Spomienka na »pomaranč« z Lučenca

Písal sa rok 1990 a ja ako čerstvý rušňovodič po zákonitých skúškach som bol preradený z RD Zvolen domov do vtedy ešte Vozebnej stanice Lučenec. Situáciu v Lučenci som poznal, depo sa staralo hlavne o „motorky“ radu 810, ktoré zabezpečovali dopravu v úsekoch Lučenec – Utekáč, Lučenec – Veľký Krtíš, Poltár – Rimavská Sobota a Breznička – Katarínska Huta „pielsticky“ radu 735 vozili Mn vlaky na uvedených tratiach, „okuliarnik“ T 478.3200 vozil os. vlaky do Somoskoújfalu a obsluhoval množstvo vlečiek v Lučenci no a najdôležitejší stroj pre depo bol pomaranč 775 005-2 aj keď každý ho volal „cénula“.

V čase môjho príchodu do Lučenca bola práve cénula mojim prvým pracoviskom, pretože bolo potrebné vystriedať pomocníkov rušňovodiča, ktorí mali nadčasy a preto som hneď nastúpil na poznanie trate do Malých Stracín, urobil skúšky z Maďarských predpisov keďže trať je peážna a hor sa do práce.

Cénulka bola vtedy v červenom nátere so žltým pruhom, mala už odlievané nové čísla a na prvý pohľad bolo vidieť, že „má gazdu“. Bolo to vidieť nielen zvonku ale aj v strojovni. Turnusoví pomocníci ale aj „majstri“ sa v čase čakania na záťaž o svoju chlebodárkyňu vzorne starali a ja ako nový pomocník „letmo“, pokiaľ som po šichte poriadne neprebehol motor handrou, nastupujúci kolega mi to formou „hubovej polievky“ náležite spočítal :-).

Vozili sme vtedy 4 páry Pn vlakov, 15 Wap vozňov, cca 1200 ton a keďže som bol hotový rušňovodič nejeden kolega mi ponúkol „bakuľu“ čiže kontrolér aby som si to skúsil a mňa fascinovalo ovládať tú silu. Rachot tristodesiatkového osemvalca v stúpaní do Rároša vyvolával zimomriavky na chrbáte, ucelená súprava dobre brzdila a cénula, vzhľadom na svoju jednoduchosť, netrpela poruchovosťou.

Medzičasom som sa dostal do turnusu na Lučenskej staničnej zálohe a cénulu som pol roka sledoval iba z vysokého stanovišťa pielsticku 735 024-2, no po tejto dobe som bol rušňovodič letmo a tak som si postupne vyskúšal všetky stroje nášho depa. No voziť „ucelené“ zo Stracín bol trochu iný zážitok.

V roku 1991 prišiel čas na pomarančový pôvodný náter v ŽOS Zvolen. Rušeň bol často obliehaný fotografmi z celého vtedy ešte Československa, bola že to sláva... Chodil chvíľu s novými – odlievanými číslami, neskôr boli ponechané len na bokoch a na čelách pekne po starom T 678.0005.

Dňa 4.6.1992 som mal v depe „vrchného“, pre neznalých: vedúci posunu a vyprevadil som cénulku z depa na vlak. Pri obiehaní súpravy prázdnych wapiek po voľnej koľaji signalista podhodil výmenu medzi podvozkami a cénulka išla von všetkými šiestimi. Stál som cca 10 m od poskakujúceho kolosu a keď sadol prach, bežal som po svoj Elikon (fotoaparát sovietskej výroby), ktorý nesmel v práci chýbať, nuž a výsledok vidíte.

Sláva „osmičky päťky“ v Lučenci pomaly končila, stále častejšie sa hovorilo o jej výmene. 18.7.1992 spolu so sestrou T 679.0015 potiahla hore Šturcom Ex Detvan, krásna akcia, žiaľ poznám ju len z fotiek kolegov. 23.5.1993 posledný krát zdoláva Rároš a definitívne končí jej 23 ročné pôsobenie v údolí Ipľa. Nahradia ju okuliarniky, neskôr pielsticky až nakoniec definitívne zamračená 752 047-1.

775 005-2 odchádza do Zvolena, vidieť ju na postrkoch Lovinobaňa – Kriváň, náter skrine sa už od pomaranča trochu vzďaľuje, no v auguste 1995 bol náter posledný krát obnovený pri príležitosti spustenia elektrickej prevádzky v úseku Hronská Dúbrava – Zvolen. Tu som videl našu cénulu posledný krát v plnej paráde.

Prišiel september 1998, po 36 rokoch služby a mnohých nepríjemných vykoľajeniach musela 775 005-2 definitívne odísť zo sveta vlakov, z údolia Ipľa, no nie z pamäti fanúšikov tohto jedinečného stroja. Hoc nás navždy opustila jej srdce stále bije, aj keď už nie v tej podobe na ktorú sme boli dlhé roky zvyknutí.... 

Poznámka:

Táto reportáž vznikla vďaka Jozefovi Michalkovi, ktorý mi dal podnet, a vďaka patrí aj Róbertovi Gyorgymu za poskytnutie fotografií. Ospravedlňte zníženú kvalitu skenovaných foto.