Letné vlakové šialenstvo 2009 (2)

Prvý deň si vo Švajčiarsku urobíme exkurziu po meste Luzern a navštívime švajčiarske dopravné múzeum. Večer sadneme opäťdo vlaku, aby sme sa večer ubytovali v regióne Bern - v jeho hlavnom stredisku v meste Interlaken. Nasadať a ide sa.

2. deň, streda 22.7.2009 - Holandsko (Amsterdam, Rotterdam)

Z predošlej reportáže len pripomeniem, že Mníchov sme opustili presne na čas a vydali sme sa na 10 hodín dlhú cestu naprieč Nemeckom do Amsterdamu. Cesta je úplne super. Vidieť, že nemeckým železniciam záleží na cestujúcich. Jazda je tichučká a my pomaly začíname zaspávať. Zhruba okolo druhej hodiny v noci sa prebúdzam na silné staničné svetlá. Klíma vo vlaku sa vypla a my nejakú tú chvíľu stojíme v stanici Manheime. Z okna nášho kupé sledujem dianie v stanici, ktoré je vcelku zaujímavé. Podľa toho čo vidím, tak sa tu počas noci spájajú a odpájajú niektoré linky CNL.Z našej súpravy sa predná časť naozaj odpojila a čaká na prípoj CNL z Berlína, s ktorým sa spája a pokračuje až do stanice Paris-Est. Zvyšok súpravy CNL z Berlína pokračuje aj s priamymi vozňami z Prahy do stanice Zürich Hbf. Naša časť súpravy je odstavená a čakáme na CNL z Zürichu. Prvá časť smeruje do Hamburgu a druhá časť vlaku má konečnú stanicu Amsterdam Central. Mám pocit, že už tu stojíme celú večnosť. Po takmer 2 hodinách sa konečne začíname dávať do pohybu. Zvyšok cesty opäť tvrdo spím. Ráno dostávame raňajky do kupé a sledujeme holandský vidiek.

Všade sa pasie voľne dobytok. Pár minút pred deviatou sa už blížime k Amsterdamu a po chvíli sme v cieli. Vystupujeme a robíme prvé ranné fotografie stanice. Mimochodom, tie holandské vlaky sa mi zdajú všetky rovnaké, žiadne veľké rozdiely. Pred stanicou si kupujeme celodenné lístky na MHD, ale ešte sa na chvíľu vraciame späť. Blíži sa totiž čas príchodu EN Jan Kiepura z Varšavy s priamymi vozňami z bieloruského Minsku a z Moskvy. A už aj vchádza do stanice, má veľa vozňov a v súprave s „Kiepurom“ dorazil ešte CNL z Kodane a CNL z Prahy. Na moje prekvapenie je v súprave CNL z Kodane radený Český lôžkový vozeň, ja som očakával klasický modrý poschodový Siemens vozeň. Ktovie, čo jazdí na druhom páre. O lôžkových poľských vozňoch netreba hovoriť. Človek si už z vonkajšieho pohľadu dokáže domyslieť, ako musí vyzerať interiér. Škoda, že naše železnice sa nevedia nijako presadiť v diaľkovej doprave ako České dráhy. Ich moderné vozne jazdia na prestížnych vlakoch City Night Line. Ostáva len dúfať, že raz sa aj u nás skvalitní nočná vlaková doprava, či už nákupom nových vozňov alebo aspoň ich komplexnou rekonštrukciou.

Poďme však späť k nášmu šialenstvu. Po prehliadke EN Jan Kiepura sa poberáme preč zo stanice a ideme sa kochať krásami mesta Amsterdam. Prechádzame historickým centrom mesta až na kvetinový trh, ochutnávame zopár druhov holandských syrov a naozaj to stojí zato. Na každom kroku sú známe coffee shopy a tak nečudo, že všade cítiť „marišku“. Cestou späť sme sa prešli aj známou štvrťou „červených svetiel“, kde to „žije“ naplno do neskorej noci. Popoludní však už sedíme vo vlaku a vyrážame do ďalšieho mesta Rotterdam. Mesto vyzerá ako druhý New York a ja mám pocit, že nie sme v Holandsku. Kúsok od stanice je malý nádherný park a tu si dávame krátky oddych. Vraciame sa späť na stanicu a tu relaxujeme po našsky – fotografujeme prichádzajúce a odchádzajúce vlaky. Ešte pre naším odchodom prichádza zmeškaný Thalys z Paríža a samozrejme, že fotoaparát je v plne permanencii.

Okolo 15:30 nám prichádza IC a vraciame sa späť do Amsterdamu. Tentokrát ideme ale inou trasou a stojíme aj v Haagu. Následne ešte stojíme na amsterdamskom letisku, ktorého stanica je hlboko v podzemí. Krátko pred sedemnástou hodinou sme opäť v Amsterdame. Začíname plne využívať celodenný lístok na MHD a vozíme sa po meste pretínajúc desiatky kanálov, po ktorých sa plaví množstvo lodí a lodičiek. Počasie vonku sa začína zhoršovať a kde-tu padnú aj dažďové kvapky. Prichádzame na stanicu a čakáme na náš nočný City Night Line do Zürichu. Vozeň je rovnaký, ako bol predošlú noc a tak sa skladáme v našej vlakovej „izbe“. Lúčime sa s Amsterdamom a hneď za stanicou začíname výraznejšie zrýchľovať až dosahujeme 200 km/h. Vonku je ešte svetlo a my obdivujeme nádhernú holandskú krajinu. Na nemeckých hraniciach máme dlhšiu prestávku, robí sa tu preprah rušňov. Začíname zaspávať a Holandsko dostáva definitívne zbohom.

