Letná dovolenková fotoreportáž

Aj keď som pôvodne zamýšľal, že vyrazím hneď druhý deň po príchode t.j. 22. augusta s partiou ľudí z nášho webu, na moju ponuku sa nikto neozval, a tak som si prvé dni užíval odpočinok v mojom bydlisku v Košiciach. Núkala sa síce možnosť ísť fotiť na košickú stanicu, ale ja nie som typ obľubujúci čakanie na vlaky pri peróne. Nakoniec som sa rozhýbal až v stredu 27. augusta. Ráno som osedlal maminho miláčika Aygo (alias červený šíp 2), drahú som odniesol na štátnice a potom sa vydal dokumentovať dianie na tratiach v okolí Košíc. Už dlhší čas som mal zálusk najmä na Jozefa Béma, EC/EX, ktorý jazdí z Budapešti do Varšavy, resp. aktuálne už iba do Krakova. Tento vlak bol zavedený od Decembra 2007 (GVD 2008) a žiaľ dlho si už nepožije. Počíta sa s ním len do konca tohto GVD, a preto už veľa možností na jeho fotenie nebude. Moje prvé zastavenie bolo vo Valalikoch, konkrétne na priecestí pri začiatku dediny v smere od Košíc. Toto miesto je zaujímavé aj tým, že hneď za priecestím je most, po ktorom chodia širokorozchodné vlaky v smere na US Steel. Jozef Bém, ako prišiel, tak aj odišiel a ja som sa pobral ďalej, tentokrát ku železničnému priecestiu v Ťahanovciach. Toto miesto má aj tú výhodu, že ani nie 20 metrov od neho sa nachádza obľúbený letný podnik s posedením vonku - Pri Súdkoch. Kúpil som si kofču, sledoval dianie na trati a príslušne ho dokumentoval foťákom. Keď ma to omrzelo, presunul som sa ďalej, smerom k Ťahanovskému tunelu, kde som čakal skoro 40 minút na nejaký vlak. Aj som myslel, že už to zabalím, ale nakoniec sa z útrob vyrútila dvojička a ja som bol happy, že to čakanie v tráve s kríkmi pichajúcimi do chrbta za niečo stálo. Opäť som nasadol do malého červeného diablika a smeroval som ďalej po panelovej ceste k úseku trate medzi Ťahanovským tunelom a mostom cez Hornád. Na konto som si pripísal pár ďalších úlovkov a vydal sa na cestu späť. Pri Súdkoch som sa občerstvil kofčou a spravil ešte pár fotiek. To už bolo niečo po tretej a ja som mal ciťák, že drahá to už aj bude mať za sebou, a tak som sa vybral do mesta. Štátnice skončili šťastne a večer sa oslavovalo.

Ďalšie foto som plánoval urobiť na chalupe, teda konkrétne v Dobšinskej Ľadovej Jaskyni (teda nie priamo dnu). Horehronec je fakt pekná trofej, aj keď v sobotu ho ťahala, olúpana 750-ka a nie Renátka či nejaká Blonski kráska. Po odfotení Horehronca nasledoval presun do Tatranskej Lomnice. Vrámci adrenalínového zápalu sme s kamošom Dominom vyskúšali miestnu bobovú dráhu, ale musím konštatovať že ten Bobo má oveľa lepšiu a v neposlednom rade lacnejšiu dráhu v Kavečanoch pri Košiciach. Počasie bolo fakt krásne, a tak sme sa vybrali k novej kabínkovej lanovke a cez rozoranú/rozostavanú zjazdovku smerom ku medzistanici. Potom nasledoval zostup k dolnej stanici starej kabínkovej lanovky. Domino urobil pár záberov tejto starej ale ešte stále elegantnej vysutej lanovky, ktorá už nejaký ten piatok nepremáva. Večer sme potom šantili v Aquacity v Poprade. V nedeľu sa Domino porúčal do Košíc a my s drahou sme sa vybrali do nášho Raja Slovenského. Zo Stratenskej Píly cez Zajfy na Geravy a odtiaľ dole do Dediniek a popri nádrži Palcmanská Maša späť na Stratenskú Pílu. V galérii nájdete pár (doslovne!) fotiek z trate v okolí nádrže. Cestou na chalupu som zastavil pri penzióne Horec a čakal na “Dolehronca”. Objavil sa okuliarnik v Blonski nátere a ja som sa vytešoval zo skvelej fotky (vlak práve prechádzal po viadukte nad cestou do Dobšinej), ale keď som neskôr pozeral doma foto, som myslel, že ma trafí šľak. Fotka bola rozmazaná! Čakala nás posledná noc na chalupe a na druhý deň cesta domov na, ktorej nám robil spoločníka červený Diablik.

