Petržalská stanica má svetovú kuriozitu

20.11.2007 0:17 Bratislavské noviny

Bratislavské noviny priniesli z pera Štefana Holčíka článok o petržalskej železničnej stanici. Podľa autora článku, patrí stanica k najlepším bratislavským dielam modernej architektúry z konca XX. storočia. Budova stanice nie je označená datovaním ani žiadnou viditeľnou informáciou o architektoch, ktorí ju projektovali. Po dlhšom pátraní sa dá zistiť, že to boli Boris Džadoň a Ján Polášek.

Autor v článku konštatuje, že "v čase, keď na Slovensku vzniká množstvo kostolov na mimoriadne nízkej architektonickej úrovni (Bratislavu nevynímajúc), navrhli menovaní architekti postaviť staničnú halu ako priestor, ktorý by mohol súperiť s mnohými sakrálnymi stavbami v Európe. Jej čistá a prehľadná architektúra je umocnená pomerne skromným, ale jednotným zariadením, ktoré dáva hale s jej presklenou klenbou čo najviac vyniknúť. Škoda, že z dizajnérsky veľmi pozoruhodnej pitnej fontány v hale (analógia krstiteľníc v kresťanských chrámoch) ešte nikdy voda netiekla.

So vzorne udržiavanou a pravidelne čistenou halou ostro kontrastuje vonkajšok budovy. Fasáda je na viacerých miestach poškodená, pred sklenenými stenami prízemia rástla celé leto burina. Až v septembri ju niekto odstránil, nezašiel však za rohy budovy, a tak tam burina rastie ďalej. Najhorší je pohľad na budovu zo strany bývalej továrne Matador, kde je časť zaujímavo riešenej fasády už roky rozbitá ako po výbuchu bomby, a priestor pred fasádou je neupratovaným smetiskom. Nepoužívaný vjazd do podzemnej garáže je zaprataný kontajnermi na odpadky. Pozornosť od smetí má pravdepodobne odpútať ostročervená reklamná tabuľa reštaurácie, s akou projektanti určite ani vo sne neuvažovali.

Železničná stanica sa stala v čase jej otvorenia skutočnou bránou Bratislavy smerom do Viedne. Možno preto dostala novostavba areálu oproti stanici meno Vienna Gate. Novému bloku, ale aj stanici, by bolo určite prospelo, keby bolo možné pasáž medzi vežovými stavbami, s opticky mimoriadne priaznivo pôsobiacim zastrešením na pôdoryse oválu, umiestniť presne na os staničnej haly, prípadne spojiť ich priamočiarym podzemným priechodom.

Údržbu a čistotu staničnej haly sa, bohužiaľ, nepodarilo preniesť aj na prvé nástupište. Zastrešenie zo sklenených tabúľ nad podchodom, ktorým sa vchádza k nástupištiam, nebolo poriadne umyté už niekoľko rokov. Koľaj číslo 10, ktorá je rezervovaná pre viedenské vlaky, je celé roky zasypaná množstvom odpadkov, medzi ktorými začínajú vyrastať náletové stromy. Najsilnejšie z nich vyrastajú pri stožiari elektrického vedenia na konci koľaje. Asi preto, že ich niekto výdatne hnojí tým, že tam vyhadzuje zvyšky vyfajčených cigariet. A tesne okolo tohto miesta musí prejsť každý cestujúci po vystúpení z vlaku!

Staničná hala sa vyznačuje svetovou kuriozitou. Nad okrúhlou vežou v kúte haly, v ktorej je umiestnený výťah, sa vypína socha muža alumíniovej farby. Nie každý si ju všimne, nie každý sa nad ňou zamyslí. Muž s krídlami, nepochybne bájny Ikaros gréckej mytológie, by sa lepšie vynímal v hale letiska než na železničnej stanici. V staničnej hale sa návštevníci zriedkavo pozerajú smerom hore.

Čosi nepochopiteľné je v pohybe sochy mytologického hrdinu. Nohami akoby korčuľoval, okrídlenými rukami a ramenami máva, akoby plával kraula. Zdá sa, že nemenovaný sochár chcel naznačiť, že dôvodom tragického Ikarovho skonu nebolo v horúčave blízkeho slnka roztopenie vosku, ktorým bolo perie ku krídlam prilepené. Podľa bratislavskej sochy to bola skôr Ikarova (či sochárova?) neznalosť faktu, že vták môže bezpečne letieť len vtedy, ak pohybuje oboma krídlami rovnako symetricky. Miernym natočením jedného krídla len mení smer. Ak by však mával krídlami ako pri plávaní kraula, bola by to pre každého vtáka (a teda aj pre Ikara) istá samovražda."