Cez Bosnu a Hercegovinu, železnicou k Jadranu – II. časť (19. – 23.10.2006)

Pri pohľade hore vidíme ďalšie dva železničné mosty usporiadané stupňovite nad sebou. Zhora zase trať pod nami vyzerá ako taká modelová železnica. Ďalej pokračujeme popri rieke Neretve, ktorá má nádhernú sýtozelenú farbu. Do Mostaru (UNESCO), metropoly Hercegoviny prichádzame o 8.50 hod. Oslovujeme staničného pracovníka, ktorý nám pomôže s úschovou ruksakov. Autobusom spred stanice (za 1,8 BAM, 30 Sk) ideme najskôr do asi 10 km vzdialeného, turistami vyhľadávaného mestečka Blagaj. Z krasového pohoria tu vyviera rieka Buna. Vyteká priamo z jaskyne pod skalnou stenou, pri ktorej je dervišský kláštor s predajňou suvenírov. Na druhej strane rieky sú reštaurácie. Stretáme tu jedného nemeckého turistu (železničiar), od ktorého sa dozvedáme, že práve minulý týždeň tu prišli o život dvaja Nemci, ktorí sa vybrali do hôr na turistiku a stúpili na mínu. Pohybovať sa len tak individuálne po horách, je vraj ešte stále mimoriadne nebezpečné. Vraciame sa späť do Mostaru. Ideme k Starému mostu (UNESCO), ktorého oblúk preklenuje rieku Neretvu. Most je najväčšou atrakciou mesta, postavený bol v 16. stor. počas tureckej nadvlády. Počas vojny v roku 1993 ho zostrelili chorvátski ozbrojenci a roku 2004 bol postavený nanovo.

Dnes to už vlastne nie je originál ale len replika. Všade navôkol je veľa obchodíkov so suvenírmi. Okolie mosta dotvárajú staré kamenné domy. Ulica Kujundžiluk, pomenovaná podľa kovotepcov – kujundžijov, je plná turistov z celého sveta. V meste je veľa mešít, z ktorých najkrajšia je džamija bega Karadjoza, vstupné 1€. Aj teraz, jedenásť rokov po vojne je mesto národnostne rozdelené. Chorváti žijú na pravom brehu Neretvy, Bosniaci (moslimovia) na ľavom. Všade je veľa zničených a dostrieľaných budov. Medzi ľuďmi vládne neistota. Nuž následky vojny len tak rýchle nevymiznú. Keďže vlakov tu jazdí veľmi poriedko, o 15.40 hod. odchádzame autobusom do Čapljiny (3,5 BAM, 60 Sk), pr. 16.20 hod. Vystupujeme pred železničnou stanicou a s taxikárom, ktorý sedí v exprese pri pive dohadujme cenu za odvoz do Medžugorja. Zhodli sme sa na cene 6 €/os s tým, že nás tam hodinu počká a privezie späť. Medžugorje sa stalo pútnickým miestom, keď dňa 24.6.1981 sa tu šiestim deťom vraj zjavila Panna Mária (Gospa). Je tu veľký kostol a množstvo obchodov s náboženskou tematikou. Prúdia sem tisícky ľudí z okolitých krajín. Celé to skôr pôsobí dojmom jedného veľkého biznisu. Vrátili sme sa do Čapljiny. Na stanici si prezeráme zvyšky úzkorozchodnej trate, ktorá viedla odtiaľto do Dubrovníka. Boris spomína, keď ešte ako dieťa cestoval touto traťou s rodičmi na dovolenku k Jadranu. Vlakom R 397 pokračujeme cez hraničný prechod Metkovič do chorvátskeho Ploče, ktoré leží pri jadranskom pobreží. Je to koncová stanica, kúsok od mora, ibaže je už večer, desať hodín, tma a tak veľa toho nevidíme. Pred stanicou je nástupište autobusov a o 23.00 hod. odchádzame autobusom do Splitu za 58 HRK + 7 HRK za ruksak (293 Sk).

4. deň – 22.10.2006 nedeľa.

