Bratislava – Hodoš (SŽ) a späť

Deň vopred som si kúpil spiatočný lístok z Bratislavy hl. st. cez Rajku do Hegyeshalomu (5,20 EUR, 201 Sk) a v piatok nadránom čakal na R 375 Pannonia. Usadil som sa v kupé Béčka Českých dráh. Za Rusovcami prebehla pasová kontrola a vlak načas zastal v Rajke. Krátko po šiestej sa ma začala zmocňovať zlá predtucha, lebo už som mal vystupovať v Hegyeshalome. Čas plynul a bolo mi jasné, že prípoj o 6:39 do Szombathely nestihnem a taktiež sa už nedostanem do Murskej Soboty, ale len za hranicu do Hodoša.. Onedlho prišiel aj R 337 Báthory. Príčinu čakania som nezisťoval, ale podľa všetkého maďarská strana nemala k dispozícii lokomotívu. Pohli sme sa o 7:18 a o desať minút som vystupoval v Hegyeshalome.

Ďalší vlak na Szombathely odchádzal až o necelé tri hodiny a tak som čas využil prechádzkou po obci, fotografovaním a sedením vo vestibule či pred stanicou. Staničná budova je skutočne obrovská, pre cestujúcich je k dispozícii len menší vestibul, avšak útulný a čistučký. Po desiatej som išiel k pokladni kúpiť si lístok. Za okienkom sedela príjemná pani, ktorá vedela celkom obstojne po nemecky. Lístok do Hodoša mi vydať nemohla, tak som si kúpil spiatočný do Szombathely s 33 %-nou zľavou pre mládež do 26 rokov (111 km, 1764 Ft., cca. 250 Sk). Na treťom nástupišti čakala súprava Bzmot + Bzx, ktorá sa na 2,5 hodiny stala mojou spoločníčkou. Trať sa veľmi podobá na tú z Bratislava do Komárna, možno je tu o niečo viac lesov. Zo začiatku majú staničky zaujímavý vzhľad – sú to jednopodlažné budovy obdĺžnikového pôdorysu s rovnou strechou a stenami z pálenej tehly. Vláčik potom zastal v Csorne, kúpeľnom mestečku, kde sa čakalo na osobák zo Sopronu do Győru. Na moje prekvapenie bol zostavený z vozňov ZSSK. O zastávku ďalej – v Szil-Sopronnémeti – si hovel osamotený Eas Českých dráh. Cesta potom ubiehala nezáživnou pustinou so schátralými zastávkami. Zaujala ma tá vo Vasegerszegu, kde bola pri trati malá usadlosť s asi piatimi domami a široko-ďaleko nič. V Hegyfalu sme križovali IC Claudius smerujúci do Budapesti. V Porpáci sa trať napojila pod elektrickú trakciu a Bzmot mal pred sebou posledných 15 km.

O jednej hodine som vystupoval na 4. nástupišti v Szombathely. Je to veľká stanica, pričom na historickej budove práve finišovali s rekonštrukciou. Prekvapil ma obrovský počet ľudí čakajúcich na nástupištiach aj vo vestibule. Rýchlo sa mi podarilo nájsť pokladne, ale rada sa posúvala pomaly a čas sa krátil. Pani za okienkom medzinárodnej pokladne nevedela po anglicky a po nemecky len veľmi chabo, tak som sa nezdržiaval pýtaním 33 %-nej zľavy. Pani však zrejme prepočula moje „und zurűck“ a keďže som mal päť minút do odchodu, tak som odchádzal len s jednosmerným lístkom do Hodoša (71 km, 840 Ft., cca. 120 Sk). To sa mi javil ako problém, lebo slovinské toliare som na kúpu lístka naspäť nemal. Dúfal som, že v Hodoši bude zmenáreň. Každopádne som utekal na tretie nástupište, kde práve pripájali Bzmot k už zaplneným 2×Bzx+Bzmot. Splynul som v dave a „vopchal“ sa do motoráčika. Podľa môjho odhadu súprava do Szentgotthárdu mohla byť plná minimálne na 120 %. Tých 26 km, resp. 3 zastávky prebehli rýchlo, sprievodca sa ku mne ani nedostal. Krajina už bola zaujímavejšia, trať viedla väčšinou lesom, kde sem-tam vykúkali dedinky. V Körmende už čakal Bzmot do Hodoša pripravený na odchod, takže fotenie sa nekonalo. Zaujímavosťou bolo, že v motoráku som videl mechanické označovače lístkov, presne také, aké kedysi bývavali u nás v prostriedkoch MHD. „Piroska“ (Červená čiapočka, miestna prezývka Bzmot-ov) si pomaly ukrajovala zo svojich 23 km do Zalalövő, väčšinou išla asi tak štyridsiatkou až päťdesiatkou, niektoré úseky však prekonávala len rýchlosťou 10 km/h. Táto trať totiž prechádza kopcovitou lesnatou krajinou s ostrými oblúkmi. Pomaličky sa prechádzalo aj cez sústavu piatich na bielo natretých železných mostov, aj spoza okna bolo vidno, že ich nahlodal zub času.

