Rodinné akcie

Najväčším lákadlom pre deti vždy bola Praha. Mám na ňu spomienky, keď som konečne vyzliekol po dvoch rokoch nútených prázdnin nepekné a vyblednuté khaki. Cestou som dcéram rozprával strastiplné cesty cez celú bývalú republiku. Cesty boli takmer výlučne vlakové, keď som nedobrovoľne opustil svoj zabehnutý životný štýl. Na začiatku prázdnin som došiel po prestupe v Břeclavi na prvú zastávku v Uherskom Hradišti. Vo vlaku som stretol dvoch bulharských turistov, ktorí popíjali olivovú pálenku, zajedali ju olivami a fajčili. Bohužiaľ do chvíle, keď prišiel so sprievodcom aj revízor a naparil im pokutu za fajčenie. Obhajovali sa tým, že v Bulharsku sa fajčí všade tam, kde sú popolníky a u nás vo vlakoch boli a sú popolníky všade. Revízor dodal, že si to môžu nechať doma preplatiť. Stanička bola pekná no prísť priamo k nej sa nedalo. Vystúpil som v Starom meste a cestoval lokálkou, ktorá jazdila smerom na Kunovice cez Uherské Hradište. Toto zastavenie trvalo pol roka. No klamal by som, keby som tvrdil, že som odtiaľ päty nevytiahol. Nazrel som domov a to vláčikom. Dorazil som domov v sobotu ráno a večer som musel ísť späť.

Medzi tým som si odskočil do Českých Budejovíc zhruba na dva týždne. Vlak do Budejovíc nemeškal, všetko šlo podľa plánu, ale z pozorovania prekrásnej scenérie v okolí trate nás vyrušila výluka. Istý úsek cesty sme absolvovali autobusmi. Scenéria bola tiež zaujímavá, ale najzaujímavejšie boli odstavené vagóniky úzkokoľajky pri Jindřichovom Hradci. Mihli sa len na malú chvíľočku, no ten pohľad sa uložil hlboko do podvedomia a nedal mi spávať. Oživenie spomienok na túto železničku sa udialo až teraz v mojom zrelom veku. Späť do U. Hradišťa už výluka nebola. Keď som dal zbohom Staničke v U. Hradišti presunul som sa do Klatov. Táto cesta bola náročná. Potešilo ma, že som opäť videl České Budejovice, tam sme hodiny čakali na prestup, no JHMD som vtedy nevidel. Z Č. Budejovíc sme išli cez krásne hory a nespočetné rybníčky priamo do Klatov. Táto zastávka trvala zbytok dvojročných prázdnin. Tu som tiež mal dvakrát výjazd do Plzne a aj raz domov.

Plzeň ma očarila električkami a architektúrou. Ako neznalý daných pomerov som sa zo stanice ako aj späť na stanicu snažil dostať po trasách električiek, ale to som nemal. Bol som totiž zajatý a odvedený na opačný koniec mesta, kde som medzi odsúdenými strávil niekoľko hodín. Veci sa vyriešili a mohol som odísť na vlak. No problém bol v tom, že, kde je stanica som netušil. Pomohli mi znova električkové koľaje. Po pozdnom návrate do kasína som si opäť pobudol v miestnom pohostinnom zariadení istý čas. Dovolenková cesta domov bola pekná, išiel som cez Prahu, i keď som z nej veľa nevidel, starodávna hlavná stanica mi pripadala majestátna. Späť z domova do Klatov som šiel inou trasou, ktorá bola výhodnejšia a kratšia. Bohužiaľ vlak medzi Bratislavou a Brnom bol zrušený, čo som sa dozvedel až v Bratislave. Neostalo nič iné, len sa presunúť s MHD čo najbližšie k diaľnici na Brno. Samozrejme stopujúci muž v zelenom na diaľnici je nepriehľadnuteľný a tak ma iní muži z inej zelenej organizácie vyhostili na najbližší príjazd na diaľnicu. Nakoniec po viacerých prestupoch z MB-éčky do Š 100 a z tej do Wartburga a znova do staršej MB-éčky som preletel podchodom na stanici v Brne a naskočil na vytúžený vlak na Č. Budejovice. Na miesto som dorazil našťastie včas.

Nakoniec som dal zbohom aj Klatovám a vyrazil na návrat na Slovensko. Potešil ma fakt, že sme mohli opustiť kasíno o niekoľko dní skôr kvôli najväčšej akcii v tej dobe, kvôli zjazdu istých ľudí z istej a jedinej vtedajšej strany. Nemusel som cestu absolvovať originálnym vojenským vlakom ale bežnou linkou. No aj tak Praha napriek očakávanému neporiadku po vyslúžilcoch ma očarila. Znovu som preskúmal Hlavnú stanicu, stanicu Stred a Hradčany. V historickej budove stanice som skoro prišiel o fotoaparát, pretože uniformovaní páni v modrom ma považovali za podvratný živel a nie za milovníka histórie. V Prahe som aj cestu prerušil a snáď ako jediný turista zo Slovenska som absolvoval cestu z centra Prahy do Brandýsa n. Labem vlakom s prestupmi v Čelákoviciah a Starej Boleslavi. Do Prahy naspäť som bol domorodcami usmernený na autobusovú dopravu. Aby som si čiastočne vynahradil dva stratené roky nastúpil som na medzinárodný lôžkový rýchlik, ktorý do Bratislavy šiel snáď cez Ostravu a Trenčín, lebo som sa zobudil ráno v Trnave a sledoval cestu do Bratislavy.

