Slovenské lesné železničky

Drvivá väčšina týchto železničiek dnes už neexistuje a trate z ktorých boli na základe rozhodnutia budovateľov komunizmu vytrhané koľajnice a podvaly už splynuli s húštinami. Teraz ani potomkovia budovateľov a prevádzkovateľov týchto tratí už nedokážu s presnosťou v týchto porastoch zistiť, kadiaľ viedli. V niektorých prípadoch sú bývalé staničné budovy využívané úplne inak ako v časoch ich najväčšej slávy. Teší ma ale, že vôbec ešte existujú. Spomínam si, že v období prvého slovenského štátu, kedy Slovensko prišlo o mesto Lučenec a teda o železničný uzol, muselo vybudovať železničnú trať medzi Veľkou Vsou a Tomášovcami aby sa ľudia mohli dostať na smer na Zvolen. V prípade opačného smeru vybudovalo trať medzi Poltárom a Rimavskou Sobotou. 

Trať na Zvolen bola prvá na odstrel a prvá zmizla po II. Svetovej vojne. Zmizla kompletne, ale to že mala normálnu šírku jej do dnešných čias zabezpečilo zviditeľnenie v okolitej krajine. Už na nej neexistujú žiadne budovy, nie sú tam zbytky mostov, ale jeden stále stojí. Je na hlavnom automobilovom ťahu a prúdia po ňom kolóny áut. Železnica bola pod týmto ťahom. Likvidácia tejto trate teda nikdy nedospela do absolútneho konca a to ma teší. Podobný osud nedávno stihol aj ďalšiu vetvu a síce medzi Poltárom a Rio\mavskou Sobotou.

Na potulkách po našom Slovensku som narazil na niekoľko zrušených lesných železničiek. Pozostatky vo forme nefunkčného exponátu lokomotívy a niekoľkých vozňov som objavil vo Vígľaši. Súprava prezentovala obdobie prosperity rokov minulých a smutne nostalgicky dopĺňala kolorit pod zrúcaninou Vígľašského hradu. Na dlhé roky som po takýchto raritách prestal pátrať vzhľadom na budovanie rodinného zázemia. V súčasnosti ich zaraďujem do plánov rodinných dovoleniek.

Najskôr počas lyžovačky pod Donovalmi sme s deťmi objavili na stanici v Ružomberku parnú lokomotívu. Najskôr som si myslel, že je akousi alternatívou parnej lokomotívy na stanici v Trnave. No čím bližšie sme boli, zistil som, že to je úplný vrak a na moje milé prekvapenie to bola úzkokoľajná lokomotívka. Začal som okolo nej sliediť ako jastrab. No okrem toho, že z pomníka pri nej boli povytŕhané písmena, teda padlých hrdinov, ktorí ju bránili, som sa nič o nej nedozvedel. Nedalo mi to a preto som spovedal šoféra autobusu, ktorým sme išli do Liptovských Revúc. Tieto informácie boli chaotické a len ťažko som sa v nich vyznal. Potešili ma ale starousadlíci, ktorí zažili lesnú železničku počas svojej mladosti. Volala sa Korytnička a zvážala drevo do Ružomberka na veľký vlak a tam naložila a vyložila kúpeľných hostí z Korytnických kúpeľov. Po ceste stávala aj v osadách, kde boli píly a kde sa drevo tiež pripravovalo. Korytnička slúžila, až kým drevo nezačali zvážať kamióny a hostí autobusy doviezli až priamo pred kúpeľné domy. Lokomotívka bola ako inak parná, no pred zavretím bola nahradená naftovou. Dnes sú koľaje a podvaly bohvie kde, len nie na násypoch. Pripadá mi takýto postup bezcitný voči ľuďom, ktorí ju stavali, ktorí na nej pracovali a s láskou sa starali aby dobre fungovala a slúžila.