V Splite pri železničnej stanici vystupujeme o 1.30 hod. Prístav, nábrežná promenáda ako aj staré mesto okolo Diokleciánovho paláca (UNESCO) sú krásne vysvietené. Ideme na nočnú potulku mestom. Má to svoje čaro prechádzať sa po kamennej dlažbe úzkych uličiek, ktoré sú v týchto nočných hodinách vyľudnené. Vraciame sa na stanicu a čakáme na vlak, ktorý má ísť o 7.40 hod. do Záhrebu. Ideme si kúpiť miestenku a až pracovníčka v pokladni nám oznamuje, že vlak je zrušený a medzi Splitom a Záhrebom je zavedená náhradná autobusová doprava. Len prečo na svetelnej informačnej tabuli je tento vlak riadne uvedený, prečo nie je nikde žiaden oznam o výluke, o zrušených spojoch? No Chorváti sa tento krát vyznamenali. Najskorší náhradný železničný autobus do Záhrebu ide až o 10.48 hod. To však nevyhovuje Borisovi a Emilovi, pretože zajtra ráno musia byť v práci a s týmto spojom to nestihnú. Kupujú si lístok na autobusovú linku Split – Záhreb za 29 €. Lúčime sa a o 7.30 hod. odchádzajú autobusom do Záhrebu, s príchodom o 14.00 hod. Ďalej pokračujú osobným vlakom cez Zidani Most s prestupom na EC 150 Emona do Wien Sűdbhf., pr. 22.02 hod. a odtiaľ do Bratislavy hl. st. Ja zostávam v Splite a čas si vypĺňam prehliadkou Diokleciánovho paláca, s nádherným chrámom Sv. Domnia (mauzóleum – cisárova hrobka) s 57 m vysokou zvonicou. Pred chrámom sú dva rady korintských stĺpov s egyptskou sfingou, ktorá je stará vyše 3 400 rokov. Areál paláca pretínajú ulice s rozličnými obchodíkmi. Povedľa sa nachádza trhovisko.

O 10.48 hod. odchádzam železničným autobusom ICN 522 po diaľnici do Záhrebu, na ktorý som si musel zakúpiť miestenku za 36 HRK (162 Sk). Aspoň mám možnosť obdivovať nedávno dostavanú elegantnú jadranskú diaľnicu. Cestou máme iba jednu polhodinovú prestávku na odpočívadle, inak ideme priamo až do Záhrebu pred železničnú stanicu s príchodom o 16.00 hod. Čas do večera si vypĺňam prehliadkou mesta. Parkom oproti stanici idem do centra, ktoré tvorí rušné námestie Trg bana Jelačiča. Za námestím pokračujem do historickej štvrti nazývanej Kaptol. Nachádza sa tu nádherná gotická katedrála – Zagrebačka katedrala (Prvostolna crkva). Neďaleko je trhovisko – Dolac. Kaptol susedí s ďalšou starou časťou Záhrebu – Gornij grad, kde je viacero cirkevných stavieb. Potom sa ešte prechádzam ulicami pešej zóny (pješačka zona), s mnohými obchodmi a reštauráciami. Pred železničnou stanicou v podzemí sú tiež viaceré obchody, kde utrácam posledné kuny. Zo Záhrebu odchádzam vlakom 296 Zagreb Gl. kol. – Műnchen Hbf o 21.05 hod. cez Ljubljanu, Villach, Salzburg.

5. deň – 23.10.2006 pondelok.

Vo Villachu presadám do priamych vozňov do Viedne. Tieto sa v Salzburgu prepájajú na EN 467 Wiener Walzer, Zűrich HB – Wien Westbhf. O 8.30 hod. vystupujem vo Wien Hűtteldorf. S-bahnom sa presúvam na Wien Sűdbf. a odtiaľ o 9.12 hod. eilzúgom E 7609 do Bratislavy-Petržalky s príchodom o 10.10 hod.

ZÁVER:

Moje dojmy z tejto cesty sú zmiešané. Na jednej strane krásna príroda, historické mestá s množstvom pamiatok, na druhej strane ľudia poznačení krvavou občianskou vojnou. Vojna v rokoch 1992 – 95, genocída bosniackeho obyvateľstva (Srebrenica) narobili v krajine obrovské škody, veľa krivdy na nevinnom obyvateľstve a ťažké ľudské tragédie. Ľudia, s ktorými sme sa rozprávali, nám potvrdili, že ešte aj dnes majú mnohí strach, vládne medzi nimi nedôvera. Ako to vlastne celé začalo už dnes nevie nikto poriadne vysvetliť. Najskôr vraj bojovali Chorváti spolu s Bosniakmi proti Srbom a potom medzi sebou. Každý bojoval proti niekomu. Len v samotnom Sarajeve zomrelo 10 000 ľudí, z toho 1 500 detí. Spomienkou na tieto obete vojny je cintorín s bielymi náhrobnými kameňmi na kopci nad mestom. Túto nenávisť medzi ľuďmi v ťažkých časoch vojny a pokrivenosť ľudského charakteru výstižne zachytáva aj film Danisa Tanoviča „Zem nikoho“.

Železničná doprava sa tiež len pomaly spamätáva zo škôd, ktoré spôsobila občianska vojna. Efektivita tratí v krajine je slabá, vlakových spojov je málo, meškania sú samozrejmosťou, jednoducho úroveň železničnej infraštruktúry je veľmi nízka. Ošarpaná sarajevská stanica nesie stopy po krutých bojoch, zaslúžila by si obnovu. Peňazí zrejme nie je nazvyš. Rozdelenie železníc v tak malom štáte asi nie je žiadna výhra.