Októbrová spanilá jazda do Germánie a Matičky stovežatej, I. časť

Keďže mi pracovná doba dovoľuje si každých osem týždňov urobiť sedemdňový výlet mimo môjho súčasného pôsobiska, bez toho, aby som minul čo len hodinu z dovolenky, voľba pre cestu za kamošom do srdca Nemecka padla na dni 16.-21. októbra. A mala mať špeciálny nádych niečoho, čo človek zažije iba raz v živote, keď to robí prvýkrát. Tento krát vyskúšam aj nefalšované zážitky z cestovania po VRT!

Streda sa mi ako obvykle vliekla slimačím tempom, už aby som skončil, odklikol sa a mazal domov pripraviť sa na zajtrajšiu cestu. Našťastie ručičky hodiniek neúprosne ukrajovali čas do konca šichty. O ôsmej som nasadol  do auta a “pálil” domov zbaliť sa na cestu. Spalo sa mi celkom dobre a sníval som o Nemeckých ICE, TGV a iných techno “hračkách”. Ani som nedosníval a už ma budil budík, tentokrát nie až tak skoro, lebo lietadlo do Mníchova mi letelo až pred dvanástou. Aj tak som odchádzal už po pol desiatej, lebo spolubývajúci, ktorý ma viezol na letisko, prišiel po nočnej domov a nechcel som ho naťahovať a odďaľovať mu spánok. Na prekvapenie na letisku v Cork-u bol kľud, až by som povedal, že taká ospalá atmosféra. Aj počasie bolo na prekvapenie celkom dobré, na Írsko ba priam vynikajúce, polooblačno a mierny vetrík. Na check-ine tiež prebiehalo všetko hladko a skoro hodinu a pol pred odletom som stepoval pri gate-e. Skočil som ešte do miestneho pub-u na jednu pintu chladeného cideru (jablčný mušt, v Írsku veľmi obľúbený) a krátil si chvíľku popíjaním. Lietadlo spoločnosti Aer Lingus priletelo a aj s nami odletelo na minútu presne. Mal som miesto pri okne, tak som ešte pozoroval rozkúskovanú Írsku krajinu. Cestu som si krátil počúvaním hudby a štúdiom in flight magazínov. Ani som si nič nedal pod zub, lebo ceny v miestnom bistre sa mi zdali dosť vysoké, aspoň v porovnaní s jedným nemenovaným low-cost prepravcom, sídliacim na Slovensku. Po necelej hodinke a pol zaznelo z palubného rozhlasu známe: „ Pripútajte sa prosím“, pristávame. Pozrel som z okna a úsmev na tvári mi zmrzol, vonku bolo typické “Írske” počasie, tažké sivé mračná a k zemi padal drobný  hustý dážď. „Čo už“, pomyslel som si, „snáď sa počasie umúdri.“ Letisko v Mníchove sa radí v Európe k tým väčším. Má dve paralelné vzletové/pristávacie dráhy, a tak sme si vychutnali simultánne pristávanie nášho Airbus-u a ďalšej linky mne neznámej spoločnosti na paralelnej dráhe. Bolo to v celku zaujímavé, keď lietadlo letiace niekoľko 100 metrov od nás klesalo po tej istej trajektórii ako to naše. Po pristaní prebehli všetky formality v pohode (Írsko nie je členom Schengenského bezpečnostného priestoru) a ja som sa mohol vybrať labyrintom miestneho letiska k stanici S-bahnu. 

To sa mi po niekoľkých pokusoch aj podarilo, len ma prekvapilo, že značenie na letisku nebolo nič moc a stanicu som musel dosť dlho hľadať. Chvíľku som “maturoval” pri automate na lístky a oprašoval spomienky na slovíčka v nemeckom jazyku, ale nakoniec som dostal lístok na Hauptbahnhof. Cena 10 EUR mi naznačila, že v Nemecku z diaľky nie je všetko o toľko lacnejšie ako v Eiré. Linka chodí v špičke dosť husto a tak som ani nemusel dlho čakať. Cesta z letiska sa vliekla asi viac ako prechádzajúci deň celá dvanásťhodinová šichta a ku kľudu mi nepridávalo ani počasie. V pláne som mal stihnúť vlak odchádzajúci smer Lipsko o 16:50. Nejako som totiž nechcel veriť, že tých pár kilometrov z letiska ide S-bahn viac ako 40 minút. Žiaľ cestovný poriadok neklamal a na Mníchovskú hlavnú stanicu sme vchádzali presne v momente, keď odtiaľ vychádzal môj vysnívaný Inter City Express smer Drážďany. Vo svetle osobnej skúsenosti, som si hneď spomenul na články v novinách ohľadom zamýšľaného vybudovania trate MAGLEV z letiska na hlavnú stanicu, respektíve zrušenia tohto plánu. Je zrejmé, že tieto dve miesta potrebujú nejaké rýchlejšie spojenie ako ponúka súčasný S-bahn. Neostávalo mi nič iné, len ísť až ďalším vlakom, ktorý odchádzal o 17:50. 

