Uverejnené v Žsemafore: Parný rušeň dýcha ako človek a zároveň je to pojazdný bilboard.

Ako vedúci MDC máte znalosti o niekoľkých tohtoročných železničných výročiach. Ktoré z nich považujete za najvýznamnejšie?

Určite je to 25 rokov založenia MDC, pretože som stál pri jeho zrode a zároveň ma teší, že sa toto pracovisko dožilo dnešných dní. V niektorých rokoch sme na rozvoj pracoviska nemali také priaznivé podmienky, aké máme teraz, občas sme dokonca bojovali o jeho existenciu. Dnes už viacerí pochopili zmysel nášho snaženia, že takéto pracovisko buduje najmä imidž železnice a nie je tu iba preto, že si to vyžaduje spoločnosť. MDC je vlastne nástroj firmy na komunikáciu s verejnosťou. V súčasnosti má síce verejnosť negatívny pohľad na železnicu, no pod vplyvom vystavených dokumentov a techniky si zároveň uvedomí, že tento podnik, napriek niekoľkým zmenám režimov, prežil už 160 rokov.
Okrem toho, parný rušeň je symbolom železnice a keď je živý, priťahuje pohľady ľudí ako pojazdný bilboard. Záleží už len na našej šikovnosti, ako to dokážeme využiť a podať ľudom určité posolstvo. MDC sa snaží ukázať verejnosti príjemnejšiu tvár železnice.

V súvislosti s areálom múzea sa takmer každému v mysli vybavia zrazy historických železničných vozidiel na Rendezi. V júni to bol už 10. ročník. Bude MDC i naďalej pokračovať v takejto jedinečnej akcii?

Pred 10 rokmi boli priestory bývalého depa úplne zanedbané, budovy schátrané. Tento komplex bol však pamiatkovo chránený, železnica nakoniec pred búraním uprednostnila revitalizáciu areálu, aby sa tu mohlo oslavovať 150. výročie železníc. Nám však bolo jasné, že keď tento areál nebude mať nejaké zmysluplné periodické využitie, ktorým sa dostane do pozornosti verejnosti, tak financie na ďalšie obnovy nezískame. A tak vznikli zrazy vozidiel na Rendezi. Dnes už každý vie, kde sa každoročne konajú výstavy rušňov. Okrem toho sme sprístupnili aj stále expozície múzea, takže v sezóne sem môžu návštevníci kedykoľvek prísť. Ale už pracujeme na projekte Národného železničného parku, ktorý by mal byť finalizovaný k 175. výročiu železníc na Slovensku.

Rendez cca 1984


Rendez 1985


Rendez 1985

Momentálne oslavujeme 160 rokov existencie železníc na Slovensku. Za ten čas prešli náročným vývojom, bohatým na historické artefakty. Ako ich MDC získava?

V hektickom čase, ešte pred vznikom podnikového múzea v roku 1983, keď už boli parné rušne na odchode a bolo potrebné rýchlo konať, sa zbierkové exponáty získavali za dramatických okolností, alebo aj takmer ukradli. Vypomáhala aj Slovenská vysoká škola technická v Bratislave, ktorá na seba prevzala 10 rušňov. Základ zbierky MDC sa zhromažďoval živelne, vyradené stroje postávali od Žiliny po Bratislavu. Keďže MDC bolo vnímané ako prierezové pracovisko jednotnej železnice, zbierkové predmety sa do našich zbierok neskôr preberali iba prevodkou, nemenila sa ich majetková podstata. Najstaršie exponáty, ktoré sa nám podarilo zachovať, sú prvé širokopätné koľajnice z roku 1850, montované na Uhorskej centrálnej železnici. ktoré možno doteraz ležia na troskách uhoľnej skládky v Štúrove. Najstarší nákladný vozeň viedenského výrobcu pochádza z roku 1869, parný rušeň 310.433 z roku 1896. Staršia je len košická kultúrna pamiatka, úzkorozchodná Katka z roku 1884. Neskôr, ako sa železnice rozdelili na 3 samostatné firmy, skomplikovali sa nám možnosti systematickej zbierkotvorby, ktorá nám vyplýva zo zákona. Dnes ich musíme od dopravcov kupovať, občas aj za cenu, ktorá prevyšuje ich šrotovú hodnotu. A to v čase, keď sa vozový park vo veľkom obmieňa a vyraďujú sa celé série vozidiel. Pričom laická verejnosť nerozlišuje, komu patrí MDC, exponáty propagujú celú železnicu.

