Spomienka na „pielsticky“ z Lučenca

Rušňové depo Lučenec v roku 1990, keď som začínal ako mladý „majster“, malo v stave 10 pielstickov. Rušne 735.016 až 735.024 a ešte 735.026 boli v tom čase takmer všetky funkčné, teda všetky som videl hýbať sa vlastnou silou, no netrvalo to príliš dlho.

Pielsticky trpeli hlavne poruchovosťou motora, ktorý TEES Martin vyrábali v licencii Francúzskej firmy SEMT-Pielstick. Odtiaľ pochádza aj názov pielstick, no v Čechách mal rušeň prezývku aj slovenská pomsta. Pokiaľ však rušeň fungoval, práca na ňom bola pre obsluhu veľmi dobrá vďaka vysokému stanovišťu a teda perfektnému výhľadu. Pielstick bol aj veľmi živý, čo bola výhoda pri posune a odrazoch. A ešte jedno plus spomeniem. Keď rušňovodič v nočnej mal pauzu a chuť trošku zdriemnuť, na pielsticku to nebol problém. Ak sa nejaký kontrolný orgán pokúšal na mašinu vyliezť, zakývalo to búdou a majster hneď vedel, že ide cvičný.

V nasledujúcich riadkoch sa Vám pokúsim o Lučenských pielstickoch napísať pár slov tak, ako som to ja v tých časoch videl.

735.016 bol plne funkčný, turnusový, vozil denne Mn vlaky do Veľkého Krtíša. Na prvý pohľad nie veľmi udržiavaný rušeň bol jeden z posledných opravených ešte v ŽOS Česká Třebová, mal zmodernizované riadiace pulty, ako jediný mal odlievané nové tabuľky aj na čelách rušňa. 

735.017, v tých časoch určite najkrajší a najlepšie udržiavaný pielstick v Lučenci, vozil Mn vlaky do Kokavy nad Rimavicou a bol pre mňa menší sviatok, keď som ako „leták“ mal smenu na tomto stroji. Zaujímavosťou je, že istý pán majster si na tomto rušni počas pauzy v niektorej stanici sám staval vôľu ventilov.

735.018, druhý turnusový kokavský už nebol v takej kondícii ako jeho kolega 017 a neskôr ho v turnuse vystriedal 735.023.
735.019 až 022 - tieto stroje už viac stáli ako pracovali, postupne slúžili ako zdroj náhradných dielov či zdroj obživy pre rómskych spoluobčanov. 

735.023 po návrate zo ŽOS Zvolen nastúpila do turnusu Mn Kokava a vymenila poruchovú 018. Zaujímavé boli na nej dodatočne privarené trubky na zábradliach a teda z tejto mašinky sa už nedalo skákať priamo z ochozu.

735.024 bol môj turnusový rušeň na I. staničnej zálohe v Lučenci. Snažili sme sa ho udržiavať čistý a celkom sa to aj darilo. Prežil som na ňom cca pol roka pri posune.

735.026 po generálnej oprave vo Zvolene prišla s netradičnými kontrolérmi a posledné roky svojho života si odkrútila na Mn vlakoch do Veľkého Krtíša.

Po ukončení vozby Pn vlakov do Malých Stracín rušňom 775.005 boli pokusy nasadiť na tieto vlaky pielsticky, a preto do Lučenca prišli ešte stroje 735.061, 735.121 či 735.183. Žiaľ tieto ťažké vlaky boli nad sily a možnosti tejto rady, rušne sa v kopcoch prehrievali, a tak sa bežne stávalo, že v stúpaní na Rároš alebo do Mikušoviec vlak zastal, prehriaty motor vytlačil vodu, ochladil sa a išlo sa ďalej. Obsluhujúce rušňové čaty s nostalgiu za starou dobrou cé-nulkou ironicky hovorievali, že rušeň nechali v kopci „vymočiť“ a išli ďalej.

A tak sa skončila éra pielstickov v Lučenci. Škoda, že sa nepodarilo žiaden zachovať, pretože za 20 rokov urobili na tratiach okolo Lučenca kus poctivej práce.

Ďakujem Róbertovi Gyorgymu za poskytnutie fotografií.

Titulná snímka: 1993, 735 023 a 735 024 RD Lučenec – ešte živé depo © Gyorgy Róbert