3. deň, štvrtok 23.7.2009 - Švajčiarsko (Zürich, Luzern)

Uprostred noci sa znovu budím a stojíme opäť v Manheime. Teraz však čakáme na prípoj CNL z Hamburgu, s ktorým budeme pokračovať až do nášho cieľa a tým je mesto Zürich. Cesta ubieha rýchlo a ja zaspávam. Ráno sa prebúdzame a dostávame raňajky. Spoločnosť nám prišli urobiť policajti, ktorý mali dosť otázok. Odkiaľ ideme? Kam ideme? a podobne. Keďže ideme z Holandska, ich hlavným cieľom bolo prehľadanie našej batožiny, či nenesieme náhodou drogy alebo iné psychotropné látky. Všetko však prebehlo s mierou a my pokračujeme v likvidácii raňajok. Drogu, ktorú máme stále so sebou nemohli ani pri najlepšej vôli objaviť – je to totiž cestovanie vlakom. Krajina vonku je už typicky švajčiarska. Na hodinkách mám pol deviatej a začíname prechádzať prvými predmestiami Zürichu. Presne načas prichádzame do stanice Zürich Hbf a ešte stihnem urobiť fotografie zvyšku súpravy nášho vlaku.

Prvý deň vo Švajčiarsku sme sa rozhodli stráviť v jeho centrálnej časti - v meste Luzern. Pár minút po deviatej už sedíme vo vlaku a opúšťame stanicu. Cesta do Luzernu trvá 45 minút. Počasie vonku je krásne slnečné. Po vystúpení v Luzerne smerujeme do dopravného múzea. Múzeum sa nachádza na druhej strane jazera Vierwaldstätersee a využívame miestnu dopravu. Polovicu dňa strávime tam. Ja som tu už raz bol - ešte v roku 1998 a odvtedy sa tu dosť vecí zmenilo a najmä pribudlo veľa exponátov. V poobedňajších hodinách sa vraciame späť na hlavnú stanicu v Luzerne. Vlaky do Interlakenu jazdia každú hodinu a tak sa ideme poprechádzať s priateľkou po meste a popri jazere.

Počasie sa začína zhoršovať a my sa rýchlejším krokom ponáhľame späť na stanicu. Na nástupišti je už pripravená súprava regionálneho vlaku do stanice Interlaken Ost. V podvečerných hodinách opúšťame Luzern. Čaká nás presne dvojhodinová cesta. Spočiatku prechádzame mierne rovinatou krajinou. V stanici Hergiswill sa delia trate. Jedna ide do horského strediska Engelberg, ktoré je východiskom k známej lanovke na Titlis. My však pokračujeme druhou vetvou a vchádzame do dlhšieho tunela. Ďalšou zastávkou je stanica Alpnachstadt. Avšak tu nestojíme, len cez ňu rýchlo prefrčíme. Alpnachstadt je východiskom k ozubnicovej železnici na vrch Pilatus. Prenasleduje nás búrka, no napriek tomu počasie zatiaľ vychádza v ústrety nášmu fotografovaniu, čo patrične využívame. Krajina je nádherná - jazerá, horské lúky a rozmanité dedinky, typický obraz švajčiarskej krajiny.

Cesta sa začína meniť od stanice Giswill. V tejto stanici končia aj S-bahny z Luzernu. Vlak začína stúpať za pomoci ozubnice a prekonávame prvé stúpanie. Po takmer 50 minútach jazdy vchádzame do stanice Lungern. Odtiaľto znova začíname prudšie stúpať, aby sme prekonali Brünig Pass. V stanici Brünig máme dlhšiu prestávku. Čakáme na protiidúci vlak. Znova sa dávame do pohybu a prudko začíname klesať až do stanice Meiringen. Stanica je šturcovou stanicou. Najdlhšiu prestávku máme práve tu. Prebieha tu výmena lokomotív. Zvyšok cesty sa už nesie v znamení horských údolí a jazier, konkrétne prechádzame okolo jazera Brienzersse.

V stanici Brienz, stretávame ďalšiu súpravu vlaku. Tento krát nízkopodlažnú jednotku S-Bahnu, ktorý končí v stanici Meiringen. Po menšom pobyte v stanici Brienz prechádzame stále okolo jazera. Vonku je už riadna búrka a známa trojica štvortisícoviek Mönch, Eiger a Jungfrau sú zahalené v mrakoch. Za hustého dažďa vchádzame na jedno z nástupíšť stanice Interlaken Ost. Do nášho penziónu sa dopravujeme miestnym taxíkom. Ubytovávame sa. Už teraz sa tešíme na ďalšie dni, ktoré budú alpsko-železnično-lanovkové. Všetko má svoj čas a tak sa ďalšie podrobnosti dozviete v nasledujúcej – tretej časti nášho letného vlakového šialenstva.

Titulná snímka: Thalys prichádza do stanice Amsterdam Central © Mária Gebhardtová