Cez fínske Laponsko do ruského Zapoljarja (III. časť: 29.6. – 9.7.2007)

Mierime prudko na sever Fínska, vlak je takmer prázdny. Z okna pozorujeme okolitú prírodu, ktorú tvoria jazerá, močiare, brezy, borovice, lišajníky a machy. Sme v krajine tisícich jazier. O 14.08 hod. prichádzame do Oulu. Vzdialenosť 493 km prekonávame za 5 hodín. V Oulu presadáme na Ex 701 s odchodom 14.14 hod., ktorým sa povezieme ďalších 220 km. Za mestom Kemi prechádzame najdlhšiu fínsku rieku Kemijoki, ktorá tu v Botnickom zálive ústi do Baltského mora. Pozdĺž tejto rieky pokračuje trať až do Rovaniemi, kde máme príchod o 16.53 hod. Batohy odkladáme do úschovnej skrinky a mestským autobusom č. 8, ktorý stojí pred stanicou ideme do dedinky Santa Claus Village, kde býva deduško s dlhou bielou bradou - Santa Claus. Spiatočný lístok stojí 5,80 EUR a cesta trvá asi 25 min. (9 km). Práve týmto miestom prechádza severný polárny kruh - Napapiiri, čiže rovnobežka - 66˚33’ s.z.š. Táto rovnobežka pretína všetky najjužnejšie miesta na severnej pologuli, z ktorých je možné vidieť po dobu 24 hodín slnko za letného slnovratu (21.6.- polárny deň), teda kde slnko za letného slnovratu nezapadne za obzor, a na ktorých slnko za zimného slnovratu (21.12.- polárna noc) nevyjde nad obzor. Počasie máme krásne slnečné, o 19. hodine je 24˚ C. Santa Clausa sme nestihli, keďže úradoval do 18.00 hod. a my sme prišli o niečo neskôr. Sú tu však otvorené informácie, rôzne obchody so suvenírmi, reštaurácie a pošta, z ktorej možno poslať vianočný pozdrav alebo darčeky. Vládne tu vianočná atmosféra, chýba tomu už len sneh.

Autobusom sa vraciame do Rovaniemi. Ľudia sa ešte večer o ôsmej hodine kúpu v rieke. Sedíme na nábrežnej promenáde a pozorujeme vlak, ktorý prichádza z Kemijärvi po poschodovom cestno-železničnom moste. Vraciame sa na stanicu, vyberáme batohy zo skriniek a ideme na autobusovú stanicu, ktorá je vzdialená asi 5 min. pešo. O 22.55 hod. odchádzame autobusom spoločnosti Gold Line za 31,5 EUR/os do Ivala. Šoféruje žena a spolu s nami idú ďalší traja cestujúci, ktorí na nasledujúcej zastávke vystupujú. V zadnej časti autobusu sa prepravuje ešte nejaký tovar inak to vyzerá ako keby autobus išiel len kvôli nám.

6.deň – 4.7.2007 streda.