Vo Ville Cassa som sa neohrial ani 24 hodín a už som sa musel baliť na cestu späť. V stredu som sa vracal do Írska aj s mojou drahou, ktorá sa rozhodla stráviť rôčik v zahraničí. Ráno som sa zobudil prekliate skoro (ani nepamätám kedy som vstával pred piatou), zobudil fotra, ktorého som prehovoril, aby nás odniesol na stanicu, zhrabol bagaž, stavil sa po drahú a cca 10 minút pred odchodom IC sme stepovali vonku pred staničnou budovou. Čakala nás cesta do Žiliny a odtiaľ rýchlikom Goral do Katovíc, z ktorých nám letelo lietadlo do Corku. Ako som predpokladal, vlak bol plný, už v Mikuláši boli obsadené skoro všetky miesta v našom vozni (a aj kupé). Našťastie sme vystupovali v Žiline, totiž predstava cestovať pár hodín v natrieskanom kupé ma nejako nenadchýna. Hneď po vystúpení a obligátnej cigaretke som vytasil foťák a začal dokumentovať dianie na stanici. Polhoďka, ktorá nás delila od príchodu nášho IC z Košíc a odchodu rýchliku do Katovíc prebehla rýchlo. Niekoľko minút pred odchodom som naskočil do vozňa a čakal kedy sa dajú vozne do pohybu. Apropo vozne. Boli štyri a na naše pomery taký horší priemer. Na “medzinárodný” rýchlik nič moc. Vždy totiž zastávam názor, že na takéto spoje by mali nasadzovať dopravcovia to najlepšie čo majú k dispozícii, predsa len  sa tým reprezentuje aj krajina ako celok. Aj v tomto vlaku bolo možné zaregistrovať  cestujúcich z talianska či španielska.  Cesta po Čadcu ubiehala relatívne svižne. Snažil som sa zachytiť náznaky prípravy na rekonštrukciu úseku Žilina-Krásno nad Kysucou, ale okrem vytrhanej koľaje v jednej stanici (ktorá že to bola?) som nič zaujímavé nevidel. Drahá medzitým zalomila a keďže počasie bolo krásne, ja som sledoval dianie okolo cez otvorené okno. Za Čadcou sa rýchlosť citeľne znížila. V tomto úseku ešte nie je aktivované zabezpečovacie zariadenie, tak sme sa cez všetky priecestia plížili krokom.  Zaujímalo by ma, aká bude po jeho spustení rýchlosť na trati, nakoľko pred niekoľkými rokmi prešla elektrifikáciou a nákladnou rekonštrukciou. Po hodine cesty zo Žiliny sme zastavili v Poľskej stanici Zwardoň, kde z vlaku odstúpila naša 162-ka a do vleku si nás zobrala lokomotíva PKP. Pomaly sme sa rozbehli a… pokračovali sme slimačím tempom. Vlak sa ani nestačil rozbehnúť na rýchlosť 40 km/hod a už brzdil pred nechráneným priecestím na 10 km/hod. Takýmito “prískokmi” sme sa posúvali ďalšiu hodinu. Na konci prvého desaťročia 21. storočia ide človeku až rozum zastať, ako je možné, že vlak sa tak vliekol a to na Európskom koridore! Za prvú hoďku sme prešli 37 kilometrov! Týmto údajom si podľa mňa rýchlik Goral koleduje o prvenstvo v kategórii najpomalší rýchlik v strednej Európe. Slimačie tempo vlaku môže dokumentovať aj to, že v jednom úseku nás predbiehal cyklista na “ukrajine” (a to sme nestáli, ale kontinuálne sa plazili vpred). Situáciu zachraňovala iba pekná príroda v tomto kúte Poľska. Žiaľ musím však konštatovať, že sa vôbec nečudujem ľuďom, že pri takejto “rýchlosti” dajú radšej prednosť gumokolesu, najmä ak výstavba ciest, obchvatov a diaľníc prebieha rýchlejšie ako rekonštrukcia tratí. Po opustení stanice Žiwiec sme predsa len zvýšili rýchlosť, ale nie na dlho, aj keď viac ako 70 km/hod to asi nebolo. Medzi stanicami Bielsko-Biala a Czechowice-Dziedzice prebiehala (podľa môjho laického názoru) dosť veľkorysá rekonštrukcia koľajového zvršku aj spodku. Čo ma však zarazilo, bolo to, že na zrekonštruovanom úseku pokladali koľajnice priskrutkované na drevených podvaloch a to, že výhybky ostávali pôvodné, čo bolo možné vidieť aj na už dokončenom úseku. Taktiež trakčné vedenie zostalo pôvodné. Ak som pri ceste od hranice po Žiwiec nadával na to, že sa vlečieme, v tomto úseku to nebolo o nič lepšie, za hoďku sme sa dostali len do už spomínanej stanice Czechowice-Dziedzice čo je 32 kilometrov. Snáď sa to po rekonštrukcii zmení. Za touto stanicou sme nabehli na koridor Ostrava - Katovice a aj naša rýchlosť sa zvýšila na tomu zodpovedajúcu úroveň. Do cieľa sme prišli o jednej, teda niekoľko minút zmeškaný.

