Železničné Rakúsko

Pomaly vstávam a o hodinku sa poberám na hlavnú stanicu. Krátko po 10:30 prichádza k prvému nástupišťu IC 402 Šariš, s ktorým idem až do Viedne. V súprave je radený aj náš nový vozeň „Bmpeer“ ktorý som doposiaľ nemal možnosť vyskúšať. Na hodinkách mám 10 hodín aj 52 minút a my sa vydávame na 100 minút dlhú jazdu do Viedne. O 12:32 prichádzame do Viedne na „Westbahnhof“ Na ďalšom nástupišti je už pristavené IC do Salzburgu. Nastúpim do 3 vozňa od konca a zisťujem že takmer všetky kupé sú už rezervované a tak rýchlym krokom napredujem dopredu, kde si chytám miesto v kupé. Pomali opúšťame Viedeň a po nejakom čase začíname výrazne zrýchlovať a tak si ženie IC na čele s Taurusom 160-180 km/h s menšími úsekmi, kde je znížená rýchlosť.

Trať medzi Viedňou a Innsbruckom prechádza už niekoľko rokov výraznou modernizáciou, ktorej výsledkom je rýchlosť 200 km/h, skrátenie jazdnej doby vlakov IC, EC a najmä ICE ktoré jazdia 200 km/h. Prevažná časť trate je budovaná úplne v novom telese. Pri stavbe koridoru sa pamätalo aj na to že mestá a dediny, ktoré ležia na starej trati budú chcieť aj najďalej využívať vlakovú dopravu. Stará trať slúži prevažne regionálnej doprave a z časti aj nákladnej doprave. Počas 3 hodinovej cesty zastavujeme v mestách ako St.Polten, St.Valentin, Linz. Závratnou rýchlosťou „frčíme“ cez menšie stanice, ktoré tak isto ako tie veľké železničné stanice prešli veľkou modernizáciou.

Výsledkom modernizácie staníc sú vyvýšene peróny, úplne nové nástupišťa. Staničné haly sú plné obchodov, kaviarničiek, a informačných kancelárii, či už tých vlakových alebo turistických. Cesta ubieha ako po masle, všade vidieť čistotu, okná sú čisté, WC sú tak udržiavané v čistote, že človeku sa až tomu veriť nechce, že nechýba toaletný papier, tak voňavé mydlo, že ho budete cítiť ešte po minimálne po pol hodine. Samozrejmosťou je pojazdný minibar, v ktorom je možnosť zakúpenia si nápojov alebo rýchleho občerstvenia. V popredí sa začínajú objavovať prvé vrcholky Alp. Je krátko pred 4 hodinou po obede a mi vchádzame na hlavnú stanicu v Salzburgu.

Ešte pred vystúpením si vyberám foťák z ruksaku a robím prvé snímky Salzburgskej stanice, opäť vidieť že sme neni na Slovensku, všade vládne čistota a tomu prislúchajúce služby na stanici. Pod stanicou je v podzemí ukrytá Salzburger Bahn, ktorá vytvára spolu s MHD ucelený dopravný systém v meste. Po 2 hodinách a krátkom občerstvení sa usádzam znova do vlaku, je to opäť IC. Vo vozni cestuje aj skupina mladých rozbláznených Teenegearov, ktorý sú dosť hlučný, ale dá sa to zniesť a tak sa kochám peknou krajinou. Cesta ubieha rýchlo, v kupé so mnou sedia 3 Rakúšanky. Vonku je už tma a mi prichádzame do Viedne.

Rýchlo bežím k ďalšiemu nástupišťu , kde je už pripravený na odchod EN Wiener Walzer jazdiaci na trase Budapest-Wien-Salzburg-Innsbruck-Zurich. Vyťahujem foťák a fotím si súpravu. Vlak má celkom bohaté zloženie vozňov, vezie maďarské, rakúske, a jeden švajčiarsky vozeň. Väčšina vozňov je lôžkových a lehátkových ale aj vozne k sedeniu avšak iba 2 triedy tak ako to už býva zvykom u nočných EN. Pred 21:30 prichádza k nástupišťu ICE z nemeckého Dortmundu, ani toto nenechávam v pokoji a fotím o „sto šesť“ Zatiaľ čo sa obšmietam okolo ICE vlaku, na poslednom nástupišti je už pristavený EN 246 do Bregenzu.

Nočným EN sa presunem do srdca Tirolska, do mesta Innsbruck. Nastupujem do vlaku, obsadzujem si voľné kupé. Ľudí necestuje veľa a tak mám cele kupé pre seba. Mám pred sebou vyše 6 hodinovú jazdu a tak sa okolo 23:00 ukladám a pomaly zaspávam. Nočná jazda prebieha v úplnom klude, miestami sa pozerám , kde sa nachádzame.

Vonku sa pomaly ale isto začína rozvidnievať, pričom o 4:51 zastavujeme v Innsbrucku. Centrum Tirolska má víta teplým počasím a tak rozbieham ďalšie kolo fotenia. Následne si dávam rannú prechádzku po meste. Na každom rohu sú bilboardy a reklamy na Euro 2008. Fotím si ranné Alpy. Pomaly sa blíži 6:30 a vraciam sa späť na stanicu, kde si kupujem niečo na raňajky a smerujem na nástupište. Vlak ešte nie je pristavení a tak robím posledné foto z tohto pekného alpského mesta. Hodinky ukazujú presne 7 rannej hodiny a my sa vydávame na 3 hodinovú cestu naprieč Tirolskými Alpami. Mojim cieľom je jedno z ďalších alpských miest, je ním mestečko Lienz.