Celú noc nám svieti slnko do očí, cestu nám občas križujú voľne sa pasúce soby. Stretáme iba málo áut, hustota obyvateľstva je tu veľmi riedka. Do Ivala prichádzame o 3.10 hod., cestu dlhú 293 km robíme za 4 hodiny aj 15 minút. Sme v Laponsku, ako sa nazýva časť Fínska za severným polárnym kruhom. Žijú tu Laponci, pôvodní severskí obyvatelia, podobní Eskimákom. Máme dostatok času do ďalšieho autobusu a tak raňajkujeme a varíme kávu. Mesto je vyľudnené, keďže je noc, avšak slnko svieti ako na pravé poludnie. Mesiac a hviezdy veru dlhší čas neuvidíme. Po uliciach behajú polárne zajace a hľadajú nejaké dobroty pri odpadových nádobách. Boris vyťahuje repelent proti dobiedzajúcim komárom, ktorých je tu neúrekom. O 8:00 hod. odchádzame z Ivala autobusom spoločnosti Eskelisen Lapin Linjat za 29,5 EUR/os do nórskeho Kirkenesu, ktorý je vzdialený 272 km. Tento autobus chodí iba v letnom období od 25.6. do 11.8. V autobuse sme opäť sami. Je zaujímavé, že uprostred sezóny v týchto končinách nestretáme takmer žiadnych turistov. Nervózny fínsky šofér neustále telefonuje. Radšej keby sa venoval riadeniu, skoro sme zrazili soba. Za Inari začína úzke cesta, ktorá je v zime uzatvorená a neudržiavaná, čo sa dozvedáme z informačnej tabuli. Ideme smerom k nórskym hraniciam okolo jazera Inari, okolitá príroda začína mať typický ráz tundry – zakrpatený, nízky porast, trávy, rašeliniská, skaly obrastené machom. V Sevettijärvi sa zastavujeme na 15 min. v malej reštaurácii na brehu jazera. Zrazu sa pri autobuse objavia soby, udivene na nás hľadia, mi na nich, a o chvíľu opäť zmiznú v lese. Rešpektujeme ich veľké parožie a od prekvapenia ich sotva stíhame odfotiť. Využívam ešte miestne WC, vzápätí počujem silné vytrubovanie, rýchle vybehnem, autobus sa už pohýna, šofér nie je ochotný na mňa čakať. Ten by bol schopný ma tu aj nechať. Rýchle naskakujem a šofér spustí na mňa tou svojou fínštinou, ktorej rozumie hádam len Maďar.

Prichádzame k fínsko-nórskej hranici, ktorú prechádzame bez zastavenia, je sledovaná iba kamerou z neďalekej budovy. Sme v Nórsku a tak hodinky pretáčame o hodinu späť (bratislavský čas). Do Kirkenesu, prichádzame o 10.15 hod. V turistických informáciách sa ihneď zaujímame o autobus do ruského Nikľu. Tu nás odporučia na neďalekú agentúru Pasvikturist, kde sa predávajú lístky na autobus. Pani, ktorá vie po rusky, nás informuje, že o 15.00 hod. ide autobus do Murmanska, ktorý však nezastavuje v Nikli. Lístok stojí 450,- NOK (nórskych korún, 1 NOK = 4,20 Sk), čo sa nám vidí dosť drahé a my jednoducho musíme ísť do Nikľa. Nikeľ aj ďalšie mestá sa nachádzajú v uzatvorenej pohraničnej zóne, kde autobus nezastavuje. Z Kirkenesu po hranicu je to 12 km a z hraníc do Nikľu 43 km. Uvažujeme o stopovaní, pretože hranicu nie je možné prejsť pešo len autom alebo autobusom. Zdá sa nám to trochu neisté, načo pani v agentúre nám ponúkla, že zavolá do Nikľu a príde pre nás maršrutka za 250,-NOK/os. Berieme to, keďže nemáme na výber. Maršrutka príde asi za 2 hodiny a tak sa ideme poprechádzať po meste. Kirkenes je menšie prístavné mesto v jednom z fjordov Barentsovho mora, plné turistov. Je to najsevernejší bod našej cesty - 69˚73’04’’ s. z. š. Nikdy by som neveril, že tak ďaleko za sev. polárnym kruhom môže byť také teplé a slnečné počasie, +25˚ C, bezvetrie. Kirkenes je aj konečná zastávka luxusnej výletnej lode (www.hurtigruten.com), ktorá začína svoju plavbu v Bergene a kopíruje celé severné pobrežie Nórska s jeho nespočetnými fjordami. Je tu železnica (nefunkčná), ktorou sa vozila ruda z blízkych baní do prístavu (asi 10 km). O 13.30 hod. odchádzame maršrutkou do Nikľu.

