Vlakom naprieč Marokom (17. - 26.4.2007) - IV. časť

How du ju du, lejdiz end džentlmen, hellou, wér ár ju from?, du ju spik ingliš?, ajm sory,  prepíname na angličtinu, keďže vstupujeme na anglické územie. Do mesta vchádzame Landportským tunelom, nad nami sa týči Maurský hrad z 8. stor. s dominantnou vežou. Prechádzame ulicou Main Street okolo kláštora (Convent), ktorý slúži ako rezidencia guvernéra. Prichádzame k lanovke (cable car), ktorou sa vyvezieme hore na skalu za 13.5 EUR/os. Lístok platí hore aj dolu, možno vystúpiť na medzizastávke a opäť tu aj nastúpiť. Lanovka je dlhá 673 m s prevýšením 352 m. Zhora je nádherný výhľad na celé mesto, prístav, kotviace lode a sýtomodré more. Sú tu voľne žijúce bezchvosté opice (makak-sylvanus), ktoré sú nesmierne drzé, o čom som sa na vlastnej koži presvedčil. V dobrej vôli som ich chcel ponúknuť kúskom chleba, ktorý som vyberal z batohu. Samozrejme opica bola šikovnejšia a igelitku so všetkým chlebom mi veľmi šikovno uchmatla. Vtom sa z okolitých stromov zbehlo asi desať opíc, ktoré si na ňom pochutnali. Ak máte na chrbte ruksak vyskočia vám naň a začnú rozopínať zips. Sú veľmi šikovné a preto si treba dávať veľký pozor na veci. Chodníkom sme vyšli až k dvom zabudovaným delám na vrchole skaly, ktoré kedysi strážili Gibraltársky prieliv. Gibraltár, toto malé územie, ponúka turistom ešte veľa zaujímavostí, pre krátkosť času nie je možné naraz všetko pochodiť. Podrobné informácie je možné získať na stránke www.gibraltar.wz.cz . Cestou späť sme mali šťastie, závory cez letiskovú dráhu boli spustené, práve vylietavalo lietadlo. Keď sme prešli cez dráhu, závory sa opäť zatvorili a ďalšie lietadlo pristávalo. Perfektný záver našej návštevy Gibraltáru. Goodbye Gibraltár, thank you very much. O 13.15 hod. sme odišli autobusom z La Linea späť do Algecirasu. Zastavili sme sa v tržnici, potom pre batohy na hostel a späť na železničnú stanicu. O 15.35 hod. nám odchádzal Regional Expres N 3065 do Bobadilly, pr. 18.11 hod. Tu sme prestúpili na Regional N 3906 s odchodom o 18.44 hod. do Málagy, pr. 19.38 hod. Trať medzi Bobadillou a Málagou prechádza cez nádherné, strmé skalnaté hory s množstvom tunelov, popri rieke Rio Guadalhorce. V Málage tiež veľké bezpečnostné opatrenia, pred vstupom na perón presvecovanie batožiny, kontrola lístkov. Z Málagy Talgo-Trenhotel N 994 Gibraltaro o 20.35 hod. do Barcelony.

 

 

 

 

 

 