Môj monológ v aute vystriedal hlasná debata zbytku rodiny a teda mimo Prahy sme navštívili aj Jindřichův Hradec, tomu sa ale mienim venovať inde. Praha očarila celú našu rodinu, no mňa nadchla opäť električka. Tentokrát som sa na nej povoziť nemohol. Bola to totiž reštaurácia v dobových vagónikoch starodávnej električky na námestí, kde táto kedysi premávala. Dievčence obdivovali starú Prahu z Hradčian, obdivovali čestnú stráž, sochy na Karlovom moste a ja zas električky, ktoré cez Vltavu prúdili po električkovom moste z brehu na breh. Mysľou mi prebehla myšlienka na prvú električku z Bratislavy do Viedne a časy, keď po Starom moste jazdili električky do Petržalky. Vrátia sa ešte tie časy? Pokochali sme sa a vybrali do Brandýsa, potom na Hlubokú po stopách filmových rozprávok Cisárov pekár – pekárov cisár, Pyšná princezná a nesmeli sme vynechať úzkokoľajku v J. Hradci. Cestou na Slovensko sa nedal obísť Štenberg. Panoráma z jeho hradieb, to bolo to pravé orechové, pretože ku koloritu patrili neodmysliteľne aj koľaje lokálky.

Tento moment ma priviedol k myšlienke, že nech sa človek vyberie kamkoľvek, tak koľajnice idú stále s ním. Potvrdili mi to aj výpravy po Slovensku. Naša trasa viedla na nám blízke a vzdialené destinácie. Najskôr to bola zrúcanina Čachtického hradu s neodmysliteľnou železnicou. Pohľad z vrchola hradieb bol úchvatný. Maličké domčeky, uličky stanička a ostatné budovy. Nedá sa to zabudnúť. Výhľad z iného hradného vrchu bol tiež úchvatný. Bol to pohľad zo Spišského hradu. Bohužiaľ koniec železničnej trate sa úplne stratil a nebol vidieť. Najkrajší pohľad sa nám naskytol zo strechy iného mladšieho zámku. Zvolenský zámok naskytol na dlani pamätník na koľajniciach, khaki sfarbený obrnený vlak z II. Svetovej vojny. Pohľad na osobnú stanicu, na nákladnú stanicu a trate vedúce von zo Zvolena. Deti prešli po pavlači všetky svetové strany, no ja som sa nemohol odtrhnúť od železnice. Posunujúce lokomotívy odchádzajúce, prichádzajúce vlaky a obrnený vlak boli veľkým lákadlom a pastvou pre oči. Takto navnadený som nemohol opustiť svoje stanovište. Prišla aj sprievodkyňa aby pavlač zamkla.

Nedalo mi to a nahovoril som rodinu ísť na ďalšiu zrúcaninu na Vígľaš. To bol naozaj srdcový zážitok vidieť znovu úzkokoľajku, ktorú som preliezol keď som bol mladý. Škoda, že tam je len zopár vagónikov a nefunkčná polorozpadnutá lokomotíva. Deti boli tiež radi, no boli aj smutné, že už nikdy nezafučí a nepohne sa z miesta. Zaujímavá je aj klasická železnica neďaleko. Tiež je zhora dobre vidieť. Rodinný výlet, to je vždy akcia pre celú rodinu. Mamička sleduje zväčša domčeky a predzahrádky. Sleduje pozorne a aplikuje potom vo svojej rezidencii. Ocko sliedi ako jastrab po koľajniciach a vozidlách na nich. Deti štebocú a tešia sa ako ohúria spolužiakov svojimi zážitkami. Stále ale plánujú a plánujú, čo ešte treba navštíviť a čo ešte zmapovať. Najviac ma na takýchto akciách teší to, že každý sa pripojí a všetci svorne popustia uzdu svojej fantázie. Spomínam si ešte na jednu situáciu, ktorá ma v tom čase zaskočila. Tento zážitok som už raz spomínal. Bola to návšteva Tatralandie. Vodný raj s celoročnou prevádzkou nenadchlol moju maličkosť. Bola to ale osmičková úzkokoľajná trať s naftovou lokomotívou prezlečenou do starej parnej éry. Všetci sme si užili divokého západu. Skrátka neodolali sme a šli sme tam ešte raz. „A votem, votem to je, néééé!“