Opúšťame Innsbruckú stanicu a vchádzame do prvého tunela. Po pár minútach sme opäť vonku a nad nami sa týči diaľnica, ktorá je budovaná zväčša vo vysokých viaduktoch a skalných zárezoch. Po asi 30 km prichádzame k talianskym hraniciam Brennero/Brenner. V stanici stojíme trochu dlhšie, mení sa tu vlaková čata. Po niekoľkých minútach sa dávame znova do pohybu na čele s Taurusom. Cesta je zaujímavá. Železnica sa tiahne alpskými údoliami, prechádzame krátkymi tunelmi , skalnými zárezmi, viaduktmi. Okolité končiare Alp vzbudzujú vo mne rešpekt, na úbočiach hôr sa nachádzajú ešte zvyšky snehu. Pekná príroda, nádherne horské dedinky, čistý alpský vzduch, ponúkajú super podmienky pre letnú alebo zimnú dovolenku. Po 41 kilometroch prichádzame do ďalšej alpskej stanice Fortezza.

Stanica sa nesie v podobnom duchu, je podobná architektúrou ako jej predchodkyne, avšak táto je výnimočná tým že sa tu rozdeľujú trate. Hlavná trať pokračuje smer Bolzano – Verona - Roma a druhá ide späť do rakúska do mestečka Lienz. Lienz je mojím cieľom a zároveň prestupnou stanicou. Železničná trať Innsbruck - Brenner/Brennero – Bolzano - Verona je súčasťou medzinárodného železničného koridoru spájajúceho Juh a sever Európy. V rámci tohto budúceho koridoru sa zaviazali vlády Talianska a Rakúska k stavbe nového Brennerského tunela, ktorý by mal po dokončení merať 53 km a odbremeniť tak kamiónovú dopravu z alpskej diaľnice. Krátke zastavenie v stanici Fortezza, využívam vo svoj prospech a robím zopár foto záberov na stanicu a na taliansku súpravu regionálneho vlaku.

Už sme v pohybe a po pár minútach sa oddeľujeme od hlavnej trate a zvyšok cesty už ideme iba po jednokoľajnej trati. Celá trať medzi Fortezzou a Lienzom sa kľukatí horskými údoliami, pričom počas celej cesty sa mi naskytujú neuveriteľné pohľady na Alpské končiare. Prechádzame cez známe horské strediská. Úhľadné alpské stanice, v sebe ukrývajú kus železničnej romantiky. Všetky stanice medzi Brennerom a stanicou San Candido majú taliansky aj rakúsky názov. Po hodinke prichádzame do stanice San Candido. Pokračujeme ďalej a krátko po 9:30 sme po 2 hodinách znova v Rakúsku.

Zastavujeme v prvej rakúskej stanici Weitlanbrunn, kde opätovne nastúpila rakúska čata. Je 10 hodín aj 13 minút a zastavujeme v železničnej stanici Lienz. Po zastavení rýchlo prestupujem a sadám do regionálneho vlaku smer Villach. V pláne mám namierené do mestečka Spittal-Millstattersee, ktoré je prestupnou stanicou smer Salzburg - Zell am See - Graz. Pred 11:30 prichádzame do už spomenutej stanice. Po vystúpení sa rozhodujem na ktorý smer sa vydám. Nakoniec som sa rozhodol že sa zveziem do železničnej stanice Schwarzach-St.Veit. Vlak mi však ide až za hodinu, a tak si idem pofotiť predstaničné námestie a urobiť zopár záberov na železničnú stanicu. 12:35 sadám do EC 112 Klagenfurt – Salzburg - Munchen.

Pár minút za stanicou začíname pozvoľne stúpať, až sa dostávame do výšky niekoľko 100 metrov. O hodinku sa chystám na vystupovanie. Ocitol som sa v peknom alpskom mestečku Schwarzach St.Veit. Idem pozrieť kedy mi ide vlak do Worglu, aby som potom prestúpil na EC do Viedne. Mám šťastie, o pár minút mi ide EC do Worglu a tak s 10 minútovým meškaním opúšťame túto peknú stanicu. Počas takmer dvojhodinovej cesty zastavujeme v známych strediskách cestovného ruchu, ako Zell am See, Kitzbuhell, Seefeld a mnoho ďalších staníc.

S menším meškaním vchádzame krátko pred 4 hodinou po obede do stanice Worgl. Presúvam sa k druhému nástupišťu. Odbila práve 16 hodina, a staničný rozhlas hlási EC 569 Bernard Ingenieure. Netrvá to dlho a nastupujem do vlaku, sadám do poloprázdneho kupé. Počas cesty sa idem občerstviť do reštauračného vozňa. Tak ako aj v predchodzích cestách si to ženieme pekne 180 km/h. Pomaly prichádzame do Viedne. Tento krát som sa však rozhodol vystúpiť na stanici Wien Hutteldorf. Z tejto stanice som sa chcel za každú cenu dostať na Sudbahnhof. Moja snaha dostať sa na stanicu, odkiaľ jazdia regionálne vlaky do Bratislavy sa veľmi rýchlo rozplynula vo chvíli keď som sa takmer povozil nechcene po polke Viedni S-Bahnom.

Tak som na jednej zo zastávok vystúpil a vrátil sa späť na Hutteldorf, odkiaľ som sa dopravil IC na Westbahnof. Už sedím v našej slovenskej súprave v IC Donau. Celou cestou až do Bratislavy sedím sám v celom vozni, cesta ubieha rýchlo. Pol hodinu pred polnocou prichádzame na hlavnú stanicu do Bratislavy. Sadám do taxíka a rýchlo valíme po Bratislavských nočných cestách na byt.

Titulná snímka: 3.6.2008 - Posledná stanica v Taliansku - San Candido/Innichen © Martin Kóňa