22. 10. 1979


Bratislava 1. 10. 1981

V tomto roku oslavujú okrúhlu stovku i Tatranské elektrické železnice. Vzhľadom k špecifickej doprave vo Vysokých Tatrách, neplánuje MDC opraviť a prevádzkovať historické električky, prípadne zriadiť v Poprade nové expozície zamerané na históriu TEŽ?

Nemôžeme si dovoliť zriaďovať nové pobočky. Pri rekonštrukciách exponátov sme hľadali riešenia s čo najnižšími nákladmi. Pokiaľ sme boli jednotná firma, museli sme využívať iba dielenské kapacity v rušňových depách. Aj tak však boli práce závislé na prítomnosti nadšencov – železničiarov, tí však väčšinou brali do parády len parné rušne, o vozne nebol veľký záujem. Tie nám po rozdelení železníc reštaurujú externé firmy. Dnes sú prevádzkyschopné historické vozidlá odovzdané ôsmim občianskym združeniam formou dlhodobého prenájmu. Externé náklady na ich údržbu a spotrebované palivo  im vykrývajú tržby z prevádzky, zvyšok značného deficitu medzi nákladmi na údržbu a tržbami kompenzujú  svojou dobrovoľnou nehonorovanou prácou. MDC ako reprezentant dopravcu dohliada, aby vozidlá boli v náležitom technickom stave.

Rendez, máj 1998


Rendez, august 1998

Dôvod na oslavu máte aj vy osobne. Za 50 rokov života ste určite zažili niekoľko prelomových a významných okamihov, spojených so železnicou. Prezradíte nám ich?

Hovorí sa, že trojročné dieťa si toho veľa nepamätá, ale rôzne podnety ho formujú. Keďže dedko bol dopravný kontrolór v Přerove, tak už v tom veku som sa neustále prevážal medzi Bratislavou a Přerovom. Bral ma na železničný most a z kočíka som sledoval, čo sa deje okolo, kde čosi dymilo. Malo to svoju atmosféru, parný rušeň dýcha ako človek, má v sebe viac prvkov približujúcich sa k živému organizmu než terajšie bzučiace moderné škatule. Na mňa to zapôsobilo a tak som na ZDŠ–ke s partiou potajomky chodil fotografovať bratislavský uzol. Dnes v archíve fotografií nájdem objekty, ktoré už dávno neexistujú. V roku 1972 vznikol krúžok v niekdajšom Ústrednom dome pionierov K. Gottwalda, v ktorom sme ako 14-roční chalani pod vedením vplyvných ľudí začali iniciovať aktivity na záchranu rušňov. Keď sme v roku 1979 ťahali prvý parný rušeň zo šrotoviska do železiarní v Podbrezovej, aby ho tam opravili, pôsobili sme na okolie ako mimozemšťania. Pre nich bolo naše mládežnícke úsilie nepochopiteľné, veď v tej dobe sa ostro plánovali odvody šrotu, končila parná trakcia a desiatky rušňov odchádzali na rozložiská. Boli sme pioniermi nového pohľadu na veci, ktoré nie sú len hromadou starého železa, ktoré je potrebné zlikvidovať, ale stále majú aj dokumentačnú aj estetickú hodnotu. Rok 1983 bol veľmi významný, zriadilo sa podnikové múzeum železníc. Dovtedy sa o zachovávanie kultúrneho dedičstva starali štátom zriadené múzeá, ktoré pre obmedzené rozpočty a priestory nedokázali vytvoriť adekvátnu zbierku železničných artefaktov. Keďže železnica to po svojej línii zvládala podstatne elegantnejšie, vznik MDC, vtedy ešte Pamätník železničnej dopravy na Slovensku, dostal zelenú. Môžem povedať, že nebyť socializmu, tak táto inštitúcia by už v súčasnom zriadení nevznikla. No tým, že stroje mali vtedy 75 rokov a dnes po 25 rokoch majú 100, sme asi prekonali inkubačnú dobu, počas ktorej sa na nich verejnosť prestala pozerať ako na hromadu starého železa, ale vníma ich ako kus histórie. Za ten čas sme z rušňového cintorína na Východnom vybudovali prezentačné priestory s vystavenými exponátmi, oddelené od depozitu s mašinami, ktoré na opravu ešte len čakajú.

Ing. Jiří Kubáček

Ďakujem za rozhovor
Ing. Martin BALKOVSKÝ
foto: Ing. Jiří Kubáček CSc.