Spomienka na Tatry 2004

     O päť dní neskôr, v stredu 24. novembra 2004 ma povinnosti zaviali na sever Slovenska. Síce už o pol jednej na obed mám všetko vybavené, avšak je jasné, že do večera už nemám šancu dostať sa domov. Ostáva mi jedine použiť nočnú Poľanu z Košíc. Takže otázka znie – čo s načatým dňom?

     Práve udalosti, ktoré len pár dní dozadu zasiahli naše veľhory, mi vnukli myšlienku spraviť jeden bleskový výlet. Jednak skutočne vidieť na vlastné oči premenu, ktorou prešiel ten krásny kraj, a tiež z pohľadu „vlakofila“ skontrolovať stav, v akom sa práve nachádzajú tatranské železnice. Vývoj situácie tomu pozitívne nahrával, nakoľko najnovšie správy vraveli, že kritická situácia sa začína stabilizovať, hlavné cesty sú priechodné. Železnice od nedele 21. novembra riadne zabezpečujú náhradnú autobusovú dopravu a dokonca od pondelka 22. novembra je obnovená vlaková doprava v úseku Poprad – Veľká.

     Všetko sa zdalo byť v poriadku, takže o 13.20 h v Spišskej Novej Vsi nastupujem na rýchlik Ružín a mierim si to k blízkemu Popradu. Je krásne slnečné poobedie a preto s určitou dávkou pochybností prijímam informáciu, že televízia varuje pred snehovou kalamitou vo Vysokých Tatrách, ktorá môže výrazne skomplikovať ešte nie celkom ustálenú situáciu. „Prídem do Popradu, možno až do Slavkova, a potom sa uvidí čo ďalej...“

     Za oknom stále svieti slnko a až pohľad na Tatry krátko pred Popradom prezrádza, že sú zahalené neidentifikovateľnými mračnami. V Poprade však ani vločka snehu a za týchto okolností môže prieskumná cesta pokračovať. Do odchodu „električky“ mám ešte dvadsať minút, ale je mi jasné, že ich bude najlepšie stráviť priamo v nej. „Útulný“ vestibul totiž vopred zamietam a dokonca sa mi nechce ani stáť s fotoaparátom na nástupišti, aby som zachytil niektorú Rakaňu alebo Dvojičku. Je koniec novembra a vonku ozaj začalo dobre primŕzať.

     Pri električke už postáva hlúčik cestujúcich. Aha, ešte je zavretá. No nič, veď ju čo nevidieť otvoria a skutočne, do piatich minút sa dvere otvárajú a usádzame sa v príjemnom a teplom interiéri „električky“ radu 425.95. Obsadená je pomerne slušne, Tatranci sa vracajú z mesta do svojich domovov.

     O 14-tej hodine, prakticky načas, sa pohýname smerom do hôr. Vlakový rozhlas informuje, že vo Veľkom Slavkove je potrebné prestúpiť na autobusy, to však už dobre vieme. Päťkilometrová cesta rýchlo ubehla a presne podľa pokynov sa "obyvateľstvo" celého vlaku vysúkalo na nástupište. Počasie je stále pokojné. Síce zamračené, ale bezvetrie a snehu len tak, akoby niekto pocukroval. Môže sa teda pokračovať ďalej, ale ... nikde žiaden autobus.

     Ako sa dozvedáme, autobusy zhora čoskoro prídu a hneď sa budú točiť späť na Štrbské Pleso. Okej, tak počkáme. Ja osobne sa nemám kam ponáhľať a ostatní veľmi dobre chápu situáciu. Takmer všetci do jedného na vlastnej koži zažili tú nočnú hrôzu a vedia si teraz nadovšetko vážiť všetku námahu, ktorá prichádza od vojakov, hasičov, cestárov, vodičov a im podobných. Buďme radi, že nejaké autobusy vôbec pôjdu, však.