V Zalalövő zrazu všetci vystúpili. Spýtal som sa výpravcu, či vlak pokračuje do Hodoša, ten však ukázal smerom za staničnú budovu a povedal: „Busz.“ Tak som sa tešil na tento posledný úsek cesty, lenže kvôli údržbovým prácam na trati (12. – 28. september) bolo treba použiť autobus. Aj tak som videl mnoho z tohto čarovného kúta Maďarska. Vo zvlnenej krajine sa striedajú políčka s hustými lesmi a dedinkami. Jedno z údolí železničná trať preklenuje dlhým viaduktom, je tu mnoho mostov a aj tunel. Centrom oblasti je mestečko Őriszentpéter. Krátko pred treťou hodinou prišiel autobus k hraničnému prechodu – to v ňom okrem mňa sedeli už len sprievodca a vodič. Sympatická colníčka najprv študovala môj občiansky preukaz a potom skúsila so mnou hovoriť po maďarsky. Naznačil som jej, že hovorím len po nemecky a anglicky, načo zavolala kolegu, ktorý spustil po česky: „Kam jedete?“ Ja na to, že do Hodoša. So slovom „dobře“ mi vrátil preukaz a o chvíľu autobus zaparkoval pred staničnou budovou v Hodoši. Dokončená bola v roku 2001, kedy bol do užívania odovzdaný aj celý úsek Zalalövő – Murska Sobota. Pre osobnú prepravu je vybudované len jedno nástupište a to pri prvej koľaji. Zvyšných päť koľají je určených pre nákladnú dopravu, pričom medzi štvrtou a piatou je postavená krytá rampa. K dispozícii je päť odstavných koľají. V čase môjho príchodu bola na jednej z nich odstavená súprava IC Citadella. Stihol som vyjsť na nadjazd, z ktorého je celá stanica vidieť ako na dlani. Potom som sa cez dedinu vrátil na stanicu, kde som odfotografoval staničnú budovu, preskúmal jej útroby a už sa blížila súprava Slovenskih železnic 711-001/002, prezývaná aj „Zeleny vlak“. Vystúpili štyria ľudia, všetci miestni, a tak spiatočnú cestu autobusom cez hranice absolvovala rovnaká zostava.

Sprievodcu pravdaže zaujímalo, odkiaľ pochádzam a prečo idem hneď naspäť. Keď som zistil, že vie trošku po nemecky, tak som mu vysvetlil, že som z Bratislavy a prišiel som sem len preto, aby som si pozrel novú trať a napísal reportáž.. Veľmi ho to potešilo. Keďže pokladňa v Hodoši je uzavretá (čo mi riadne odľahlo), lístok mi vydával on – Anton pracujúci na železnici tridsať rokov. Vydal mi ho až v Maďarsku zo stanice Bajánsenye (68 km, 479 Ft., cca. 70 Sk). Používal pri tom prístroj podobný vedeckej kalkulačke, len o niečo väčší a so zabudovanou tlačiarničkou. Cesta ubehla rýchlo, nastúpili len dvaja ľudia. V Zalalövő už čakala „Piroska“ do Körmendu. Okrem mňa boli vnútri traja ľudia a v Zalaháshágy-Szőce nastúpili ešte tri ženy. Nečudo, že na tejto trati je navrhované zastavenie dopravy. Do stanice v Körmende vchádzame spoločne s osobným vlakom zo Szentgotthárdu, takže rýchlo vystupujem, robím jedinú fotku stanice a už sedím v kupé Béčka. M62 ťahá statočne päť vagónov a M41-ku, onedlho som teda v Szombathely. Tu mám hodinu a štvrť do odchodu môjho vlaku a keďže spiatočný lístok mám vo vrecku, púšťam sa fotografovať lokomotívy, ako aj stanicu. V jej priestoroch vládne stále čulý ruch, posledných 25 minút preto strávim sedením na štvrtom nástupišti a pozorovaním premávky. Tak ako som očakával, do Hegyeshalomu ma povezie Bzmot, tentoraz ťahal dva Bzx-y.

