Veľká noc v Moldavsku – III. časť

Vodič nám vysvetľoval, že normálne jazdí veľký autobus, ale pre poruchu im teraz poslali len dodávku a teda v pokladnici vydali viac lístkov ako bolo miest. Povedal však, že nič to a že to vybaví. Zobral si od nás lístky, osobne ich bol vymeniť v pokladnici a potom zakričal na opodiaľ stojaceho šoféra inej dodávky, aby nás zobral. Šoféri sa medzi sebou vyrovnali a nám bolo povedané, že za chvíľu pôjdeme. Hoci tento minibus mal na tabuli ako čas odchodu 10:00 a bol ešte len pred deviatou a my sme sa dosť ponáhľali, aby sme v ten deň ešte aj niečo stihli, povedali nám, že za chvíľu, hneď ako sa to naplní, pôjdeme. Samozrejme sme v aute čakali hodinu a odišli sme až o desiatej, keď sa postupne zaplnilo cestujúcimi. Oproti mojim očakávaniam je Moldavsko zvlnená pahorkovitá krajina, len málokde les a inak samé vinice a polia. Po ceste sme mali krátku prestávku v jednom malom mestečku a s vyše polhodinovým náskokom vďaka svižnej jazde sme prišli do Comratu.

Comrat je hlavné mesto Gagauzskej autonómnej republiky, žijú tu Gaguazi, ktorí majú vlastný jazyk, vlastný parlament a guvernéra. Inak je to však normálna bezrpoblémová časť Moldavska (na rozdiel od Podnesterska), okrem nápisov na pár oficiálnych budovách a veľkého nápisu „Gagauzia“ pri ceste na hranici autonómnej republiky nie je vidieť žiaden rozdiel. Hoci je Comrat mestom a dokonca hlavným pre autonómnu republiku, vôbec nevyzerá ako mesto, ale ako dedina. Od autobusovej stanice až do centra sa tiahne veľké trhovisko (na ktorom sme vyskúšali podivne vyzerajúci zapadnutý bufet, kde sme si dali praženicu s chlebom za asi 10 korún), pred sídlom parlamentu stojí všadeprítomný Lenin a zo stĺpov verejného osvetlenia doteraz nezvesili päťcípe červené hviezdy.

Prekvapilo ma, že na to, že Comrat leží na hlavnej ceste z Rumunska do Kišineva, jazdí odtiaľ málo spojov do hlavného mesta. Do úvahy prichádzal jeden po dvanástej, čo bolo veľmi skoro, potom o štvrtej, čo bolo zase neskoro. A potom ešte o druhej, čo však nebol vychádzajúci, ale tranzitný spoj odkiaľsi z juhu. Pokladníčka na malej obstarožnej autobusovej stanici nás upozornila, že na tento spoj sa nedajú kúpiť miesta a že musíme počítať s tým, že budeme stáť. Keďže iná možnosť v podstate nebola, zobrali sme to. Našťastie sme nastúpili medzi prvými a tak sme si sadli a sedeli sme až do Kišineva. Ďalší ľudia to šťastie nemali.

Z Kišineva sme odchádzali večerným petrohradským rýchlikom. Tentoraz sme mali lístok do priameho vozňa bieloruských železníc na trase Kišinev – Minsk. Bieloruské sprievodkyne boli na môj vkus dosť prísne a nesympatické. Za posteľné prádlo bolo možné zaplatiť bieloruskými aj ruskými rubľami a ukrajinskými hrivnami, nie však moldavskými lei. Vozeň nebol príliš zaplnený a zhodou okolností sme dostali miesta vedľa partie Slovákov, čo si tiež urobili výlet do Moldavska. V noci smena polhodinu zastavili v stanici Ungen, čo je tiež hraničný prechod do Rumunska. Uprostred noci provodnica zobudila celý vozeň za účelom blížiacej sa hraničnej kontroly, najprv moldavskej a na druhej strane rieky ukrajinskej. Opäť bez problémov. Ráno sme sa rozlúčili so Slovákmi, ktorí vystupovali v Žmerinke, kde sa chceli pokúsiť nájsť nejaké spojenie do Čopu, keďže na rozdiel od nás im sa nepodarilo zohnať lístky na celú cestu. My sme pokračovali až do Korostenu skoro na bieloruských hraniciach, kde sme prestupovali na rýchlik z Kyjeva do Užhorodu.

V Korostene sme mali asi tri hodiny času, tak sme sa rozhodli obzrieť si toto mesto, navyše do týchto končín už asi nikdy nezavítam a aj teraz sme sa sem dostali len náhodou kvôli tomu, že nebola iná možnosť dostať sa domov. Mesto je klasické sovietske, s pustým širokým námestím a Leninom a s veľkou tržnicou. Aj stanica stojí za to – nerekonštruovaná s početnými dobovými budovateľskými maľbami.

Ráno sme prišli do Užhorodu, kde sme tesne stihli ukrajinský autobus do Košíc a našťastie v ňom ešte bolo miesto. Pokiaľ na ukrajinskej strane prebehla hraničná kontrola normálne, na slovenskej to bolo sprevádzané dlhou nečinnosťou a nezáujmom pasových a colných orgánov. Hoci prechod vyšné Nemecké bol v tom čase v rekonštrukcii, čakať polhodinu na to, aby cestujúcim z jedného autobusu skontrolovali pasy, (pričom okrem pár kamiónov v protismere tam okrem nás nikto nebol), sa mi zdalo predsa len trocha veľa. Podobne tak aj colná kontrola. Nakoniec sme však, hoci s meškaním, dorazili do Košíc a stihli sme aj následný vlak domov.