Železničná stanica v Katoviciach predstavuje asi to najhoršie čo som na svojich cestách po železnici videl. Našťastie toto betónové monštrum je v lete predsa len prívetivejšie vďaka množstvu stánkov a obchodíkov na námestí, ktoré na ňu slnečníkmi zakrývajú výhľad. V zime je toto prostredie ale veľmi depresívne, totiž som už mal tú česť čakať tu pár hodín na svoj vlak. Ani samotná aglomerácia Katovice nie je o nič prívetivejšia, s neďalekým Krakovom sa to nedá porovnať, aj keď treba uznať že domáci sa snažia. Po výstupe z vlaku sme hodili batožinu do skrinky a nakoľko sme mali hodne času, šli sme sa prejsť a naobedovať do reštaurácie. Ja som mal v pláne urobiť pár fotiek miestnej mestskej hromadnej dopravy. Prekvapivé bolo najmä množstvo rôznych autobusov od prastarých Jelczov a Ikarusov až po moderné Solarisy či Many. Niečo pred piatou sme si vyzdvihli veci a zamierili na zastávku autobusu smer “lotnisko”. Autobus už bol pristavený a mňa prekvapilo že to nebol starý známy nízkopodlažný Solaris Urbino 12, ktoré dôverne poznajú Košičania (aj keď skôr v 15 metrovej verzii), ale úplne nový dvojdverový nízkopodlažný Mercedes s klimatizáciou. Predsa len, autobus na letisko by mal vyzerať trochu ináč ako to, čo púšťa Bratislavský dopravný podnik smerom na letisko. Na druhej strane cena lístka 20 PZL (niečo okolo 180 SKK) jednosmerne nie je teda ľudová, aj keď treba povedať že letisko v Pyrzowiciach sa nachádza skoro 35 kilometrov od centra Katovíc. Cestu sme zvládli ani nie za 40 minút. Čakal nás už len posledný úsek cesty a tým bol let z Pyrzowic do Corku, ktorý síce trochu meškal, ale tá hodinka pri celodennom cestovaní nejako veľmi nezavážila. Pri letisku sa však ešte musím zastaviť a tu budem našich severných susedov len chváliť. Prednedávnom totiž otvorili v Pyrzowiciach novy terminál, ktorý síce nie je taký honosný ako nový terminál v Cork-u, ale je neporovnateľne lepší ako terminál v Bratislave! Človek tak má hneď iný pocit z krajiny (najmä ak do nej cestuje prvýkrát) keď vystúpi v novom termináli a do mesta ho odvezie moderný klimatizovaný autobus. K ďalšiemu rozvoju miestneho letiska by mala prispieť aj plánovaná stavba novej železnice, ktorá by mala spájať železničnú stanicu v Katoviciach s terminálom. Podľa dostupných informácií by malo ísť o elektrifikovanú jednokoľajku s Vmax 160 km/hod s ktorou by cesta do centra mala trvať iba niečo vyše 15 minút. Stavba by mala byť hotová do začiatku Majstrovstiev Európy vo futbale v roku 2012. Držím teda Poliakom palce, aby sa to podarilo čo najskôr.