Vlak bol zaplnený asi z tretiny, bol posledný mojim smerom (aj keď bolo len niečo po pol siedmej). Cesta ubiehala rýchlo, vo väčšine staníc (zastávok) vlak stál ani nie desať sekúnd. V Belede sme križovali osobný vlak z Hegyeshalomu. Tu som uvidel, že aj v Maďarsku modernizujú motorové vozne. Konkrétne spomínaná súprava pozostávala z dvoch Bzmot-ov spojených kĺbom. Pripomínali naše 811-ky. Päť minút po ôsmej sme dorazili do Csorny, kde mala nasledovať 36 minútová prestávka. Onedlho prišiel rýchlik, opäť so slovenskými vagónmi, ktorý smeroval na Budapešť. Čakalo sa však ešte na jeden rýchlik z opačnej strany, ktorý však nie a nie prísť. A tak som sa dal do reči s tridsiatnikom Gyurim, ktorý tiež cestoval mojim vlakom a vedel nielenže po anglicky a nemecky, ale trošku aj po slovensky, lebo detstvo prežil v Rožňave. Dozvedel som sa, že medzi Györom a Csornou skočil samovrah pod vlak a že náš motorák na onen rýchlik musí jednoducho čakať. Išli sme do malej krčmičky pri stanici na kvalitné maďarské vínko a preberali sme všeličo možné, vrátane slovensko-maďarských vzťahov. Keď odbila dvadsiata druhá hodina, vedel som, že je zle, lebo Pannoniu som už nestíhal. Keďže ešte jedna pani chcela na ňu prestupovať, sprievodca sa išiel informovať a oznámil nám, že nás v Hegyeshalome bude čakať. O pol jedenástej konečne dorazil rýchlik z Györu do Sopronu a zachvíľu ešte aj IC Alpokalja-Kékfrankos z Budapesti do Szombathely. Po dvoch a trištvrte hodinách sme sa konečne pohli, dúfajúc, že sprievodca neklamal.

Samozrejme v Hegyeshalome po Pannonii ani stopy. Pani výpravkyňa ešte zisťovala, či by nešiel nejaký nákladný vlak cez hranicu, nakoniec však skonštatovala, že do Bratislavy ide najbližšie autobus z Rajky o desiatej alebo vlak o druhej poobede. No a ako sa nakoniec moja cesta skončila? Za 1950 Ft (cca. 280 Sk) som prenocoval priamo na stanici, kde v podkroví budovy MÁV prevádzkuje hotel. Ráno o 5:35 som už sedel v prvom vlaku do Rajky. Od stanice som peši prešiel za necelú hodinu cez hraničný prechod do Rusoviec. Colník síce na mňa začudovane hľadel, ale po vysvetlení mi ešte ukázal ako sa najkratšie dostanem na zastávku MHD. Paradoxne v to ráno Pannonia odchádzala z Rajky načas.

Niekoľko praktických rád

Cesta do Hodoša cez jediný maďarsko-slovinský železničný hraničný prechod trvá z Bratislavy minimálne 5 hodín. Vzdialenosť je 225 km. Cestovanie ďalej do vnútrozemia je však zložitejšie. K dispozícii sú prípoje o 15:53, 17:40 (IC) a 22:20. Opačným smerom – do Maďarska – je situácia o niečo lepšia, na výber sú spoje s odchodom o 3:45, 7:15, 11:41 (IC), 15:50 a 19:30. S autobusovou dopravou je to taktiež biedne. Preto je na cestu do Slovinska lepšie použiť chorvátsky hraničný prechod Sŕedišče, niektorú trať z Rakúska alebo automobil. V Hodoši je pokladňa zatvorená, cestujúci sú odbavovaný vo vlaku. Taktiež tu nie je ani zmenáreň. Peniaze možno zameniť najbližšie v Murskej Sobote, resp. v Őriszentpéteri, Zalalövő či Szombathely. Tu Vám predajú aj lístok do Slovinska (samozrejme aj v iných významných staniciach). Na Slovensku možno slovinské toliare získať jedine v SLSP, ale aj to len pri objednaní vopred. Bežne ich v pobočkách nedržia. Pre zaujímavosť lístok z Hodoša do Murskej Soboty (30 km) stojí 479 SIT, čo je približne 75 Sk.