V rokoch budovateľského nadšenia, ktoré som nezažil, no vždy pri historickom priblížení z dokumentárnych filmov, či filmov typu „Anděl na horách“ ma vtedajšie dianie zaujalo a prežíval som v predstavách vdychovanie horského vzduchu poprepletaného vôňou ihličia a dymu z parnej lokomotívy, či typického zápachu pasúceho sa stáda oviec, kôz alebo kravičiek. Samozrejme s neodmysliteľným zvonením ich zvoncov a brechotom strážnych psov. Vždy ma fascinovalo, že dovolenkári si vzali potrebné veci do plecniakov a od zástavky železničky chceli prežiť na vlastnej koži cestu k ubytovni, horskej chate, či hotelu hoci niekoľko kilometrov. Užívali si prírody plnými dúškami a dodnes mi chýbajú tieto vtedy bežné presuny. Súčasnosť je však úplne iná. Každý sa chce na vlastnom aute dostať až priamo pred hotelovú izbu a nebodaj zaparkovať priamo na chate alebo zaparkovať priamo pred lyžiarskym vlekom. Človek „staromilec“, ku ktorým sa radím pripadá všetkým ako blázon.

Kandahárové viazanie lyží a výstup po vlastných im pripadá nenormálny. Oni radšej pod zjazdovkou mrznú niekedy aj hodinu na vlek, či lanovku, aby potom za päť minút znovu a znovu stáli radu. To som ale odbočil. Slúži ku cti ľuďom, ktorým kolorit krajiniek v okolí bývalých lesných železničiek prirástol k srdcu. I keď železničky zväčša už neexistujú, stále v niektorých lokalitách vládne čulý ruch. Bývalé násypy, mosty, staničky ožívajú, pretože na bývalých tratiach je miesto koľajníc asfalt s premávajú sa po nich cyklisti po svojich chodníkoch a agroturistika ako segment turizmu, je tiež v kurze.

Môj najväčší obdiv však patrí oduševneným propagátorom a prevádzkovateľom, ktorí pre nás, ľudí z mesta zachránili jediný skvost na Slovensku – plnefunkčnú úzkokoľajnú Čiernohronskú železničku, ktorá už nezváža drevo, ale vozí turistov. Pôvodne premávala takmer až k Podbrezovej na Pílu, kde je umiestnený pestrofarebný pútač – samozrejme je to parná lokomotíva železničky. Bohužiaľ smerom bližšie k Podbrezovej je na očiach ďalší vrak lokomotívy, ktorý upúta pozornosť, ale na nadšení to záujemcom o železničku nepridá. Aj keď teraz trať premáva z Čierneho Hrona, nič to nemení na veci, lebo turisti sedia v pôvodných otvorených vagónoch. Cestovné lístky sa tiež predávajú v dobovom uzavretom nákladnom vagóne, žiaľ rodinný rozpočet bežnej rodiny na takúto cestu vláčikom je primalý. Vôbec to ale nevadí, veď aj réžia prevádzky potrebuje finančné krytie. V našom prípade sa vláčikom viezli deti a mamy. Oteckovia sa s nimi stretli v Čiernom Balogu. Na trasu popri železničke sa vydalo päť osobných áut. Priznám sa, že sme dosť blúdili, kým sme našli správnu cestu a tri autá to po niekoľkých sto metroch za dedinou úplne vzdali. Naša vytýčená trasa viedla po lesnej ceste typu „ SAMAJAMA, DOMANIKDE“. Dvaja tatkovia vďaka podpore mojou maličkosťou trasu absolvovali. Žiaľ nevystihli sme ten správny čas, kedy sa dve súpravy vzájomne míňajú na železničnej staničke podobne ako v zubačka v Tatrách pod Hrebienkom. Škoda len, že parná lokomotíva nepremáva stále, ale len cez víkend a v týždni súpravu ťahá malá dieselová lokomotíva. Teší ma fakt, že ambície majiteľov Čiernohronskej železničky siahajú k sprevádzkovaniu ešte ďalších a atraktívnejších bývalých úsekov tejto lesnej železničky. Možno sa dožijeme, že obsluha bude v dobových železničiarskych uniformách, ktoré sú teraz v múzeu železničky.