     Netrvalo dlho a zhruba po desiatich minútach sa objavujú dva autobusy. Jeden červený turistický s vyvýšenou podlahou a za ním postaršia Karosa. Ten prvý zašiel pozdĺž koľajiska až celkom na koniec nástupišťa, kde svoju púť dočasne ukončil, pretože bude robiť prípoj až od nasledujúceho vlaku. My sa musíme uspokojiť s Karosou a jej postarším vodičom, čo by za normálnych okolností nevadilo. Pre človeka v mladosti odchovaného na Škode RTO a ŠM 11 v tom nie je problém, avšak dnes išlo o tragikomickú kombináciu. Predzvesť toho, že si cestou užijeme svoje, prichádza hneď v Slavkove.

     Treba priznať, že pomery na nástupišti sú pre autobusy dosť stiesnené. Otočiť sa dá s využitím priestoru vedľa budovy, kde ale manévrovací priestor obmedzuje niekoľko pevných prekážok. Karosa po príchode a vystúpení cestujúcich zostáva stáť na nástupišti a my, smrteľníci, spočiatku o probléme netušíme. Až vlakvedúci, ktorý po vybavení papierovačky pre obratový vlak vychádza von, upozorňuje vodiča, že je najvyšší čas, aby sa s vozidlom otočil.

     Cez otvorené dvere znie jeho odpoveď, že s autobusom sa tam otočiť nedá. Nevieme, či má vodič od pondelka práve teraz svoju prvú jazdu do Slavkova, ale vlakvedúci nechápe: „Predsa všetci vodiči sa tu otáčajú!“. Vodič trvá na svojom – nedá sa. Desiatky ľudí postávajú vonku, na mraze, a tí, ktorí postrehli „plodnú“ debatu, sa stávajú účastníkmi komédie. Vlakvedúci dôrazne opakuje, že sa to dá, keďže sa tam už dva dni obracajú všetky autobusy. Aby urýchlil riešenie, začal šoférovi vysvetľovať spôsob, na ktorú stranu má zájsť, kadiaľ zacúvať a kadiaľ sa vytočiť. Ten, zrejme už mierne urazený, povedal definitívne „nie“!

     Vlakvedúci sa teda pobral späť do dopravnej kancelárie, zrejme pre radu, čo ďalej v tejto neriešiteľnej situácii. Odišiel už aj prestupný vlak do Popradu, len Karosa, akoby zakliata stojí na svojom mieste, s vodičom opretým o volant, akoby nič. Avšak po chvíli... Možno to spôsobili začínajúce poznámky medzi ľuďmi alebo si vodič sám pripadal po ďalších desiatich minútach trápne, ale verte-neverte, pokúsil sa o „nemožné“. Najprv dopredu tesne ku stožiaru, potom dozadu, znova dopredu popri stožiari, opäť dozadu. Síce na dvakrát, ale podarilo sa.

     Hurá, môžeme nastupovať v očakávaní ďalších zážitkov. Ako posledný nastupuje vlakvedúci, dvere sa zatvárajú a vyrážame asi o 14.30 h na dobrodružnú cestu do hôr. Ešte pred odchodom však nezabudne vodič pripomenúť, že pri snehovej kalamite aká sa v horách rozpútala, nepôjde až celkom hore na Štrbské Pleso. Nanajvýš po Vyšné Hágy. Hmm, kalamita? Zatiaľ žiadnu nevidno, pomyslím si, tak sa nechajme prekvapiť.

     Autobus, spočiatku celkom plný, sa postupne vyprázdňoval, naproti tomu začalo vonku naozaj pribúdať snehu. Už niekde okolo Novej Lesnej začalo snežiť, najprv drobno, no potom sa to sypalo ako od Perinbaby. Už z Dolného Smokovca sme odchádzali tak, že bol potrebné zacúvať, pretože kolesá do kopca prešmykovali, ale zvládli sme to celkom v pohode.

     Pred nami Starý Smokovec a za oknami spustošené Tatry, aké sme dovtedy nepoznali. Všade kam oko dovidelo, ležali polámané stromy. Celú túto stiesňujúcu atmosféru dotváralo sneženie s vetrom a priam pietne ticho v autobuse. Najmä tí, ktorí mali namierené až na Štrbské Pleso, riešili vnútorné otázky – dostanem sa vôbec domov? bude sa dať ráno cestovať do Popradu? ...

