Cez fínske Laponsko do ruského Zapoljarja (IV. časť: 29.6. – 9.7.2007)

 

Ráno o piatej nás budí sprievodkyňa: „Nu davájte ribjáta, vstavájte, skóro búdet Kem“ O 5.56 hod. zastavujeme v Keme. Zložili sme sa v čakárni a o chvíľu začal silný lejak. Nastáva silná dilema, či v takomto zlom počasí bude vhodné ísť na Solovecké ostrovy. Rozhodli sme, že sa najskôr najeme. Emil hovorí, že byť tak blízko k Solovkám a neísť tam bol by hriech. Viackrát sem vraj už nepôjde. No a je rozhodnuté. Aj dážď začína slabnúť. V čakárni sú úschovné skrinky, kde si odkladáme batohy. Do prístavu je to 12 km a chodí tam autobus č. 1, maršrutky, taxíky, o čom nás informuje miestna milícia. Dážď už celkom prestal a tak sa vezieme maršrutkou za 13 RUB do prístavu na brehu Bieleho mora. Loď (káter) odchádza o 8.00 hod., máme ešte asi 5 minút na kúpu lístkov. Lístok na loď stojí 450 RUB (dlja graždánin rúskoj federácii), inostránci platia 800 RUB za 1 cestu. Zdá sa nám to priveľa zaplatiť 1600 RUB za plavbu tam a späť, preto zjednávame. Máme na to asi 2 minúty, kapitán je však nekompromisný, odväzuje loď. Je zamračené, fúka silný vietor. Tvrdíme, že sme Ukrajinci, na čo chcú vidieť naše pasy. Vyťahujeme pasy a hovoríme, že my sme takí slovenskí Ukrajinci, nóó skoro Rusi, nič však nezaberá. Na mori sa dvíhajú vysoké vlny. Do odchodu lode zostáva ešte jedna celá minúta a my to vzdávame, odmietame ísť na ostrovy za takú cenu a ešte aj pri zlom počasí. Zrazu kapitán spúšťa na 600 RUB, čo berieme, pričom je nám jasné, že cesta späť nás bude stáť 800 RUB, keďže nebudeme mať asi na výber. Toto je pravidelná lodná linka, loď Vasilij Kosjakov, ktorá sa bude vracať o 17.30 hod. Daváj, daváj, býstro, molodcí reve kapitán. Naskakujeme na pohýnajúcu sa loď, ktorá vyzerá skôr ako stará rybárska bárka, ako pravidelná linka na prepravu cestujúcich. Je plná ľudí, čo idú na púť a duchovné cvičenia na ostrovy mníchov. Cesta potrvá 2,5 hod., je to 60 km. Čím viac sa vzďaľujeme od pobrežia, tým viac sa začínajú vlny zväčšovať a dvíhať. Náš karábľ sa kýve zo strany na stranu.

 

 

 

Dole v kajute je nedýchateľný vzduch, na palube fúka silný vietor a rozbúrené Biele more nám naháňa strach. Iba zopár Rusov v gumových čižmách sa zabáva , pijú vodku, pričom my si myslíme, že ideme do záhuby. Kapitán so zlatými zubami sa smeje. Loď sa dvíha a padá do hĺbky, v podpalubí je mierna panika, ľudia padajú zo stoličiek. Začína byť dusno. Pred záchodom stojí zástup ľudí, ktorí majú žalúdočné ťažkosti. Boris vybieha na palubu, prehne sa cez zábradlie a obsah žalúdka daruje rybám. Škoda raňajšej paštéty. Plavba sa nám zdá byť nekonečná, v duchu sa modlíme. Boris sa zapovedal, že viac nesadne na loď, pričom nás čaká ešte cesta späť. Povedľa nás pláva asi o polovicu menšia loď s turistami, ktorá sa občas stratí medzi vlnami a opäť sa zase vynorí. Blížime sa k Soloveckým ostrovom, vlny utíchajú aj slnko sa začína ukazovať. Sme radi, že živí vystupujeme na ostrovoch. V prístave nás vítajú zhrdzavené vraky lodí a pred nami schátralá pevnosť kláštorného komplexu s kostolmi – kremeľ (UNESCO) z 15. stor. V súčasnej dobe prebieha jeho obnova.

 

 

 

 

Solovecké súostrovie pozostáva zo šiestich väčších a asi 70 menších ostrovov, na ktorých mnísi vybudovali početné kostoly, kaplnky, skity a pustovne. Sú vyhľadávaným pútnickým a turistickým miestom. Za Stalinovho režimu tu zomreli tisícky nevinných ľudí, ktorí sem boli deportovaní do táborov nútených prác, tzv. GULAGov (Gosudárstvennoje upravlénije lágerej), a boli využívaní ako lacnápracovná sila. Všetku túto hrôzu opisuje vo svojej knihe „Súostrovie Gulag“, ruský spisovateľ Alexander Solženicyn. Vládne tu dosť nehostinné, drsné, veterné počasie. Dedina pozostáva z drevených domčekov, ktoré sú mnohé na rozpadnutie. Navôkol sa pasú kozy a kravy. Žiadne vybudované cesty, chodia tu len terénne gazy. V jednom takom drevenom dome je pošta, obchod, v inom banka, reštaurácia, predajňa suvenírov. Sú tu nocľažne, požičovne motoriek, bicyklov, čo je znakom rozvíjajúceho sa turizmu. Na konci dediny je letisko, ktorého letištná hala je drevená búda s nápisom Aeroport. Lietajú sem Archangeľské aerolínie, keďže sa nachádzame v archangeľskej oblasti. O 15.00 hod. odlieta vrtuľové lietadlo do Archangeľska, ktoré dvakrát podskočilo a až na tretí krát úplne vzlietlo. Vyzeralo to ešte nebezpečnejšie ako na lodi. Let do Archangeľska stojí 2660,- RUB. Vraciame sa do prístavu, kde bábuška predáva tkané bavlnené rukavice, ponožky a svetre. Vysvetľuje nám, že naša loď Vasilij Kosjakov, je najbezpečnejšia, pretože je najväčšia, iné menšie húpu ešte viac, na vólnach letájut kak čájka. Kúsok ďalej kotví loď Archangeľsk, do ktorej nastupuje skupina ľudí. Pripájame sa k nim a s kapitánom dohadujeme cenu 400 RUB/os.

 

 

 

Cestou späť máme pekné slnečné počasie aj keď vlny neutíchajú. Cestujeme s veselou skupinou Moskovčaniek, ktoré boli na duchovnom pobyte na Solovkách a teraz cestou domov si vyspevujú a kŕmia čajky. Zo Soloviek sme odplávali o 17.15 hod. a do Kemu sme prišli o 20.15 hod. Z prístavu sa vezieme autobusom, zrejme najhroznejším, akým som kedy cestoval, na železničnú stanicu. Na stanici sa usadíme v reštaurácii, ktorá je otvorená nonstop, vlak do St Peterburgu nám ide až ráno o 4. hodine. Dávame si čapované (razlivnoje) pivo za 21 RUB. Hodiny pomaly ubiehajú, čaká tu viacero ľudí na vlaky, ktoré idú z Murmanska k Čiernemu moru do Adleru, Novorosijska, Simferopolu a opačným smerom. Celú noc je svetlo.