Potulky po tratiach severozápadného Maďarska

V nedeľu nadránom som so spiatočným lístkom Bratislava – Győr nastúpil do prázdnej Pannonie. Preprah v Rajke a pasová kontrola prebehli bez problémov a tak som o pol siedmej načas vystupoval v Győri. Zostávalo mi 15 minút do odchodu ďalšieho spoja. Obrovská staničná budova zívala prázdnotou, takže lístok som zakrátko mal v ruke. Po predchádzajúcich skúsenostiach pomohlo naučiť sa vyžiadať si 33-percentnú víkendovú zľavu pre mladých do 26 rokov v maďarčine. Ešte zopár fotiek a už som sa viezol osobákom smer Tatabánya.

Vozne Bh v celej súprave boli v dosť žalostnom stave, špinavé a posprejované tak zvonka ako aj vo vnútri (sedadlá aj podlaha). Vlak sa onedlho priblížil k Dunaju. Minuli sme Komárom či priemyselné Almásfüzitő, kde boli odstavené napríklad aj slovnafťácke cisterny. Krátko pred ôsmou som vystupoval v Tatabányi. Keďže motorák na Pápu mal ísť takmer až o tri hodiny, využil som čas na zvezenie sa do Oroszlányu a späť. Mestečko leží 15 km od Tatabánye. Napriek veľmi nízkej traťovej rýchlosti je trať elektrifikovaná, preto sem premávajú spoje priamo z Budapesti v hodinovom takte. Na konci súpravy je vždy riadiaci vozeň, takže rušnovodič počas 15 minútovej prestávky len prejde na opačnú stranu a vracia sa späť. Ináč nie je táto trať ničím výnimočná.

Ale naspäť do Tatabánye. Ešte mi zostávala hodinka a štvrť, tak som si fotil mašinky. Medzitým som si všimol, že na nástupišti pribudli ďalší dvaja fotografovia – nič nefotili, ale zrkadlovky mali pripravené v pohotovosti. Bolo mi to čudné, ale vysvetlenie prišlo čoskoro – z Budapesti prifrčal novučičký Talent, zrejme na skúšobnej jazde. Hneď sa všetci dali do práce, lebo o tri minúty ho už nebolo. No a 10:45 som už sedel v Bzmote, rozbiehajúcom sa smerom na Pápu.

Prvých 8 km sa išlo pod drôtom – úsek je spoločný s traťou do Oroszlányu až po obec Környe. Pekná stanička leží priamo na brehu vodnej nádrže. Potom sa trať kľukatila cez nízku pahorkatinu. Motorák šiel maximálne štyridsiatkou, pričom v druhej časti išlo v podstate o vyľudnenú (ale zaujímavú) krajinu. Zastávky ako Szák-Szend a Ete pozostávali len z lavičky a ruiny nejakej malej budovy, ľudské obydlia široko ďaleko žiadne (a predsa tu jeden človek nastúpil). Nuž, asi aj preto z Tatabánye do Pápy čoskoro už žiadny vlak nepôjde.

Po 29 kilometroch a 45 minútach som vystúpil v Kisbéri. Tu sa križuje predošlá trať s tou z Komáromu do Székesfehérváru. Stanička je zrekonštruovaná, všetko sa blýska novotou, ale moderná doba za okienko ešte nedošla. Lístky sa predávajú tak, že podľa ceny sa z príslušného hárku odtrhne lístok a opečiatkuje sa – pripadal som si ako na pošte... Potom som si ešte prehliadol stanicu a naďabil som na žltý údržbárenský „autobus“ (TVGnh). O 12:20 prišiel Bzmot s prívešákom z Komáromu a viezol som sa konečne rýchlejšie, zato trať bola asi najmenej zaujímavá.

V Székesfehérvári som mal 20 minút čas, tak som si zatiaľ pozrel preprah V43-ky za M41-ku.

Pripájanie M41-ky v Székesfehérvári

Napriek tomu, že trať do Szombathely je elektrifikovaná, na osobáku do Veszprému ma opäť čakal Bzmot. Ako som sa presvedčil neskôr, úplne postačoval. Zažil som aj kurióznu situáciu. Pekne si ideme a zrazu krik – rušňovodič bezstarostne prešiel zastávku (nebola na znamenie), na ktorej chcel jeden cestujúci vystúpiť. Tak musel zastaviť a pekne dať asi na 200 metroch spiatočku! Ďalej sme prešli popri staručkej továrni na dusíkaté hnojivá v Pétfürdő, ktorej vypúšťaný žltý dym bol vidieť zďaleka. Potom sa krajina dosť zmenila, nabrala stepný charakter s častými skalnými útvarmi.

Vo Veszpréme som si pozrel (a nafilmoval) zaujímavý moment – križovanie dvoch Citadell (IC 954 a IC 955), ktoré spájajú Budapest a Ljubljanu. Súpravy SŽ sa predsa nevidia každý deň...

Križovanie Citadell vo Veszpréme

V staničnej budove bolo stále rušno a plno, väčšina ľudí cestovala v nedeľu poobede do Budapesti. Našťastie do Győru ich veľa nešlo, takže zlatý klinec programu – prejazd cez pohorie Bakony – som si mohol pozrieť nerušene. Ako prvý bol úsek do staničky Eplény, kde trať dosahuje najvyšší bod. Motoráčik pomaly odfukoval (a to doslovne: po Bakonyszentlászló sa išlo tridsiatkou), štverajúc sa kúsok po kúsku odkrojoval z 12 kilometrov. Tie prešiel za 21 minút, pričom minul dva viadukty. Nasledovalo ďalších 9 kilometrov (a 17 minút) do mestečka Zirc, centra oblasti. Potom sa trať, pomaly klesajúc, vkliesnila do úžiny obklopenej hustými lesmi, v ktorej sa zjavila čarovná stanička Porva-Csesznek. Prechádzala pomedzi skalné útvary, prekonala niekoľko tunelov a jednu galériu. Nádherné divadlo sa skončilo po jednej hodine až v obci Vinye (spolu 34 km). Ohnivý kotúč zapadajúceho slnka sprevádzal súpravu na zvyšnom úseku a keď z neho nezostalo už nič, vlak prišiel do Győru.

Hodinku a štvrť som si počkal na Báthoryho a spolu s niekoľkými cestujúcimi načas o pol deviatej vystúpil v Bratislave.