Vlakom naprieč Marokom (17. - 26.4.2007) - II. časť

Vlak bol dosť naplnený, tak sme si sadli do 1. triedy. Museli sme však zaplatiť doplatok (supplément) sprievodcovi 45 MAD/os. Okolitá krajina nie je zvlášť zaujímavá, väčšinou rovina, polia s cukrovou trstinou, až za Benquerir začína skalnatá, kopcovitá púšť. Všade červená zem, trať sa kľukatí medzi skalnými zárezmi. V diaľke sa črtá pohorie Vysoký Atlas s najvyšším vrchom Džebel Toubkal (4167 m). Do Marakéšu (koncová stanica) máme príchod o 12.05 hod. Hneď pri stanici hľadáme hotel, ale sú tu väčšinou drahé, okolo 250 MAD/os. Berieme si taxi za 20 MAD, ktorým sa odvezieme do centra k námestiu Džam´al Fna (zhromaždisko mrtvých). Tu sme hneď našli hotel Ichbilia za 80 MAD/os. V izbe je umývadlo, sprchy a WC sú na chodbe. Je tu čistota a poriadok. Marakéš-červená perla, je bývalé hlavné mesto Maroka. Je plné záhrad, z ktorých veľmi pekná je Agdalská záhrada. Nad mestom sa týči  77 m vysoký minaret veľkej piatkovej mešity Al Kutubia, ktorá je hneď pri námestí Džam´al Fna. Stanovište tu majú fiakre zapriahnuté koňmi, ktorými sa možno povoziť po meste. Pribúdajúcim večerom sa námestie začína zapĺňať ľuďmi. Kedysi tu bolo popravisko a sťaté hlavy odsúdencov tu vystavovali na výstrahu. Dnes vám tu omotajú kobru okolo krku a za pár dirhamov sa môžete vyfotiť. Pouličný zubár vám ponúka svoje služby s množstvom vytrhnutých zubov na stolíku, bez injekcie, k dispozícii má len jedny kliešte. Veľmi pôsobiví sú predavači vody v širokých klobúkoch, ovešaní vyleštenými mosadznými šálkami a vakom s vodou. Vystupujú tu folklórne skupiny, vykladači koránu a rozprávači neuveriteľných príbehov. V stánku s pomarančmi nám vytlačili čerstvú šťavu, 3 dcl za 3 MAD. Pochodili sme okolité súky (arabské tržištia), ktoré mi čiastočne pripomínajú Miletičku. Ich rozloha je však obrovská a vyznať sa v tej spleti uličiek je veľký problém. Nepomáha ani mapa. Tie ich háky-báky písané v arabčine nám veľa nehovoria. Asi po dvoch hodinách sa nám podarilo vymotať sa z tohto labyrintu obchodíkov, remeselníckych dielničiek a vrátili sme sa na námestie, ktoré už dýchalo večernou atmosférou. Celé bolo zahalené v dymovom opare, ktorý sa šíril z jednotlivých stánkov. Vyvárali sa tu rozličné dobroty. Celé námestie Džam´al Fna rozvoniavalo všakovakými vôňami. Podával sa kebab, tajine (tažin), kuskus a mátový čaj (berberská whisky). Živý ruch tu vládne dlho do noci. Vyšli sme na terasovitú strechu nášho hotela, kde je reštaurácia a ešte dlho sme sa kochali nočným Marakéšom.

 

 

 

