Októbrová spanilá jazda do Germánie a Matičky stovežatej, II. časť

Keďže mi pracovná doba dovoľuje si každých osem týždňov urobiť sedemdňový výlet mimo môjho súčasného pôsobiska, bez toho, aby som minul čo len hodinu z dovolenky, voľba pre cestu za kamošom do srdca Nemecka padla na dni 16.-21. októbra. A mala mať špeciálny nádych niečoho, čo človek zažije iba raz v živote, keď to robí prvýkrát. Tento krát vyskúšam aj nefalšované zážitky z cestovania po VRT!

V nedeľu som mal na pláne pocestovať po okolí. Zobudil som sa dosť neskoro. Po sobotnom výdatnom miešaní dvoch produktových rád z Midlletonskej paliarne mi nebolo dvakrát dobre. Opica, teda skôr gorila, sa usilovne hlásila o slovo. Pozbieral som však všetky sily a vydal sa na cestu. Na pláne som mal okruh Sondershausen – Erfurth – Weimar – Erfurth – Artern - Sondershausen. Na stanicu, ktorá je od centra hodne vzdialená (cca pol hoďku chôdzou), som išiel pešo. Chcel som si čeknúť, ako dlho to bude trvať, lebo som nevedel, či ráno na druhý deň ide nejaký autobus. Rýchlym krokom som to ale zmákol za dvacku. Po desiatich minútach prišiel Regional expres z Nordhausenu tvorený motorovou jednotkou a ja som sa vydal na cestu po jednokoľajnej neelektrifikovanej trati. Počasie bolo pekné, také melancholické a krajina, ktorou som prechádzal k nemu úplne sadla. Ťažko opísať pocit z tohto kúta bývalého východného Nemecka. Je proste vidieť, že zlaté časy majú dávno za sebou. Po ceste som videl množstvo rozpadnutých továrni, ktoré už nikto nikdy neoživí. Podobne to bolo aj so stanicami, respektíve celými železničnými traťami. Rozsiahle koľajiská poprepletané stovkami kilometrov drôtov (vládne tu mechanika), ale je evidentné, že v staniciach sa používajú nanajvýš dve koľaje. Celé mi to pripomínalo krajinky, ktoré som kedysi dávno staval s otcom a potom po nich preháňal svoj elektrický vláčik. Cesta do Erfurthu zbehla rýchlo, totiž aj napriek zašlému stavu sa na trati išlo dosť svižne, menej ako 80 kilometrov za hodinu sme určite nešli. V cieľovej stanici prestúpili skoro všetci na ICE a IC smer západne Nemecko. Staničná budova v Erfurte je pekná s množstvom obchodov a bufetov, pričom nechýba obligátny McDonald’s. Koľajisko práve prebiehalo rekonštrukciou a nad nim sa skvela nová strecha. Popod ňou vedie trať mestskej električky. Zaujímavé a praktické riešenie. 

Ja som si počkal na ICE smer Weimar. Je evidentné, že DB nemá problém nasadzovať najlepšie jednotky aj na trate, kde nedosiahnu ani polovicu zo svojej maximálnej rýchlosti. Displej vytrvalo ukazoval 120 km/hod a ani náhodou viac. Pôvodne som zamýšľal prejsť sa trochu ulicami tohto mesta, ktoré bolo v medzivojnovom období hlavným mestom Nemecka (Weimarská republika). Nebol som si ale istý autobusovým spojením z Arternu, tak som radšej prvým IC vlakom zamieril opäť do Erfurthu. Tu som vyčkal na regionálny spoj do Sangerhausenu. Bol tvorený elektrickou lokomotívou a jedným poschodovým riadiacim vozňom a jedným poschodovým vloženým vozňom. 

Po príchode do Arternu som bol veľmi rád, že som sa rozhodol neostávať dlhšie vo Weimare, nakoľko som práve stihol posledný autobus do Sondershausenu, v ktorom som celú cestu cestoval sám. Vo všeobecnosti boli v tomto kúte Germánie regionálne spoje, či už vlakové alebo autobusové, ledva poloprázdne. Na ďalší deň som mal naplánovaný presun z Lipska do Čiech. Večer som si nastavil budík na tri štvrte na štyri ráno, nakoľko som sa musel do Lipska na ICE dostať vlastnými silami, aj keď pôvodne som dúfal v odvoz gumokolesom.