     Do Starého Smokovca prichádzame bez väčších problémov. Vystupuje asi polovica osadenstva a zatiaľ „križujeme“ s vlakovým autobusom zhora. Respektíve chvíľku čakáme na jeho príchod aj preto, aby vodič mal aktuálne informácie z prvej ruky. Správy o kalamitnom stave skutočne nie sú veľmi priaznivé, ale dozvedáme sa, že cesta je zatiaľ v celej dĺžke priechodná. Náš vodič však opäť, viac-menej už len pre seba zopakuje, že za týchto podmienok ďalej ako do Vyšných Hágov rozhodne nemieni ísť. Dôvodom má byť akási konkrétna zákruta, či serpentína, ktorá ho určite, a nás spolu sním, privedie do nešťastia.

     Takže nasleduje odchod a zatiaľčo po Starý Smokovec už ako-tak fungoval normálny život, vstupujeme do priestoru s mimoriadnym režimom. Atmosféra sa mení a my sa ocitávame kdesi na pokraji civilizácie. Karosa sa brodí v snehu a počet oproti idúcich vozidiel sa znížil na minimum. Aj tie čo výnimočne stretávame patria buď hasičom, vojakom, cestárom, lesníkom alebo sú to žeriavy, či iné špeciálne stroje. Klasické osobné auto išlo za celú dobu tuším jedno jediné. Cesta je zatiaľ vyčistená v oboch jazdných pruhoch, takže vyhýbanie nečiní väčšie problémy, iba vyžaduje určitú dávku opatrnosti, keďže sa šmýka a krajnice nie sú úplne dočistené, ale lemujú ich odpílené kmene stromov siahajúce až nad krajnicu.

     Nový Smokovec, Sibír aj Tatranské Zruby sme úspešne zvládli, hoci miestami bolo znova potrebné cúvať a opakovane sa rozbiehať. Počet cestujúcich naďalej klesal a tak využívam príležitosť presadnúť zo zadnej časti na predné vyvýšené sedadlo, avšak iba na ľavej strane, za vodičom; vedľajšie zostáva stále obsadené.

     Prichádzame do Tatranskej Polianky a zastavujeme na parkovisku priľahlom ku staničnej budove. Vlakvedúci vystupuje a cez snehové záveje, ktoré mu siahajú vyše kolien sa prediera dovnútra. Zrejme má za úlohu ohlásiť svoj príchod, zistiť „prevádzkovú“ situáciu a snáď aj riešiť s nadriadenými zložkami problém, že spoj ukončí predčasne svoju jazdu vo Vyšných Hágoch. Stojíme na parkovisku, vonku zúri metelica a za tohto stavu ozaj netušíme, čo nás ešte môže čakať tam „hore“. V tomto štádiu už ťažko zutekať z boja, do ktorého som sa pustil. Ktovie kedy a ako pôjde opačný spoj. Lepšie bude zostať. Veď do Vyšných Hágov je to len kúsok, otočíme sa a pôjdeme pekne nazad...

     Nevedno čo všetko vybavil vlakvedúci, ale zdržal sa vnútri dobrých 20 minút. Po svojom návrate zahlásil iba niečo v tom zmysle, že „môžeme ísť“ a tak sme sa vydali na cestu, z ktorej však obrazne povedané, možno nebolo návratu. Nedávna veterná smršť bola v týchto miestach priam hmatateľná. Cesta za Poliankou sa zúžila do jediného jazdného pruhu a len v niektorých menej zavalených miestach boli vytvorené „výhybne“, v ktorých bolo treba počkať ak sa oproti objavilo auto, či v prípade potreby do takejto výhybne zacúvať. My, ako autobus obsadený cestujúcimi, sme však mali v takomto prípade prednosť.

