Na skok do Bieloruska

Nakoľko sme využili poľský Bilet turystyzny za necelých 600 Sk na celovíkendové neobmedzené cestovanie Poľskom, ktorý sme si kúpili hneď za hranicou v Zwardoni, dá sa povedať, že to bol aj vcelku lacný výlet. Cesta zo Zwardona do Katovíc síce nebola ďaleká, ale kvôli nízkej rýchlosti trvala tri hodiny. Stanica v Katoviciach vyzerala príšerne, obrovská socialistická betónová stavba, na zemi prespávajúci bezdomovci a pod. Počkali sme dve hodiny na rýchlik z Wroclawi do Lublinu, ktorý bol (vzhľadom na piatok) dosť plný, ale miesto na sedenie sa nám ušlo. Po necelých 4 hodinách cesty sme vystúpili v Radome, odkiaľ sme pokračovali vlakom spol. Koleje Mazowiecke (bilet turystyczny však platí aj tu) do Deblina, kde sme prestúpili na osobný vlak do Terespolu. Pred Terespolom to vyzerá podobne ako pri príchode do Čiernej nad Tisou – samé prekladiská a pod.

Jednosmerný lístok Terespol – Brest stál 3,98 PLN, spiatočný nie je možné kúpiť, nakoľko v Bielorusku sa pri ceste naspäť vyžaduje povinná rezervácia (podľa toho, čo som čítal na internete, aj v obyčajných osobných vlakoch). Po istom váhaní či sa do toho naozaj dať sme sa rozhodli, že teda ideme. Na stanici už čakalo plno Bielorusov s nabalenými taškami. Na cesty do Bieloruska v Terespole slúži ohradené 2. nástupište. Keď sme naň prišli, z pristaveného vlaku akurát vyliezali poľskí colníci s niekoľkými zabavenými kartónmi cigariet, ktoré pravdepodobne našli niekde v útrobách vozňa. Osobný vlak Terespol – Brest bol zložený z niekoľkých bieloruských vozňov. Hoci interiér bol rovnaký ako v iných sovietskych osobných vlakoch (tzv. električkách), vozne boli podľa mňa pôvodne lôžkové, keďže mali dva oddiely pre sprievodcu a dvere tiež neboli automatické ako býva inak zvykom. Každý vozeň mal svojho sprievodcu. Bieloruská sprievodkyňa skontrolovala cestovné lístky a po poľskej colnej a pasovej kontrole porozdávala všetkým colnú deklaráciu a nám ako jediným cudzincom aj imigračné karty. Táto imigračná karta slúži zároveň pre vstup do Bieloruska, ale aj Ruska. Poskytnuté tlačivá sme vyplnili, veď načo hneď pútať pozornosť a treba ukázať dobré úmysly. Keď sa vlak pohol, bolo definitívne rozhodnuté, že ideme do Bieloruska. Medzitým si Bielorusi vyplňovali colné deklarácie (tí, ktorí kúpili drahšie veci, vyplnili i poľské tlačivá pre vrátenie DPH) a prezerali si tovar, ktorý nakúpili – ovocie, digitálne fotoaparáty, PC príslušenstvo... Celkovo som mal dojem, že Bielorusi si chodia do Poľska na nákupy ako aj my.

