Sedem dní na východe: Deň ôsmy - Návrat

Km 5225 – Košice: Kritický moment našej cesty! Došlo nám pivo! R 604 Dargov však stojí v Košiciach o čosi dlhšie, a tak stíhame zásoby doplniť. Opúšťajú nás východniari a postupne po ceste aj ďalší členovia zájazdu. Kým teda prídeme domov aj my, dovoľte niekoľko štatistických údajov a zhrnutí:

Precestovali sme vo vlaku 5680 kilometrov. Ak k tomu pripočítam aj 24 km z Rigy do Majori a späť, konečný účet sa zastaví na čísle 5728. Pešo sme prešli nemerateľné množstvo kilometrov. Odhadujem okolo 60-80.

Počas cesty sa vypilo okolo 250 pív a zopár desiatok fliaš nášho tvrdého alkoholu ale aj ruskej a ukrajinskej vodky. Padlo aj veľa minerálky, ktorá bola v horúcom počasí nevyhnutná. Stravovali sme sa najmä vo vozni, zo spoločných zásob, ktoré sme si viezli zo Slovenska, a ktoré nám šikovne pripravoval do požívateľnej formy sprievodca vozňa so svojimi pomocníkmi.

Všetci účastníci tohto putovania urobili dohromady viac ako 5 a pol tisíca fotografii. A to mala fotoaparát menej ako polovica účastníkov. Len ich zbežné prezeranie zaberie viac ako dve hodiny. Vybrať pre Vás tých 396, ktoré som priložil k týmto reportážam, bola teda riadna makačka.

Počasie nám prialo. Tesne pred odchodom bolo na Slovensku pomerne chladno, preto sme sa na sever Európy patrične vystrojili. Väčšinu teplého oblečenia sme ale vôbec nepoužili. Ešteže sme to nemuseli vláčiť na chrbte. Vozeň všetko odviezol a postrážil. Pršalo iba dvakrát. Prvýkrát v Moskve, druhýkrát pred príchodom do Ľvova.

Treba si uvedomiť, že sme neboli na tejto ceste ako cestovatelia, ale ako turisti. S bežnými ľuďmi sme veľmi do kontaktu neprišli, keďže sme mali svoj vlastný vozeň. V tom bola nevýhoda našej cesty. Pohybovali sme sa, ako väčšina turistov, iba vo veľkých mestách, kde životná úroveň je asi podstatne odlišná od zvyšku krajiny. V tomto smere teda prejdené krajiny nebudem hodnotiť.

Salónny vozeň, ktorým sme cestovali, je majetkom Železničnej spoločnosti slovenskej republiky a prenajať si ho môže ktokoľvek  Ruské a bieloruské víza nie sú problém, ak sa držíte pokynov, ktoré pre ich vydanie platia. Vo vozni je nutné mať sprievodcu, ktorý má príslušné oprávnenie túto činnosť vykonávať. Vybavovanie prechodu po cudzích koľajniciach nie je jednoduché a zvládne to asi iba človek, ktorý v tom vie chodiť. My sme takého mali, no ani tak to nebolo ľahké. 

Čo každého asi najviac zaujíma, je cena takejto cesty. Podstatnú časť ceny tvorí prenájom vozňa a poplatky za dopravnú cestu. Niečo stojí aj revízia, preprava a preväzovanie širokorozchodných podvozkov. Ďalej treba počítať cenu lístkov, víza tiež nie sú zadarmo, na ceste musíte niečo jesť a aj sprievodca má svoju cenu. Celkovo sme sa zmestili do 10 000,-Sk na osobu. Verím tomu, že za takúto cenu, by na túto cestu išiel každý z Vás. Skúste napríklad zavolať do nejakej cestovky a spýtať sa ich čo by taká cesta stála. Potom to vydeľte aspoň dvomi a myslím si, že ešte stále budete nad cenou, ktorú by ste zaplatili pri individuálnej ceste. Nás to vyšlo ešte o čosi menej. Návod ako takúto cestu zorganizovať neexistuje. Je to o silnej vôli a nervoch. Bohužiaľ niektorí sa snažia to opakovať a to takým spôsobom, že prípadné ďalšie cesty sa vybavujú stále ťažšie a ťažšie. Na škodu pre všetkých.

Km 5680 – Bratislava: V horúcom počasí bol posledný úsek cesty na Slovensku skôr trápením. Na konečnú prichádza už iba torzo výpravy. Navyše so 70 minútovým meškaním. Počas celej cesty šírymi rovinami východnej Európy vlaky, ktorými sme sa viezli, nemeškali ani raz. 10 minút vo Vilňuse ani nepočítam, pretože sa ich podarilo hneď stiahnuť. Slovenské železnice nám ale veľmi rýchlo pripomenuli, že už sme doma, na Slovensku.

Na záver Vám ponúkam mix fotografii z celej cesty a dve pikošky. Verím, že video z výmeny podvozkov a hlásenie staničného rozhlasu vo Vilňuse, na ktorom sme sa celkom dobre zabávali, poteší aj Vás.

Nasúvanie širokých podvozkov

Šeše – nazvali sme tak hlásenie staničného rozhlasu, ktoré nás pobavilo