Mal som nejaký čas, ale vzhľadom na sychravé a nevrlé počasie som sa radšej zdržiaval v útrobách budovy hlavnej stanice. Aj tak som si ešte musel kúpiť lístok. Núkala sa síce možnosť kúpiť lístok cez internet za zaujímavú akciovú cenu, ale tá sa vzťahovala len na konkrétny vlak a nie reláciu a keďže som si nebol istý či stihnem ten prvý spoj (moje pochybnosti sa potvrdili), ktorým som chcel pôvodne ísť, nechal som si kúpu lístku na čas, keď dorazím na stanicu. Pani v pokladni bola milá, ale “zabila“ ma cenou. Mníchov-Lipsko za 137 EUR?! Ufff to som nečakal, podľa netu to malo byť o 45 EUR menej! Ale čo už, keď sa chcem zviesť s ICE, nie je čo riešiť, pomyslel som si a vytiahol tri 50 eurové bankovky. Na zníženie tlaku som si dal bavorský sendvič, kolu a Marlborku. Asi pätnásť minút pred odchodom vlaku som sa pobral k nástupišťu a usilovne začal hľadať “svoj“ vozeň. Nejako sa mi ale nezdalo, že číslo ma smerovalo k prednej časti vlaku, kde bola prvá trieda. Až keď som sa štyrikrát uistil, že vozeň a sedadlo sú správne, mi to došlo: „Veď mi dala lístok do jednotky“! Neskoro som zaplakal nad rozliatym mliekom. Do odchodu zostávalo päť minút, a to by som už nič neporiešil. Príčina tohto trapasu asi bola tá, že som pýtal rezerváciu a do dvojky ju už asi nemali (predsa len, bol štvrtok podvečer), aj keď som si bol istý, že som vyslovil magickú formulku: „Zweite Klasse bitte“. Keď som plánoval cestu myslel som aj na zvezenie jednotkou (nie som si istý kedy pôjdem opäť v ICE a bolo by škoda nevyskúšať aj jednotku, najmä ak je dobrá “akcia“, ale o tom neskôr), ale pôvodne som mal iný plán a do Lipska som chcel ísť dvojkou. Apropó dvojka, možno, že som to tu už písal, ale z doterajšieho porovnania úrovne služieb a cien v jednotke a dvojke (ZSSK, ČD, MAV, PKP, OBB a DB) mi vyšlo, že jednotka sú zbytočne vyhodené peniaze, a preto skoro vždy cestujem dvojkou. Čo ešte čert nechcel, rezerváciu som mal na sedadlo proti smeru jazdy (fakt neviem ako by som svojou lámanou nemčinou vysvetlil, že také nechcem) čo spolu s tlakovou nížou malo za následok, že ma začala bolieť hlava. Takto som si teda svoju prvú jazdu v rýchlovlaku nepredstavoval. Vyšli sme na čas a pomaly sme sa dostávali na predmestia Mníchova. Teda pomaly, ono to tak vyzeralo, v skutočnosti sme uháňali rýchlosťou 160 km/h. Vnútri bolo krásne ticho, akoby sme plávali vzduchoprázdnom. Po chvíľke sme vybehli na VRT trať a ešte viac pridali, aj keď pohľad spoza okien ICE veľmi skresľuje. Stále sa mi zdalo, že nejdeme závratne rýchlo a to na displeji už svietila číslica 200 km/hod. Až v úseku popri diaľnici (myslím za Norimbergom) som mal pocit, že ideme dosť rýchlo, ale aj to skôr tým, že už aj osobné autá idúce súbežne po diaľnici sme “sekali” statočným tempom. V tých chvíľach dosahovalo ICE maximálku na tejto trati, t.j. 250 km/hod. Úprimne ale musím povedať, že som od toho čakal niečo viac, asi roztrasenú súpravu na hranici rozpadnutia či vykoľajenia (ako som zažil neskôr v Čechách). Bol som fakt sklamaný. 