Vlak prešiel po moste cez hraničnú rieku Bug a boli sme v Bielorusku. Napodiv skoro žiaden ostnatý drôt (prechod do ukrajinského Čopu vyzerá exotickejšie), iba na ľavej strane nejaká základňa pohraničných vojsk. Zakrátko sme zastavili na kontrolnom stanovišti (podobne ako niektoré vlaky v Čope), pri ktorom bol pomník niekomu neznámemu, strážený mladým vojakom. Do vlaku nastúpili pohraničiari v klasických veľkých zelených čapiciach sovietskeho strihu, no pôsobili civilnejšie ako napr. tí ukrajinskí, ktorí chodia v maskáčoch. Postupne letmo pozerali pasy a zbierali ich na ďalšie spracovanie. Jeden z nich došiel aj k nám, prelistoval si oba pasy a opýtal sa, kam ideme. Po odpovedi, že do Brestu, s pasmi odišiel. Buď nevedel, že potrebujeme víza alebo bol taký dobrý psychológ, že nedal na sebe vôbec nič poznať. Medzitým sa pasy pečiatkovali v sprievodcovskom oddiele, ale s našimi odišli na policajnú stanicu. Po istom čase naozaj veľkého napätia sa príslušník vrátil a povedal len „Vy graždaniny Evropskoj unii. Vam nado beloruskych viz“ a vzal si naše pasy. Aby sme hneď nevyzerali ako provokatéri, opýtali sme sa, či si víza nemožno vybaviť na hranici. Odpoveď bola záporná s tým, že je možné tak učiniť na konzuláte v neďalekom poľskom meste Biala Podlaska. A že si budeme musieť vystúpiť, čo sme si vyložili ako okamžite, ale bolo nám povedané, že až na stanici v Breste. Po tejto kontrole sa vlak opäť pohol a spletitým koľajiskom sme pomaly popri halách na výmenu podvozkov prišli až na železničnú stanicu Brest, konkrétne na tzv. varšavskú stranu stanice (vlaky ďalej do vnútrozemia a Ruska odchádzajú z moskovskej strany).

Na stanici sme nasledovali „nášho“ príslušníka (ktorý s nami cestoval z toho hraničného stanovišťa), za ktorým sme poslušne cupitali. Z perónu sme prešli okolo bezcolných freeshopov s najmä alkoholom a cigaretami a vošli sme do odbavovacej haly, v ktorej sa vykonáva colná kontrola (pasová už vo vlaku). „Náš“ príslušník s nami prebehol rad čakajúcich Bielorusov, posadil nás na pohovku v hale s tým, že máme čakať a naše pasy odovzdal milicionárovi pri východe do stanice. Keďže sme sedeli a čakali, vôbec netušiac, čo sa bude diať, pozorovali sme zaujímavý ruch v odbavovacej hale. Vyzerá trocha ako tá v ukrajinskom Čope, akurát nie je taká zdevastovaná. Nápisy boli často dvojjazyčne – bielorusky a rusky. Na balkóne na poschodí sa skvela veľká „Schema pograničnych perechodov“ a obrovský štátny znak (v Bielorusku je štátnym znakom opäť znak ešte Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky). Bielorusi prichádzajúci z Poľska predkladali vyplnené colné deklarácie a ukazovali obsah svojej batožiny, kontrola však nebola nejako zvlášť dôkladná. Colníci disponovali ručnými váhami (také podobné ako sa niekedy používajú na trhoviskách), ktorými vážili napr. tašky s ovocím (zrejme tam majú nejaký hmotnostný limit). Postupne prešli colnou kontrolou všetci, hala sa vyprázdnila a ostalo len pár príslušníkov, občas niekam kráčajúcich s našimi pasmi a colník, čo počítal colné deklarácie. Keď sa hala začala napĺňať ľuďmi, cestujúcimi opačným smerom, svitla nám nádej, že nás len posadia na tento najbližší vlak. Nevedel som si však predstaviť ako sa dostaneme naspäť, pokiaľ nám povedia, aby sme odišli najbližším vlakom, ale keďže sme neprešli kontrolou, nebolo by kde si lístok kúpiť.