Ráno som zbalil veci a vyštartoval smerom na stanicu. Aj keď som mal skoro 10 kilový bágel a k tomu brašňu s laptopom, stihol som tam dôjsť za menej ako dvadsať minút, ale pot sa zo mňa lial. Na stanici som bol sám. Čakal som na príchod vlaku z Nordhausenu, ktorý sa v Sondershausene rozpája. Jedná časť smeruje ďalej do Erfurthu a druhá sa vracia späť do Nordhausenu. Vlak prišiel presne a o 4:47 sme sa pohli. Spoločnosť mi robili ešte dvaja cestujúci. V Nordhausene som prestúpil na RE smerujúci do Halle, kde som mal v pláne nasadnúť na svoje ICE, v ktorom som sa mal pôvodne viesť až z Lipska. Vzhľadom na včasnú hodinu bola vonku ešte tma, a tak mi cesta ubiehala dosť pomaly. Rozvidnievať sa začalo až tesne pred cieľovou stanicou. Tu som mal 15 minút čas a vhupol som do mojho ICE smer Lipsko a ďalej Drážďany. Na tejto trati sme už išli aj celkom slušne rýchlo, v niektorých momentoch aj 180 km/hod., ale zväčša to bolo 160 km/hod. V Lipsku som sa presunul na svoje miesto v prvej triede. Totiž pri plánovaní cesty som narazil na zaujímavú ponuku DB. Za 30 EUR prvou triedou do Čiech v mojom prípade do Pardubíc. Tomu sa nedalo odolať a pôvodný plán bol taký, že si aspoň porovnám úroveň tried v ICE. Do Drážďan sme prišli pár minút zmeškaní, a tak som mal obavy, či stihnem EC do Budapešti, ale našťastie na nás čakalo. Súprava bola tvorená vozňami MÁV, ktoré vyzerali dosť zašlo (či to som už bol rozmaznaný kvalitou ICE?). Najviac ma však dostala obsluha reštauráku, z ktorej razilo asi na 10 metrov a dalo by sa ju nazvať všelijako, len nie priateľskou. Po pár minútach sme sa ocitli na brehu Labe a popri ňom pokračovali ku českým hraniciam. Počasie bolo ukážkové a  krásnu scenériu údolia ešte umocňovala už dosť pokročilá jeseň, ktorá sa predvádzala nádhernými farbami listov na stromoch. Musím povedať, že prvýkrát som si cestu vychutnával. V Děčíne nás síce prekvapila hustá hmla, ale tá sa pri Ústi nad Labem opäť stratila. Mňa ešte prekvapili návaly cestujúcich. Vlak sa už v Děčíne celkom slušne zaplnil a z Ústi sme išli doslova narvaní. Čo by ma nejako neštvalo, keby si do vedľajšej štvorky nesadla partička Čechov smerujúca na rekreáciu. Asi si mysleli, že dnes boli jediní „domáci“ čo cestovali jednotkou, a preto na plné ústa častovali okolo sediacich nechutnými komentármi, z ktorých vyplývalo, že Nemcov, respektíve cudzincov, nemali veľmi v láske. Hlavne, že pochválili úroveň prvej triedy tohto EC Českých dráh :-). Celé svoje cestovanie zaklincovali konzumáciou Prazdroja za akciovú cenu z Tesca (jej výšku som sa však nedozvedel). Našťastie v Prahe vystupovali, lebo som ich stupídnych komentárov mal plné zuby. Cesta do Pardubíc prebehla rýchlo, akurát som trochu popozeral postupujúce rekonštrukčné práce v Kolíne. V Pardubiciach som sa mal stretnúť s kamošom, čo sa žiaľ nekonalo, nakoľko medzičasom išiel do Košíc a nedal mi o tom vedieť. 

Tak som sa pobral do Prahy, kde som mal v pláne prespať poslednú noc. Kúpil som si lístok a čakal na rýchlik. A dočkal som sa! Koženková klasika v podani ČD bola “príjemným“ spestrením mojej cesty. Musím povedať, že v tak zdevastovanom vozni som sa už dávno neviezol. Špina, bordel, potrhané sedadlá. Ale tá jazda stála za to. Pri rýchlosti 120 km/hod som mal pocit, že už-už vyletíme z trate a skončíme v poli. Na druhej strane, s otvoreným oknom (nedalo sa zavrieť) som mal konečne pocit, že lámeme rýchlostné rekordy. Kde sa hrabe ICE. Úprimne, cestovať v tomto z Prahy do Ostravy, či Vsetína, musí byť sila.

Na posledný deň svojho cestovania som mal pôvodne ambiciózny plán ísť sa previezť po tratiach legendárneho Posázavského pacifiku, avšak po pondelku som bol z cestovania už unavený, a tak som operatívne zmenil plán na fotenie na Novom spojení a na Masaričke. Počasie bolo opäť ukážkové a mne sa podarilo pár celkom pekných záberov (veď posúďte sami). Poobede som sa už chystal na večerný odlet smer Corcaigh. Všetko išlo podľa plánu a o polnoci som bol opäť na adrese 203 Ashbrook.