Budíček o 4.00 hod. Pred hotelom stojí taxík, ktorý nás veľmi ochotne chce odviesť na stanicu za 100 MAD, čo rázne odmietame a o 50 m ďalej berieme taxík za 20 MAD. Z  Marakéšu odchádzame o 5.00 hod. expresom N 600 do Fezu (UNESCO). Klimatizované vlaky medzi Marakéšom a Fezom premávajú v 2-hodinovom intervale od 5.00 do 21.00 hod., rýchlosťou 160 km/hod. Celá trať je elektrifikovaná. Každý vlak má služobný vagón, v ktorom sa prepravuje batožina a ešte je v ňom dieselelektrický agregát pre klimatizáciu. Vlaky sú bez reštauračného vozňa, ako náhrada slúži mobilný bar, ktorý pendluje z jedného konca vlaku na druhý. Do Fezu prichádzame o 12.10 hod. Na stanici nás privítal slabý dážď. Taxíkom so zapnutým taxametrom!!! sme sa odviezli za 9 MAD do mediny k bráne Bab Boujeloud (Báb Bú Dželúd). Tu tesne pred bránou sme sa ubytovali v hoteli National za 60 MAD/os. Sprcha aj stupačkové WC sú na chodbe. Celkom obstojné, pre moju manželku otrasné, len postup pri použití WC je potrebné vysvetliť. Neskúsený človek môže mať s tým dosť značné problémy. Toaletný papier sa v týchto končinách vôbec nepoužíva. Po otvorení dverí WC vybehol posvätný chrobák skarabeus. Je potrebné sa otočiť, vyhrnúť gate, zacúvať na stupačky, čupnúť si a vykonať potrebu. Lenže čo s os...ým zadkom? Vedľa vás je vodovodný kohútik, vedro a malá miska. Ľavou rukou zoberiete misku, napustíte do nej vodu, spredu podstrčíte pod zadok a s pravou rukou si ho opláchnete. Možno sa to zdá byť jednoduché, ale skúste si to. Nie je to vôbec žiadna sranda. Moja manželka radšej dva dni nepotrebovala WC. Áno sme vo Feze, v najväčšom, stále existujúcom, stredovekom meste na svete. V medine sa chodí iba peši alebo na somároch. V remeselníckych dielničkách prevláda ručná práca, používajú sa veľmi jednoduché nástroje. Spracovávajú sa tu ovčie, kozie, ťavie, hovädzie a antilopie kože. Kože sa odchlpia, naložia sa na 3-4 týždne do vápna. Potom v hlinených kadiach sa namočia a chlapi ich bosými nohami rozšliapu do mäkka. Nakoniec sa farbia. Všetko sa to deje pod holým nebom, vládne tu nepríjemný zápach. Pekný pohľad na to je z okolitých poschodových domov, kde sú obchodíky s koženými výrobkami a obchodníci vás pozvú dovnútra a dajú výklad za 1 USD. Takými hlavnými tepnami Fezu sú ulice Talaa Kbira a Talaa Sghira, ktoré vychádzajú od brány Bab Boujeloud. Išli sme k námestiu Nejjarine, kde je bývalá ubytovňa s krásne zdobenou bránou a mozaikou vykladaná studňa (platí sa vstupné). Ďalej sme išli k mauzóleu Zaouia de Moulay Idriss II. Je to svätyňa nad hrobom zakladateľa Fezu Moulaya Idrissa II. Vstup je možný len pre moslimov, tak ako aj v ostatných mešitách v Maroku. Ďalej sme pokračovali po ulici Attarine k medrese Attarine zo 14. stor. a k mešite Mosquée Karaoulyne. V okolitých úzkych uličkách (asi tak na rozpaženie) je tlačenica. Občas počuť pardón madam, párdón mesjé. Ľudia, mulice a somáre naložené páchnucími kožami a bedničkami s coca colou sa predierajú každý iným smerom. Predáva sa tu všetko možné: ťavie mäso, slimáky v kadiach, koreniny, koberce, keramika, vodné fajky či množstvo kadejakých zbytočností. Na počkanie vám zarežú a vypitvajú kura, na ktoré si ukážete. A tak ešte dlho do večera sme sa túlali týmito súkmi a obdivovali zručnosť remeselníkov – kovotepcov, drevorezbárov, ktorí priamo na ulici vyrábali umelecké predmety – suveníry. Keď sme sa vrátili na hotel, pred spaním si manželka posteľ odsunula od steny a okolie postriekala offom, ktorý zhubne pôsobí na hmyz a kadejakú pliagu.