Využil som možnosti, ktoré poskytuje stanička Čierny Balog, no najpríjemnejšia vec, ktorá ma stretla,  bolo vzhliadnutie veškerých koľajových vozidiel v depe, či to už boli sypače kamenia, žeriavy, lokomotívy (lesné, banské; naftové, parné), cisterny, vagóny od výmyslu sveta (nákladné, osobné). Priznám sa, že najzaujímavejšie boli, nielen pre mňa ale aj deti draisiny a zagarážované parné lokomotívy, ktorých majestátnosť podtrhovala priam fascinujúca možnosť ich detailného preskúmania aj s priblížením osudu tej, či onej časti našim sprievodcom, ktorý sa spolu s kolegom venovali údržbe staršej z dvoch parných lokomotív a pripravovali ju na víkendové jazdy. Pri mojej bujnej fantázii som sa úplne v predstavách preniesol do obdobia parnej éry. Z tohoto snívania ma však prebudila moja najmladšia dcéra tým, že cez otvorené dvere hangáru lokomotív zbadala auto na koľajniciach. Bol to nevšedný zážitok z kombinácie Škody 1202 a koľajového podvozku pri absencii volantu. V mysli mi hneď prebehla myšlienka z detstva, keď na inšpekciu do Katarinskej Huty prišlo auto na koľajniciach. Bolo tmavozelené s karosériou z predvojnovej Tatry. Čosi podobné som videl aj s deťmi v Múzeu Dopravy v Bratislave. No auto v úzkokoľajnom prevedení to je naozaj bomba. Všetci sme ho okupovali a skúmali, či ide len dopredu, alebo aj cúva. Nedalo sa dostať do vnútra a tak sme sa pri ňom aspoň vyfotili. Môj hlad po informáciách uspokojili až fotografie, z ktorých som vydedukoval, že auto malo svoj vlastný zdvihák, ktorým obsluha celé auto nadvihla a otočila o 180°. Bohužiaľ nemohol som si to overiť, lebo na blízku zrovna nebol nikto kompetentný. Zamyslel som sa ešte raz nad autom na koľajniciach a niekde v predstavách som spojil dva zážitky. Ako malý som sa občas vozieval v malej sanitke Š 1202 a vozieval som sa aj motoráčikom do školy, ktorý robil uspávajúce rytmické buchoty na spojoch koľajníc.

Z diaľky som počul silnejúci známy hlas. Keď som precitol zistil som , že je to opäť naša najmenšia, no tentokrát na malej električke, ktorej dominovala obojstranná lavica kolmo k smeru jazdy. Pohotovo spustila, že ako nevesta (princezná) by sa rada viezla na svadbu práve na takejto električke. Ešte sme neskončili pri električke a už ma ťahala k motorke (motorovému vlaku). Bola nadšená, že videla hneď dve. Na jednej koľaji bol červený motorák a na druhej koľaji prívešák. Žiaľ dnu sme sa nedostali, i keď boli z vonku vzorne zreštaurované a naozaj boli krásne. Musel som teda podobne ako pri zelenom aute robiť žeriav a po jednom ich dvíhať. Interiéry boli krásne drevené ako za mojich detských čias , no zaskočila ma všetečná otázka, prečo v jednom sú kachle a v druhom nie. Napokon sme to všetci svorne pochopili, lebo teplo v prívešáku robia kachle a v motoráku motor. Jej ochladnuté nadšenie spravil malý elektrický vláčik a figuríny ujov železničiarov vo vnútri stanice v improvizovanom múzeu. Hneď chcela pohľadnice, aby ich mohla poslať babke. Celá táto príhoda mi stále pripomína veteránsky staromilský raj na Slovensku s jednou chybičkou krásy. Exponáty pred renováciou, na súčiastky ako aj po renovácii vytvárajú depozit bez ladu a skladu. Nevadilo by, ba dokonca, či už v Balogu, alebo Hrone, by bolo príjemnejšie pre turistov, keby vraky železničnej techniky a náhradných dielcov boli v pozadí a krásne exponáty v popredí. Mne osobne to nevadí, ja aj tak preleziem všetko, ale mám vždy obavy o deti, či sa neporežú na nejakom hrdzavom plechu pri preliezaní hrdzavých vagónov k ozajstným skvostom, ktoré sú učupené v pozadí až za exponátmi pred renováciou.