Prichádzame na nórsko-ruský hraničný prechod Borisoglebsk. Nóri iba skontrolujú pasy. O 100 m ďalej u Rusov je to oveľa komplikovanejšie. Musíme vystúpiť z auta aj so všetkou batožinou a nastávajú problémy. Ruským pasovákom sa nepáči, že máme výstupnú pečiatku na ruskom víze, ktorú nám dali ich kolegovia vo Vyborgu, keď sme odchádzali z Ruska do Fínska., čím vlastne vízum ukončili, čo však nemali, lebo my máme dvojvstupové (dvukrátnoe) vízum. Možno vyzeráme podozrivo, musíme vysvetľovať odkiaľ a kam ideme. „Nebojte sa, ponorku Kursk vám nejdeme ukradnúť“, myslíme si. Asi po hodine čakania a niekoľkých telefonátoch sa to vysvetlí a my môžeme pokračovať. Náš šofér Ivan je už trochu nervózny. V pase nám pribudla vstupná pečiatka Rossii. Opúšťame hranicu, všade sú ploty z ostnatých drôtov. Hodinky posúvame o 2 hodiny dopredu (oproti Bratislave +2 hod.). Blížime sa k Nikľu, k najsevernejšej železničnej stanici na svete s osobnou dopravou.

Už z diaľky vidíme oblak dymu, ktorý sa valí z komínov miestnej továrne na spracovanie niklovej rudy. Všade plno prachu a smogu, okolitá príroda pripomína skôr mesačnú krajinu, je zdevastovaná ťažbou a spracovaním niklovej rudy. Pritom len o kúsok ďalej na nórskej strane je Národný park Pasvik. Nikeľ je klasické panelákové mesto sovietského typu, ulice a cesty v katastrofálnom stave. Šofér Ivan nám spravil okružnú jazdu po meste. Zaviezol nás na železničnú stanicu, na ktorú sa ide cez továreň po ceste, na ktorej je 10 cm čierneho prachu a nakoniec nás doviezol pred miestnu reštauráciu Bélaja Noč, kde sme sa rozlúčili. Išli sme sa najesť, dali sme si polievku, chlieb, pelmene, šalát a pivo, čo stálo 206 RUB/os, o 100 % drahšie, potomú, što my inostránci. Zato však z reproduktorov znie prijemná hudba: „samyje prekrásnyje, čjornyje glazá“. Vlada začína dosť intenzívne bolieť zub. Ja s Emilom ideme hľadať vráča - dentistu. V lekárni sme oslovili jednu bábušku, ktorá ihneď zavolala z mobilu dentistovi. Povedal, že dnes nemá čas, ale aby sme prišli zajtra, určite mu ho vytrhne. Keď sme sa vrátili, Vlado povedal, že on radšej vydrží, akoby si mal dať trhať zub u dentistu v nejakom ruskom Nikli. Potom sme sa ešte poprechádzali po meste, kde sme okrem schátralých panelákov, rozbitých ciest, chodníkov a sochy Lenina pred domom kultúry „Voschód“ nevideli nič zaujímavé. Žartovne si sľubujeme, že na budúci rok sem určite prídeme na dovolenku aj s celou rodinou. Taxíkom sme sa za 60 RUB odviezli na železničnú stanicu. Kupujeme si lôžka do Murmanska za 256 RUB, pretože tieto jediné nebolo možné kúpiť v Bratislave. O 23.27 hod. odchádzame vlakom N 651 (Oktjábrskoj železnoj dopógy), ktorý pozostáva z 3 vagónov a ťahá ho Sergej-dvojička. Super hospodárné. Do Murmanska, vzdialenosť 196 km „preletíme“ za viac ako 9 hodín. Nasleduje stanica Zapoljárna, sprievodkyňa nás upozorňuje, aby sme tíško sedeli, patamú, što pridút pograničniky a búdet kontróľ. Tá má viac strachu ako my, lebo prechádzame vojenským strategickým územím, v neďalekom Barentsovom mori kotvia ruské atómové ponorky.