     Nasledujú posledné dve zastávky Danielov Dom a Nová Polianka. Zastavujeme priamo na ceste v priestore oproti zastávkam a z okna autobusu máme možnosť zhliadnuť aj „električku“ 425.955 uväznenú priamo v Novej Polianke. Jej rušňovodič, keď videl vážnosť situácie a prvé padajúce stromy, zastavil prezieravo s vlakom v priestore, ktorý ako jeden z mála nebol ohrozený padajúcimi stromami. Teraz stojí opustená bez šance na skorý návrat do svojho domovského depa.

     Cesta z Tatranskej Polianky do Vyšných Hágov trvá vlaku 12 minút, no nám zabrala asi pol hodiny. Zostalo posledných asi 10 cestujúcich, pričom polovica má namierené do Vyšných Hágov, no druhá polovica sa potrebuje dostať ďalej, na Štrbské Pleso. Vodič však dodržal svoje slovo a po príchode na parkovisko pred liečebným domom zahlásil konečnú. Otvoril predné dvere a so slovami, že je mu ľúto, sa rozlúčil aj s poslednými cestujúcimi. Na cestu do snehovej metelice a súmraku pridal odporúčanie, nech sa skúsia popýtať, či by ich hore nevzali vojaci, ak náhodou pôjdu. Vystupujem tiež a vyťahujem fotoaparát, aby som zvečnil náš vlakobus na konečnej zastávke pred liečebným domom.

     Vyčkal som, kým sa vodič s autobusom otočil a pokorne klopem na dvere s tým, že za danej situácie sa radšej vrátim späť do Popradu a s dovolením budem na odchod čakať vo vnútri. Vodič však upozorňuje, že vypína motor, lebo za týchto podmienok treba s naftou šetriť. Vlakvedúci sa opäť odporúčal za svojou administratívou, čo v tomto prípade znamenalo priamo do liečebného domu, odkiaľ mal telefonické spojenie so svetom. Nevedeli sme však, že sa s nami lúči pekne na dlho...

     Presne ako vravel vodič, interiér pomaly vychladol, ale vždy to bolo lepšie ako stáť vonku na vetre. Hoci počas príchodu sa na parkovisku nachádzalo auto hasičov, autožeriav a tiež jeden vojenský GAZ. Po istom čase sa všetky nenápadne vytratili a my sme ostali celkom sami, na pohľad stratení od civilizácie.

     Spolu s vodičom sme traja, ale nikomu nie je príliš do reči. Postupne sa celkom zotmelo, vietor ani sneženie neustávajú ... a vlakvedúci sa nevracia a nevracia. Jeho „zmiznutie“ sa už ráta na desiatky minút a nikto nevie, čo sa deje. Jedno je však isté, čím dlhšie tam tvrdneme, tým je menšia šanca dostať sa preč z toho „prekliateho“ miesta. A napokon, začína byť podozrivé, že smerom od Polianky už niekoľko desiatok minút nič neprišlo.

     Okrem toho vodič s vráskami na čele pokukuje po siluetách stromov, ktoré sa v silnom vetre nakláňajú ponad autobus. Nápor orkánu pred piatimi dňami síce vydržali, ale... Určite to nie je bezpečné miesto, ale pre autobus v danej chvíli lepšie neexistuje. Zostáva dúfať, že vydržia aj naďalej. Pri podobných úvahách prešla skoro hodina a stále sa nič nehýbe. Človek už v podstate aj stratil pojem o čase. Nemám najmenšiu potuchu, pod akým číslom vlaku by sme išli, keby sme sa vôbec pohli na spiatočnú cestu. Vlastne už ani nesledujem koľko je hodín, pretože na presnom čase záleží pramálo. Okrem toho sa mi rozhodne nechce pokaždé vyťahovať spod kabáta mobil a teda aj ruky z vačkov. Teplota vnútri klesla niekam blízko k nule, čoho neklamným znakom je vydychovanie hmly. Nedajbože teraz opustiť vyhriate sedadlo.