Po čase konečne prišiel „náš“ príslušník a povedal, aby sme išli za ním. Vyšli sme z haly a dostali sme sa opäť na nástupište, kde už stál pristavený rýchlik z Moskvy. „Náš“ príslušník nám nakázal zostať na mieste, pričom on išiel popri vlaku (stále chodil svojim pomalým ľahostajným krokom, bez rečí, v jednej ruke svoj kufrík a druhou stále chrúmal slnečnicové semená) a nakoniec v ňom na chvíľu zmizol, zrejme dohodol s nejakým dežurným, aby nás vzal do vozňa. Keď sa vrátil, povedal, aby sme ho nasledovali a nastúpili sme s ním do jedného vozňa. Usadil nás hneď v prvom kupé, vrátil nám pasy (to bola úľava, neskončili sme s pokutou alebo zákazom vstupu) a zostal na chodbe. Vlak sa pohol a konečne sme mohli začať robiť aspoň nejaké fotky. Nakoniec sme mali cestu naspäť úplne zadarmo a to rovno v klimatizovanom lôžkovom vozni RŽD. Vo vozni veľa ľudí nebolo. Pred hranicou na kontrolnom stanovišti „náš“ príslušník vystúpil a definitívne nás bez rozlúčenia opustil (asi sa kvôli nám zbytočne previezol do Brestu a naspäť). Zato hneď prišiel poľský železničiar a snažil sa nám vnútiť nejakú tu vodku alebo kartón cigariet na prevezenie. Veľmi ho nepresvedčilo ani naše tvrdenie, že za ten deň už máme s úradmi dosť zažitého, ale nakoniec to vzdal. Náhodou som potom ešte videl ako niečo so svojim kolegom pchá do stropu vozňa na predstavku...

Napätie úplne opadlo keď sme ponad rieku opäť vstúpili do Európskej únie. V Terespole sme chceli stihnúť rýchlik do Varšavy, na ktorý je obvykle 9 minút na prestup, ale keďže sme trocha meškali a museli sme na pasovú a colnú kontrolu (ktoré samotné prebehli bleskovo) chvíľu počkať vo vozni, medzitým nám rýchlik ušiel (podľa neskoršje informácie od pokladníčky sa pravidelne stáva, že vďaka kontrole ľuďom ten vlak ujde rovno pred nosom). Ďalšie spojenie bolo dosť divoké (3 osobné vlaky a 3 minúty na prestup vo Varšave), ale pred stanicou sme našli zastávku súkromného dopravcu Garden Service, ktorý premával do Varšavy s prestupom v Bialej Podlaskej (je možné si telefonicky rezervovať miesto). Za nie dlhý čas prišlo auto na spôsob sovietskej „maršrútky“ (teda dodávka, akurát že nebola taká ojazdená a vodič vydával lístky z elektronickej pokladnice). Vodič povedal, že prestup v Bialej Podlaskej sa nedá stihnúť, lebo tam prichádza cca 5 minút po odchode spoja do Varšavy. Spolucestujúci však povedali vodičovi, nech tam zavolá a počká na nás a on naozaj zobral telefón a oznámil, nech počkajú, že vezie dvoch klientov do Varšavy. Kvôli nám vyšiel aj o tri minúty skôr a po ceste išiel dosť rýchlo. V Bialej Podlaskej nás už čakala podobná dodávka, ktorou sme za 2,5 hodiny prišli do Varšavy (cesta stála 6 PLN z Terespolu do Bialej Podlaskej a 18 PLN odtiaľ do Varšavy.) priamo pred monumentálny Palác kultúry. Hneď vedľa neho je aj stanica Warszawa Centralna.

Nakoľko rýchlik Bátory, hoci zastavuje aj v stanici Centralna, vychádza zo stanice Warszawa Wschodnia, presunuli sme sa tam. Konečne ho pristavili a skoro celú cestu od Katovíc (keďže v našom vozni bolo nefunkčné kúrenie, ale po upozornení vlaková čata z vlaku niekam zavolala a v Katoviciach už na nástupišti čakal elektrikár) až do Žiliny sme prespali.

Na záver chcem dodať, že z fotiek z Bieloruska mám zopár a aj to v nie ideálnej kvalite, ale vzhľadom na to, ako sme sa do Bieloruska dostali, som nechcel provokovať ešte viac :-)