Alpské dobrodružstvo alebo ako chutí jesenné železničné Rakúsko a Švajčiarsko

Nakoniec som sa rozhodol podniknúť výlet do Rakúska, presnejšie do oblasti Tirolska a okolia Bodamského jazera, s menším „úletom“ do Švajčiarska. Tak ako pri každom mojom výjazde za hranice našej republiky, bolo potrebné vybaviť poistenie, zaistiť ubytovanie a samozrejme Interail pre Rakúsko. Interail som si vybavil vopred, zvyšné veci sa zvládli behom jedného dňa. Môžeme vyraziť na cestu. Nasadajte!!!

Štvrtok 30.10.2008

Odchádzam z práce o 4 hodiny skôr a smerujem rovno na petržalskú železničnú stanicu - tu sa stretávam s mojou priateľkou Majkou. Kupujeme si lístky na vlak do Viedne. O 18:32 prichádza k prvému nástupišťu IC 404 Tatran, s ktorým pôjdeme až na Westbahnhof. Ešte pred odchodom robím pár fotiek. Usadáme do nášho nového vozňa Bmpeer, a o malú chvíľu opúšťame petržalskú železničnú stanicu. Posledné zamávanie našej rodnej vlasti a na 3 dni si od nej „oddýchneme“ . Cesta vo dvojici ubieha rýchlo. Po hodinke vchádzame do Viedne, prechádzame jej predmestiami a na minútu presne zastavujeme na jednom z nástupíšť Westbahnhofu. Po vystúpení si robím zopár večerných záberov, obzvlášť sa zaujímam o CNL 312.

Súprava je zložená z dvoch vlakov, pričom prvá časť ide ako EN 264 Orient Express do francúzskeho Štrasburgu a ta druhá časť ide ako CNL 312 Donau kurier do holandského Amsterdamu. Za zmienku stojí ešte spomenúť, že tento CNL sa v nemeckom Karlsruhe spája so súpravou CNL 300 Apus, ktorá má východziu stanicu v talianskom Miláne. S priateľkou si dávame krátku prechádzku večernou Viedňou. Vraciame sa späť na stanicu, využívame služby miestneho dopravného podniku, konkrétne metra. Na 9. nástupišti je už pristavená súprava EN 246. Nočným vlakom sa presúvame až na druhý koniec Rakúska. Našim cieľom je mesto Bregenz. Dopredu máme zaistenú miestenku do lôžkového vozňa aj s raňajkami. Nastupujeme do vlaku a obsadzujeme si naše double kupé. Presne na čas opúšťame Viedeň. Cesta ubieha rýchlo, zvyšok cesty spíme.

Piatok 31.10.2008

Ráno sa prebúdzame pred 7. hodinou rannou. Dostávame do kupé raňajky, stewardka doniesla jedlo, ktoré sme si ešte večer vybrali z raňajkového menu. Vonku panuje pravá zima, okolité hory, kopce a lúky sú pokryté čerstvou snehovou perinou. Dlhšie stojíme v stanici Bludenz a ešte dlhšie státie máme v stanici Feldkirch, kde z našej súpravy odpájajú autovozne. Potom už plnou „parou“ smerujeme už do samotného Bregenzu. Zastavujeme na prvom nástupišti. Z vyhriateho vlaku vstupujeme do chladného alpského rána. Naše prvé kroky smerujú k brehu Bodamského jazera. Tu roztáčame prvé kolo fotenia. Po necelej hodinke sa vraciame na stanicu. Bregenz - leží na hranici s Nemeckom a Švajčiarskom, čo plne využívame. Nasledujúce 2 hodinky budeme tráviť taktiež na brehu Bodamského jazera, avšak už v jeho nemeckej časti, v mestečku Lindau.

Kedže priateľka zbožňuje hory a Švajčiarsko je na dosah, zakupujem lístky do hraničného mesta St. Margrethen. Hodinku sa prechádzame po tomto starom romantickom mestečku. Po menšej prechádzke sa vraciame na stanicu. Nasadáme do regionálneho vlaku - cieľom je Švajčiarsko. Cesta ubieha svižným tempom. Zastavujeme ešte v Bregenze a potom až v stanici St. Margrethen, čo je prvá stanica na švajčiarskom území. Vystupujeme z vlaku, robíme ďalšie fotografie. „Keď Švajčiarsko, tak poriadne“, poviem priateľke a bežím k pokladniam, aby som zistil cenu lístka pre 2 osoby do Zürichu a späť do Bregenzu. Bude nás to stáť zopár EURO navyše, ale investujeme do cesty a za pár minút už sedíme v regionálnom vlaku do St.Gallenu. Tu máme prestup a takmer 30 minúť čas. Zaberáme miesto v IC vlaku a vydávame sa na hodinovú cestu do Zürichu.