     Ďalšia polhodina je preč a ja sa v duchu lúčim s rýchlikom Poľana. Kašlem však na neho. Prehodnotil som svoje priority a teraz dúfam aspoň v to, že Karosu zafúkanú snehom vo Vyšných Hágoch aspoň do jari niekto nájde. Ale hľa, prvým kto nás našiel bola skupinka štrbskoplesanov, ktorá tiež využíva azyl v autobuse. Určite vonku dobre premrzli pri zháňaní alternatívnej dopravy, ale možno sa boli neskôr tiež ohriať v liečebnom dome, keďže prinášajú nedobré správy. Smerom na Novú Polianku zahatali cestu popadané stromy. Na ich odpratávaní sa však usilovne pracuje. Zostáva teda iba ďalej čakať, ale vraj to už bude čoskoro hotové. No nič, pekne sa to vyvíja... Aspoň, že stromy nad parkoviskom sa zatiaľ držia statočne. Zakrátko prichádza aj „stratený“ vlakvedúci, ktorý túto správu potvrdil s tým, že po sprejazdnení cesty bude najskôr pustený smer zdola a potom by sme mohli odísť.

     Po hodine a pol, počas ktorých nebol vonku absolútne žiadny pohyb, sa konečne ako spása objavili v tme svetlá. Prichádza kolóna, v tom čase pre Vysoké Tatry dosť typická, približne v tomto zložení: vojenský transportér, cestný pluh, hasiči, zásobovanie a napokon vlakový bus z Veľkého Slavkova – ten červený turistický, ktorý sme predtým zanechali dolu v Slavkove. Dotyk civilizácie a s ním neskutočný pocit. Niečo podobné, ibaže silnejšie prežívajú stroskotaní polárnici, keď vidia na obzore záchranný ľadoborec.

     Prosím však o pozornosť, pretože prichádza však zlatý klinec programu. Turistický autobus, o poznanie rozmernejší než naša Karosa zastavuje vedľa nás, dvere sú otvorené akurát oproti sebe, preto dobre počuť rozhovor. Štrbskoplesania s malou dušičkou vystupujú a zdola sa nesmelo pýtajú vodiča, či náhodou nejde ďalej na Štrbské Pleso. Jeho suverénna odpoveď „A prečo by som nešiel?“ nenechala nikoho na pochybách a s radosťou sa celá skupinka nahrnula dovnútra. Dodatočná otázka ešte smerovala na mňa, či si tiež neprestúpim. „Kdeže“, vravím, „radšej nazad do Popradu, kým sa ešte dá“. Červený záchranca sa stratil v tme bezo mňa a ja verím, že dorazil po „nepriechodnej“ ceste až na konečnú bez väčších problémov.

     Potom sme aj my naštartovali a pomaly sme sa vydali na spiatočnú cestu. So zvyšujúcou sa teplotou vo vnútri mierne stúpla aj nálada, najmä keď sa ukazovalo, že ak to pôjde ďalej už bez komplikácií, tak dokonca stihnem aj svoju Poľanu.

    Aby som však toto rozprávanie skrátil. Cestou sa skutočne už nevyskytli žiadne vážne problémy. Viac menej iba spestrením možno nazvať náhle zastavenie niekde v okolí Tatranských Zrubov. Vodič ho okomentoval slovami, že nemožno pokračovať, pretože cez cestu leží strom. Keď však po minúte prišlo z opačného smeru auto a s ľahkosťou cez domnelý strom preniklo, čím fyzicky dokázalo jeho neexistenciu, mohli sme pokračovať.

     Po príchode dolu do Veľkého Slavkova akoby sme sa ocitli v inom svete. Všetko zostalo tak, ako keď sme odchádzali. Bezvetrie a ľahký snehový poprašok. Na koľaji už stála „električka“ do Popradu, ktorá netrpezlivo čakala na náš prestup. Krásna, čistá, pohodlná a vykúrená. Len pred chvíľkou doviezla ďalšiu skupinu cestujúcich, ktorí sa teraz hrnú do fantastickej Karosy s jej neskutočným vodičom. Naozaj neviem, či sa mu aj po druhýkrát podarilo na nástupišti otočiť a či došiel ešte raz aspoň po Vyšné Hágy. Nemal som chuť nič z toho zisťovať a radšej som sa nechal unášať po pevnej a bezpečnej dráhe z Vysokých Tatier. Krásnych, zranených a zároveň neskutočne drsných.