Medzitým sme sa dostali na územie bývalej DDR, kde sa rýchlosť znížila na 120-140 km/hod čo nie je nič moc ani na klasickom vlaku, ale ani to nevadilo, nakoľko sa vonku zotmelo a ja som videl v okne len odraz mojej osoby. Ešte jedna vec ma však nepríjemne prekvapila a to boli ceny v miestnom reštauráku, ktoré si nezadali s cenami (okrem piva) v lietadle. Ešte aj ten Aer Lingus bol lacnejší ako DB. Preto, keď mi zazvonil telefón, dosť znechutený som ho zdvihol. Volal kamoš Dávid, že či ten vlak, čo v ňom sedím, stojí aj v stanici Naum. Ak áno, nech tam vystúpim a on ma vyzdvihne tam a nie v Lipsku, lebo to má odtiaľ bližšie do nášho cieľa, ktorým bolo mestečko Sondershausen. V Naume som vystupoval sám, celá stanica pôsobila dojmom akoby to bol posledný vlak, ktorý tam kedy stojí. Všetci už odišli, stačilo len zhasnúť. Samozrejme, že všetko bolo vysvietené a vyčistené s nemeckou dôkladnosťou, ale aj tak to pôsobilo dosť depresívne. Dávid ma hneď napchal do svojho nového “samochodu osobowego“  (je polovičný Poliak, tak si z neho musím kus utiahnuť) s japonským výrobným štítkom a vydali sme sa na poslednú fázu cesty. Vzhľadom na to, že smer Naum ešte nemal prebádaný, trošku sme blúdili, ale niečo okolo desiatej sme už sedeli v kuchyni jeho prenajatého bytu a kecali, čo má kto nové.

Ráno som musel vstávať dosť skoro, pretože sme mali iba jeden kľúč od bytu. Žiaľ Dávidovi sa nepodarilo vybaviť si dovolenku, tak som mu bol otvoriť dvere a ostal som odkázaný sám na seba. Doobeda som ešte dospával a po dvanástej sa vybral obhliadnuť mestečko Sondershausen. To je zasadené do kopcov pokrytými lesmi a dosť sa celá oblasť podobá na Slovensko, nie je to teda typické Nemecko so svojimi poliami a hustou zástavbou. Budovy boli pekne zreštaurované a na uliciach vládol kľud. Po istom čase som sa dostal k zjavne nevyužívanej železničnej trati a po jej telese som sa pustil ďalej. Dopracoval som sa až na stanicu, kde sa táto trať pripájala k trati smerujúcej z Nordhausenu do Erfurthu. Ako som si neskôr všimol, v okolí sa nachádza viacero zrušených tratí. Stanica v Nordhausene je pekná a v čakárni bola taká ozvena, akú som ešte nikde nepočul. Bol piatkový podvečer, vonku už šero a nikde nikoho. Jediné čo bolo v čakárni počuť bol stroj hodín umiestnených na stene a vždy, keď sa ručička posunula o minútu dopredu, čakárňou sa ozvalo hlasité “cvak“, ktoré rezonovalo medzi stenami ešte niekoľko desiatok sekúnd. Mal som veľmi zvláštny pocit. Už som len čakal, kedy sa spoza zákruty vyrúti parná mašina a na peróne začne hrať vojenská hudba. V sobotu ráno ma opäť dosť skoro budil Dávid vracajúci sa z roboty (robí 24-ky). Dohodli sme sa, že sa kus vyspí a po obede ma zoberie do bývalej nacistickej podzemnej továrne. 

O druhej sme sadli do auta a vyrazili. Komplex nacistických podzemných tovární Dora Mittelbau sa nachádza len pár kilometrov severozápadne od mesta Nordhausen. Počas druhej svetovej vojny tu väzni, prevažne Rusi, Poliaci a Francúzi, vyrábali súčiastky pre nemeckú vojnovú mašinériu, konkrétne časti lietadiel Junkers a balistické rakety V2. K továrni viedla železničná vlečka, ktorá slúžila na prívoz “pracovníkov“ a materiálu a odvoz vyrobených súčiastok. Súčasťou komplexu bola aj vlastná úzkorozchodná železnica. 

Komplex tvorili dva súbežne vyrazené hlavné tunely, ktoré boli spojené množstvom priečnych tunelov, kde prebiehala samotná výroba a kde boli ubytovaní väzni. Aj po viac ako šesťdesiatich rokoch vidno v akých neľudských podmienkach tu boli väzni ubytovaný a museli pracovať. Celkovo počas rokov vojny prešlo touto továrňou vyše 60 tisíc väzňov, z ktorých viac ako 20 tisíc zomrelo na choroby a vyčerpanie. V roku 1944 tu bol zriadený aj menší koncentračný tábor. Fo fotogalérii nájdete niekoľko fotiek, sú síce nižšej kvality, ale rozhodol som sa ich sem zaradiť, aby si každý mohol urobiť predstavu, aké podmienky tam vládli. 
Viac informácií tu: http://en.wikipedia.org/wiki/Mittelbau-Dora a tu: http://www.mittelbau-dora.de/