Miestna úzkorozchodná železnica Przeworsk – Dynów

Počiatočná stanica sa nachádza v malom mestečku Przeworsk, ktoré nie je v podstate ničím významné. Je tu však križovatka železníc a cukrovar. Z východu prichádza trať z Przemyslu a Ukrajiny, ktorá pokračuje ďalej na západ do Rzeszówa. Severným smerom sa odpája trať do Rozwodowa. No a nakoniec k juhu smeruje úzkorozchodná trať s rozchodom 750 mm, končiaca po 49 km v stanici Dynów. Trať bola vystavaná v rokoch 1902 až 1904. Pravidelná premávka začala 8. septembra 1904. Budovanie trate nebolo jednoduché hlavne z hľadiska jej strategického významu. Od roku 1891 vznikali rôzne projekty normálnerozchodnej železnice. Voľbu úzkeho rozchodu 760 mm (neskôr prestavaného na 750 mm) si vynútilo rakúske ministerstvo vojny.

Oblasť s názvom Halič, kde mala byť železnica postavená, patrila v tomto období pod správu rakúskej časti monarchie. Trať bola postavená podľa projektu a normálií normálnerozchodnej železnice. Počas pravidelnej prevádzky slúžila pre dopravu tovaru a osôb v údolí riečky Mleczka. Hlavným artiklom v jeseni bola cukrová repa, ktorá sa vozila do cukrovaru v Przeworsku. Osobná doprava na trati bola zastavená v roku 1991 a posledný vagón repy bol prepravený v roku 1996. Na trati sa vystriedalo niekoľko parných a motorových lokomotív. Po jazde posledného pravidelného vlaku sa začali snahy o obnovu turistických vlakov. Tie sa po vyhlásení celej železnice za kultúrnu pamiatku v roku 1991 prvý raz vydali na trať až v roku 2002. Tentoraz už v réžii nového dopravcu SKPL Kalisz.

Prevádzka na trati je sezónna od júna do septembra v soboty a nedele. Nákladná doprava je občasná a vlak pozostávajúci z normálnerozchodných vagónov na podvalníkoch je možné v pracovné dni príležitostne vidieť v úseku Przeworsk – Kańczuga. Vozí sa najmä kameň.

Na cestovanie sme zvolili auto, nakoľko doprava po železnici je v tomto regióne veľmi náročná. Cestu sme naplánovali cez Rzeszów a Lańcut (s prehliadkou nádherného zámku). Cesta ubiehala rýchlo a tak sme do Przeworsku prišli pred 17.00. Podľa cestovného poriadku turistického vlaku „POGÓRZANIN“ sme mali dostatok času nájsť najkrajší most na trati cez riečku Mleczku. Nakoľko sa nachádza mimo dostupnosti hlavných ciest, využili sme služby vojenských máp Poľska, ktoré som úspešne deň predtým našiel na internete. Po prejdení mosta sa z diaľky ozval hrmot lokomotívy Lxd2-257. Presne na čas nás minul poloprázdny vlak. Súprava pozostávala z dvoch otvorených vozňov, troch klasických poľských Bxhpi z toho jeden s úpravou na bufetový vozeň a na konci služobný vagón. Po prejazde vlaku sme sa odobrali ubytovať.

Po celodennom cestovaní Haličou sme si zvykli, že miestne osídlenie je úplne iné ako u nás. Dediny sú rozťahané, poriadne neviete, kedy je začiatok a kedy koniec. Domy sú poväčšine drevené a krčmu v strede na námestí by ste hľadali márne. Preto nás už neprekvapí, že adresa hotelu nás zaviedla dva kilometre za Przeworsk na benzínovú pumpu. Hotel Leliwa bol nový, čistý a veľmi príjemný. Cestu za mesto nám spestrilo ešte úrovňové priecestie so svetelnou signalizáciou.

Pred západom slnka sme ešte stihli navštíviť železničnú stanicu a mesto. Hneď pred hlavnou budovou stanice stojí dom z polovice 20. storočia s nápisom Przeworsk wąnski. Za ním je koľajisko nástupnej stanice. Vybavené je mechanickým návestidlom na príjazde, ktoré sa však od roku 1991 nepoužíva. Koľajisko je dôkladne pokosené. Zo západného zhlavia pokračuje koľaj smerom k cukrovaru. Východným smerom sa nachádza depo úzkokoľajky, ktoré sme tiež preskúmali. Za zmienku ešte stojí lokopomník v kríkoch pri výpravnej budove PKP - parná lokomotíva D1 49 s tendrom.

Keďže sme prišli do depa dlho po príchode vlaku, všade už panoval kľud. Lokomotíva a súprava osobných vagónov boli uzamknuté v remíze. Na vonkajšom koľajisku sa nachádzali staršie osobné vagóny a snežný pluh. Na konci koľaje stála odstavená prevádzkyneschopná lokomotíva Lxd2-282 a motorová drezína. Za depom trať pokračovala cez obrovskú zarastenú plochu prekladiska repy. Pracovníci neďalekého depa PKP s údivom sledovali pri ceste do práce naše auto a hlavne náš záujem o odstavený inventár. Noc sme strávili neustálym prebúdzaním sa na hlasný rachot kapely, ktorá mala potrebu nadránom každého člena svadobnej hostiny vyprevadiť až pred vchod. My sme spali nad vchodom.

