj na bratislavskej stanici je väčší pohyb osôb a dopravných prostriedkov na koľajách i na asfalte.

Vyrážame do mesta. Vo Vilňuse neexistujú zmenárne typu „kantor“ aké poznáme najmä z Poľska, ktoré doteraz boli v každom navštívenom meste. Peniaze sa dajú vymeniť iba v bankách. Snažíme sa vymeniť aj „drobné“ lotyšské mince. Nakoniec sa nám to podarí, aj keď na tom samozrejme prerobíme. Ak by ste to potrebovali aj Vy, vedzte, že sa to dá v banke naľavo od stanice.

Historické centrum mesta je asi také veľké ako v Bratislave. Je tu ale podstatne viac kostolov. Pamiatkami sme ale už presýtený. Prezrieme si iba katedrálu na rovnomennom námestí a vyšliapeme si na hrad, ktorý sa nad ním vypína. Je odtiaľ pekný výhľad na mesto, ktoré sa rozkladá na kopčekoch v údolí rieky Neris. Pod hradom sa do nej vlieva riečka Vilnia. Vieme tak už, odkiaľ má mesto meno. Na hrad sa dá dostať aj pozemnou lanovkou z areálu Starej zbrojnice na brehu rieky za 1 lit (1 LTL = 10,9 7SKK) Vstupné na hrad sa nevyberá. To zaplatíte iba ak chcete vidieť mesto z vrcholu hradnej veže. Platíme po 4 lity a vystupujeme postupne cez dve poschodia až hore. Na jednotlivých poschodiach sa nachádzajú expozície historických zbraní a tiež pekné makety mesta, ako vyzeralo v rôznych obdobiach svojho vývoja. Dozviete sa tiež samozrejme legendu ako mesto vzniklo.

Pod hradom, vedľa katedrály je tzv. Dolný hrad, bývalé kráľovské sídlo, ktorý bol začiatkom 17.storočia zbúraný a koncom 19.storočia úplne zrovnaný zo zemou. Na kúsku  základov, ktoré sa ako jediné zachovali, teraz stavajú podľa archívnych materiálov nový Dolný hrad. Uvidíme o pár rokov ako sa to Litovcom podarí. Zatiaľ to vyzerá celkom sľubne.

Pôvodne sme zamýšľali, že navštívime aj televíznu vežu, ktorú sme z hradu videli. Zistili sme si aj ako sa k nej dostaneme. Okrem dosť vysokého vstupného (21 litov, nás ale od toho odradil aj čas. Sedem hodín ubiehalo veľmi rýchlo a preto sme si nedovolili vzdialiť sa od stanice tak ďaleko, z obavy, že by sme nemuseli stihnúť odchod vlaku. Bohužiaľ až doma sme zistili, že aj vo Vilňuse je železničné múzeum. A neboli sme od neho ani ďaleko. Domáca príprava v tomto prípade bola nedostatočná.

Zvyšný čas sme tak strávili kupovaním darčekov tým, čo nás čakali doma. Vo Vilňuse je hlavným predajným artiklom jantár. Je to vlastne mesto jantáru. Najviac stánkov v meste a predajní so suvenírmi ponúka práve výrobky z tohto materiálu. Výrobky sú rôznorodé, od šperkov, cez nepotrebné hlúposti až po krížiky. Bohužiaľ ceny sú dosť vysoké. Aspoň pre Slovákov. Ja osobne som dal prednosť výrobkom z dreva, ktoré okrem ceny majú aj tú výhodu, že sú väčšinou praktickejšie ako tie z jantáru.

Krátko po devätnástej hodine sa začíname schádzať na železničnej stanici. Únava posledných dní sa už prejavuje naplno. Posedávame po schodoch a netrpezlivo očakávame náš vlak. Bavíme sa na hláseniach staničného rozhlasu, ktorým v litovštine nik nerozumie, ale znejú slovenskému uchu smiešne.

R 312 smeruje z Kaliningradu patriacemu Rusku, cez územie Litvy a Bieloruska do  Charkova opäť na ruskom území. Po prvý krát na našej ceste sa stáva, že vlak mešká. Hlásených je 15 minút, ale už po desiatich je vlak v stanici. Nastáva výmena litovského rušňa za bieloruský, pričom na začiatok súpravy zavesia aj náš salón. Pobyt v stanici je 20 minút a tak sa z meškania podarí stiahnuť ďalšie minúty. Do nasledujúcej stanice Kena prichádzame už načas.

Kena je pohraničná stanica. Prechádzame z EÚ do Bieloruska. Dva protipóly demokracie v Európe. Možno aj preto už od stanice až po samotnú hranicu je okolo trati plot a každých, možno dvesto metrov, reflektory a kamery. Colná a pasová kontrola trvá na litovskej strane pol hodiny, na bieloruskej o čosi dlhšie. Litovcov sa nebojíme, ale na prekvapenie ani Bielorusi nerobia problémy, hoci nechýbajú vojaci rozostavaní okolo vlaku a psy. Asi je to tým, že cez ich krajinu iba prechádzame. Chvalabohu. Osobne nemám rád takéto štáty, kde ste obmedzovaní a kde Vám prehliadajú takmer pri každej príležitosti aj slipy. Tomu sme sa ale tentokrát vyhli.