Všade naokolo je sneh, vonku panuje pravá nefalšovaná zima. Po hodinke sa dostávame do oblasti Zürichu a prechádzame dlhým tunelom. Uprostred tunela zastavujeme, stojíme totiž na stanici letiska v Zürichu. Krátko pred 2. hodinou po obede vystupujeme na hlavnej zürišskej stanici. Priateľka Majka robí zopár záberov popoludňajšieho „staničného ruchu“ a samotnej stanice, zatiaľ čo ja idem zistiť najbližší vlak späť do Bregenzu. Zisťujem však, že budeme musieť ísť druhou trasou a to cez Sargans a Buchs, keďže spojenie cez St. Gallen a St. Margrethen do Bregenzu nevyhovuje časovo. Neskoro by sme prišli na hotel a to som nechcel. Rýchlo volím náhradnú alternatívnu trasu, tak aby sme prišli v takom čase do Feldkirchu, aby sme odtiaľto následne stihli priame IC do Innsbrucku. Tu máme vopred rezervované ubytovanie v hoteli. Neostáva mi nič iné, ako zakúpiť lístky tento krát pre trasu Zürich-Sargans-Buchs

Po zaplatení je moja peňaženka ľahšia o 50 EURO. Je dôležité spomenúť, že Interail sme mali len pre Rakúsko, takže vo Švajčiarsku sme cvakali všetko v plnej výške. Švajčiarska vlaková osobná doprava ponúka veľké množstvo spojení na dosiahnutie vašej cieľovej destinácie. Nastupujeme do regionálneho vlaku, ktorý je s polovice obsadený. Pomaly sa rozbiehame a plnou rýchlosťou opúšťame Zürich. Po prekonaní dlhého tunela sa točíme okolo Zürichského jazera. Celá cesta do Sargansu je nádherná. Hory, tunely, trať sa točí okolo samých jazier. Po hodine prestupujeme v stanici Sargans na regionálny vlak do Buchsu, kde znova presadáme do posledného „régia“ do Feldkirchu. Vo Feldkirchu máme trošku času, potulujeme sa po stanici a robíme zopár záberov. Posledná časť dnešnej alpskej výpravy bude v znamení IC vlaku , ktorým si 2 hodinky pocestujeme do Innsbrucku.

Presne na čas prichádza IC z nemeckého Münsteru. Súprava je tvorená čisto nemeckými vozňami. Zabrali sme dve miesta vo veľkopriestorovom vozni a pomaly sa lúčime s alpským mestečkom Feldkirch. Cesta ubieha svižne. Počas cesty križujeme protiidúce vlaky, keďže prevažná časť trate je jednokoľajná. Jazda Arlbergským tunelom má pomalé tempo, prebiehajú v ňom stále rozsiahle stavebné práce. S menším meškaním vchádzame do peknej metropoly Tirolska, do mesta Innsbruck. Naše prvé kroky vedú k pokladniam s lístkami. Pre náš návrat do Viedne zaisťujem miestenku do lôžkového vozňa z Bregenzu. Čas už dosť pokročil a tak zisťujem, ako sa dostaneme k hotelu, kde máme ubytovanie. Miestna doprava je pre nás príliš komplikovaná a keďže sa navyše hlási aj únava, rozhodol som sa s priateľkou pre miestnu taxi službu. Taxíkom sa vezieme až priamo k dverám hotela. Po obligátnej menšej procedúre s ubytovacími formalitami si skladáme svoje veci na izbe. Plní zážitkov zaspávame, tešiac sa na ďalší deň. Na programe máme výlet na Pitztalský ľadovec.

Sobota 1.11.2008

Prebúdzame sa do pekného slnečného alpského rána. Balíme si veci a ideme sa naraňajkovať. Po pestrých raňajkách si ideme po veci, potom vyplatiť hotel a môže sa vyraziť. Na presun na stanicu využívame miestnu dopravu. Po rannej „exkurzii“ mestom v električke, vystupujeme na stanici. Regionálnym vlakom pocestujeme do stanice Imst-Pitztal, ktorá je východiskom k samotnému Pitztalskému ľadovcu. Cesta trvá vyše hodiny, keďže ide o regionál a my „stojíme pri každej vŕbe“. Konečne sme zastavili v stanici Imst-Pitztal. Robím opäť zopár záberov. Pred 11:30 prichádza miestny BUS. Za cestu neplatíme, využívame náš Interail, keďže autobus je prevádzkovaný rakúskymi železnicami. Autobusom ideme vyše hodiny. Prechádzame malebnými alpskými dedinami, menšími mestečkami a v neposlednom rade nádhernou alpskou prírodou.

Vystupujeme priamo pri údolnej stanici podzemnej lanovej dráhy Pitz-Express. Zakupujeme si lístky, nastupujeme do súpravy. Prudko stúpame hore, v strede tunela míňame protiidúcu súpravu. Zhruba po 10 minútach jazdy sa ocitáme vo výške 2840 m. Nádherná alpská panoráma, priam jarné počasie a kopec lyžiarov, sú neklamným znakom toho, že lyžiarska sezóna tu je 365 dní v roku. Zvyšok času venujeme ešte výjazdu lanovkou do najvyššieho bodu Pitztalského ľadovca. Z výšky 3440 m sa nám otvára neskutočne krásna alpská panoráma, večný ľad a sneh. Vraciame sa späť, nastupujeme do miestneho autobusu. Zo stanice Imst-Pitztal pokračujeme ďalej v ceste. Vlakom sa presúvame znova do Bregenzu. Cestu už viac-menej poznáme naspamäť. Po menšom občerstvení v miestnej pizzérii čakáme na náš nočný EN do Viedne. Na moje prekvapenie idú poschodové lôžkové vozne. Pre dvoch ľudí je double kupé pomerne malé, ale unavení sa nakoniec ukladáme a zaspávame.

Nedeľa 2.11.2008

Je tu posledný deň nášho alpského šialenstva. Stewardka nám prináša do kupé bohaté raňajky. Šviháme zhruba 180 km/h. S menším meškaním zastavujeme vo Viedni. Robím ešte ranné fotky nášho vlaku a smerujeme k nástupišťu, kde je už pristavený náš IC 405 Tatran. Opúšťame Viedeň, po hodinke jazdy nás víta opäť „svieži“ vzduch Bratislavy.