Ráno sme začali program opäť návštevou depa. Do odchodu vlaku zostávalo cca 30 minút. V depe už bolo živo. Lxd2-257 posunovala s vagónmi a zostavovala súpravu. Nový dopravca má označené hnacie vozidlá veľkou nálepkou na čelách. Ak sa vám nechce upravovať fotky v počítači, je to dosť ohyzdné. Možno by stačila mosadzná tabuľka. Súprava bola pritiahnutá do stanice Przeworsk wąnski, kde lokomotíva obehla súpravu. Už prvý pohľad na nástupište svedčil o tom, že o atrakciu regiónu je veľký záujem. My sme nečakali na odjazd a rozhodli sme sa ísť autom súbežne s vlakom a čakať ho v staniciach po trati.

Prvou zastávkou bola Kańczuga. Vlak prišiel do tejto romantickej stanice s 15 minútovým meškaním. Kolorit dotváral hrázdený vodojem s režným výplňovým murivom. Staničné budovy sa prenajímajú ako obytné domy, takže pri stanici je aj hospodársky dvor so sliepkami a na peróne visí prádlo. Idylka sa zmení tesne pred príchodom vlaku. Pred stanicou zastavuje auto za autom a na stanici je zrazu obrovské množstvo ľudí. Zaujímavým poznatkom je, že to nie sú len turisti, ale aj rodiny idúce navštíviť príbuzných o dve zastávky ďalej.

Sadáme do auta a zastavujeme až v stanici Manasterz. Chvíľu ju hľadáme, pretože je mimo cesty. Opäť poslúžia vojenské mapy. Ak Kańczuga bola romantika, tak Manasterz je ultraromantika. Staničná budova z predminulého storočia, staré lipy a drevený sklad pri druhej koľaji s rampou. K tomu rodinka idúca k starým rodičom. Vlak sa vynoril spoza hustého krovia a pomaly vošiel do stanice. Na odjazd nečakáme a ideme ďalej.

Cestou zastavujeme pri oceľovom moste. Na spodnej mostovke sa tkvie nápis „EISENWERK WITKOWITZ 1904“. Meškanie vlaku sa stále zväčšuje. Po odfotografovaní na moste zastavujeme v stanici Jawornik Polski, predposlednej stanici pred veľkou atrakciou trate, 602 m dlhým tunelom. Jediným na úzkokoľajkách v Poľsku. Pri stanici je obrovská skládka posypového materiálu a nájomca výpravnej budovy má za ňou veľkochov hydiny. Kurníky sú urobené z dvoch uzatvorených vagónov.

Nájsť tunel aj podľa mapy nie je ľahké. Cesta sa od trate odpája za Jawornikom Polskim a ide cez sedlo. Zvolili sme si variantu prechodu na druhú stranu sedla a pokúsiť sa prísť k tunelu peši. Za sedlom začína osada s kostolom pod traťou. Zastavujeme pri kostole. Po jej nájdení trate pokračujem tentoraz sám po koľajách a za oblúkom nachádzam vstup do tunelu. Pred kamenným portálom sú predstavané drevené dvere. Nie som tu však sám. Chlapi, ktorí nechcú sedieť na omši v kostole sa zhromaždili pred tunelom a všetci s napätím hľadeli do tunela. Po 30 minútach čakania to už niektorí vzdali. Vlak však neprichádzal ani po 45 minútach a to už začína byť podozrivé. Nakoniec to vzdávam aj ja. Sklamaní pokračujeme ďalej. Nasleduje stanica Bachórz. Úsek od tunela po stanicu je najkrajší na celej trati. Oblúk strieda oblúk a trať vedie v zárezoch a na vysokých násypoch.

Stanica Bachórz je podobná ostatným. Je tu umiestnené mini múzeum železnice. Na odstavných koľajách stojí v dvoch radoch zostava rôznych vagónov (opleny, uzatvorené, otvorené, plošiňák), snežný pluh z roku 1991 a lokomotíva Lxd2-251. Naším odporúčaním je návšteva „Karczmy pod semaforem“, ktorá sa nachádza pri dynówskom zhlaví stanice. V interiéri sú vystavené rôzne plány a artefakty zo železnice a hlavne je tu výborná kuchyňa. „Żurek dynówski“ nemá chybu. Lákadlom je aj požičiavanie ručnej drezíny (40 Zł / hod), s ktorou môžu podniknúť štyria cestovatelia výpravu aj mimo staničného areálu. Počas nášho takmer hodinového pobytu v stanici sa vlak „POGÓRZANIN“ stále neobjavoval. Možno nakoniec prišiel a možno nie. To sme sa už žiaľ nedozvedeli.

Poslednou stanicou a zároveň konečnou stanicou trate, ktorú sme navštívili bol samotný Dynów. Stanicu zdobí odstavená súprava pozostávajúca z pôvodnej parnej lokomotívy Px48 s tendrom a dvoch nákladných vozňov. Na stanici funguje aj detské divadlo. Poslednou fotografiou staničnej budovy sme ukončili náš výlet za úzkokoľajkami Poľska. Čakala nás cesta domov cez zvlnenú krajinu posiatu roztrúsenými domčekmi. Návštevu môžme všetkým priaznivcom úzkokoľajok doporučiť. Vzhľadom na ekonomickú situáciu na mnohých tratiach netreba však cestu odkladať.

Titulná snímka: Jawornik Polski, príjazd vlaku do stanice, 12.7.2009 © Tomáš Haviar

(Odkazy v texte doplnil: PhDr. Zbyněk Zlinský)