Do Barcelona-Sants sme prišli o 9.27 hod. Líniou 1 (RENFE) prímestskej dráhy sme sa odviezli na Katalánske námestie. Po La Ramble sme išli hľadať nejaký hostel. Je tu veľa penziónov, za izbu pre 2 osoby pýtajú 65-85 EUR. V ulici Hospital, č. 63, kúsok pod tržnicou sme našli mládežnícky Youth Hostel, kde sme sa ubytovali za 20 EUR/os s raňajkami (breakfast).  Bola to izba pre 4 osoby (2 poschodové postele), ale boli sme tam sami. Sprchy, WC spoločné, ale čisté, na úrovni. Na izbách sú uzamykateľné skrinky. Potom sme išli do mesta popri kostole Santa Marie del Pi, ku katedrále, kde sa platí vstupné 5 EUR. Ďalej ku gotickej bazilike Santa Maria del Mar. Odtiaľ na železničnú stanicu Estació de Franca, z ktorej vychádza prímestský vlak línia 10 (RENFE) na letisko. Pokračovali sme na pláž k Port Olímpic, kde sme sa kúpali a opaľovali, keďže bolo 30˚C. More bolo ešte dosť chladné, ale dobre padlo také osvieženie. Potom sme išli palmovou promenádou na nábreží do prístavu, kde je množstvo zakotvených plachetníc. Ich stožiare vytvárajú ,,hustý les“. Je tu replika drevenej ponorky z roku 1862. Vrátili sme sa k pamätníku Krištofa Kolumba a prechádzali sa po La Ramble. Potom sme išli na hostel a na recepcii sme si pýtali posteľné prádlo, ktoré sme si predtým zabudli zobrať. Skúšali sme to nemčinou a našou veľmi slabou angličtinou. Mladý chalan na recepcii to nejako pochopil a spýtal sa odkiaľ sme. Keď sme spomenuli Slovakia, zrazu z neho vyhŕklo: „Tak to se můžem bavit jinak“. Skoro sme spadli z nôh. Dlho sme sa potom na tom bavili a smiali. Bol z Prahy a pracoval tu. Večer sme sa išli prejsť k opere Palau de la Musica Catalana (UNESCO) a k víťaznému oblúku Arc de Triomf.

 

 

 

 

 

Po raňajkách sme si zbalili veci a odišli na Katalánske námestie na vlak do Barcelona Sants, kde sme prestúpili na líniu 10 a s ňou na letisko. Cestu vo vlaku nám spríjemnila skupina peruánskych Indiánov, ktorí na svojich gitarách veľmi krásne hrali a spievali. Na letisko sme prišli asi o11.00 hod. Nasledoval čekin, bezpečnostná a pasová kontrola. Autobusom nás odviezli k lietadlu a o13.50 hod. začal náš Boeing 737-700 rolovať po dráhe letiska. Lúčime sa s Barcelonou, Adios!, Hasta la vista! Lietadlo stúpa nad oblaky, pod nami sa rozprestiera jedna veľká, biela perina, len občas je vidieť vrcholky Álp. V Bratislave sme pristáli o 16.20 hod.

 

 

Maroko, krajina kontrastov, v nás zanechalo hlboký dojem. Aj napriek tomu, že tu prevláda veľká chudoba vidieckeho obyvateľstva, ľudia sú veľmi milí, usmievaví, pohostinní, pracovití a poctiví. Mám na mysli to, že pri nákupoch nám vždy presne vydali a nesnažili sa na nás zarobiť. Maroko nám malo čo ponúknuť, či už rôznorodú zaujímavú prírodu alebo veľa významných, historických pamiatok. No aj tak sme boli radi, keď sme pri ceste naspäť trajektom zakotvili v Algecirase, v Európe. Pocítili   sme určitú úľavu z ťarchy, ktorá na nás niekedy doliehala z neustáleho ,,záujmu“ zo strany Arabov, ktorí boli niekedy až veľmi otravní, keď nám ponúkali svoje služby, či už odvoz taxíkom, alebo ochotu nás vyviesť zo spleti uličiek v medine. Len škoda, že všadeprítomné množstvo smetia kazilo dojem z inak peknej krajiny. Čo sa týka železníc, tie sú na celkom slušnej úrovni. Cestovná rýchlosť 160 km/hod., pohodlné, klimatizované vlaky jazdiace v takte, udržiavané, čisté staničné budovy, vyvýšené nástupištia s krásnymi palmami. V Maroku sme sa cítili bezpečne, bez zdravotných ťažkostí, pričom sme nepodstúpili ani žiadne očkovanie. Jediné , čo možno odporučiť, je očkovanie na odolnosť voči dotieravým Arabom (ak nejaké existuje).