Mojich 12 mesiacov s vláčikmi I.

JANUÁR

Je začiatok januára a nedeľa pri Marcheggskom viadukte. Krásne počasie, strašná zima. Vybehli sme v pätici kúsok za Bratislavu. Klasické miesto pre foto lovcov. Vždy a za každého počasia sa dá niečo uloviť. Lákalo ma hlavne vyskúšať môj nový Nikon.

Po chvíľke čakania sa popred objektív prehnal Herkules ÖBB so súpravou osobného vlaku, smerujúci z Viedne na bratislavskú hlavnú stanicu. Inundačná časť Marcheggského viaduktu ma vždy fascinovala.

Pod viaduktom mi okrem Víchrice, Uragána a M@ja robila spoločnosť aj moja manželka, ktorá je mojim verným spolupútnikom pri putovaní za vláčikmi. Rokmi spolužitia so mnou sa mnohému naučila a tiež sa zaradila do skupiny obdivovateľov železnice. Máme mnoho spoločných priateľov, ktorí pochádzajú z komunity vláčikárov.

Neuveriteľne krásne počasie a nový polarizačný filter. Neodolal som. Oceľová časť viaduktu skončila na médiu vo fotoaparáte. Ktovie, že ako vyzeral Marcheggský viadukt v roku 1847. Vtedy bol celý vystavaný z dreva.

FEBRUÁR

Pracovné povinnosti ma vo februári zaviali do Trenčianskych Teplíc. Uskutočnilo sa tam, v Dome lodníkov, stretnutie riaditeľa Odboru dopravy GR ŽSR s riadiacimi zložkami Oblastných riaditeľstiev ŽSR. Nenechal som si ujsť príležitosť odfotiť trenčiansko-teplanskú električku a jej slávne majáky. Počasie bolo katastrofálne a čas vybehnúť von bol až podvečer.

Tesne pred konečnou v ŽST Trenčianske Teplice sa vynorila spoza kúpeľných domov miestna krásavica. Maják už mala na moju neradosť zhasnutý. V každom prípade dúfam, že sa nepotvrdia reči o zastavení prevádzky na tejto trati.

Aby som ostal verný predstavovaniu ľudí, ktorí sú moji súputníci po železnici, tak nesmiem vynechať ani túto fotografiu. Áno, sú to ľudia, ktorí riadia dopravu na sieti ŽSR. Niekedy sú nám fanúšikom naklonení viac, niekedy menej. Keď si však dám ruku na srdce, tak tých kladných skúseností je za posledné roky určite viac ako tých záporných.

Nedalo mi, aby som sa napriek strácajúcej sa viditeľnosti a rozsneženiu sa, aby som ešte raz necvakol električku na zastávke Trenčianska Teplá - sídlisko. Vtedy som ešte len rozmýšľal, že ako dopadnú oslavy storočnice TREŽky.

MAREC

Nastal marec a M131.1053 KHT Zvolen oslavoval 60-tku. Milé pozvanie chlapcov z KHT Zvolen. Ozaj málokedy sa nostalgická akcia uskutoční pre nostalgikov. Možno nastal teraz čas poďakovať všetkým, ktorí sa pohybujú okolo „starého železa“, venujú sa opravám tak, aby z času na čas povozili verejnosť. Týka sa to nielen Zvolenčanov, ale všetkých, ktorí sa do môjho výberu nedostali.

To je on, zvolenský oslávenec. Hurvínek zapózoval tesne za Hronskou Dúbravou, pod obnoveným nápisom, ktorý pripomína Trať mládeže. Mimochodom, nápis obnovili chlapci z KHT Zvolen.

Nejeden deň som podobne, ako na oslave 60-tin Hurvínka strávil aj s Jiřím Kubáčkom a Igorom Molnárom. Ďalší dvaja z plejády nadšencov pre železnicu. Zhodou okolností obaja profesionálni železničiari. Je zaujímavé, že sú ľudia, ktorí majú svoje povolanie zároveň aj ako svoj koníček. Igi je zároveň aj zapálený modelár.

K návšteve Banskej Štiavnice ma viaže ešte spomienka na Kozelnícky viadukt. Už dlho som čakal na ako - tak slušné počasie, aby som ho mohol zvečniť do archívu.

APRÍL

Slniečko začalo vykúkať, nastal apríl. Veľkú noc som strávil spolu s rodinou v bývalom strážnom domčeku pri portáli Telgártskeho tunela. Pre nás fanúšikov miesto mystické a posvätné. Nemohol som na tom mieste nespomínať na priateľa Janka, ktorý celé roky domček opravoval a len pred pár mesiacmi si ho vzala nečakane smrť.
Pôvodný plán bol stráviť týždeň sviatočný na lyžiach. Oteplilo sa však tak výrazne, že lyže nahradili bicykle. Akčný rádius cyklotúr bol od Heľpy až po Stratenú.

Legendárny R810 Horehronec fotený Uragánom z takpovediac vtáčej perspektívy. Polomy, ktoré postihli veľké územia Slovenska, otvárajú nové, netradičné pohľady na tradičné miesta.

Moji najvernejší. Poctivo našliapali niekoľko sto kilometrov popri všakovakých železničných tratiach za objavovaním krás Slovenska. Teraz sú zachytení pod Červenou Skalou pri ceste do Heľpy, neďaleko železničného priecestia.

Povinný obrázok Telgártskeho viaduktu nesmie chýbať. Dlho budeme ešte spomínať na Veľkú noc roku 2009. Snežilo, pršalo, nosili sme zimné bundy, ale aj krátke rukávy a krátke nohavice. Skrátka, nezabudnuteľný aprílový týždeň.

MÁJ

Narodeniny VLAKY.NET sa už tradične konajú v máji. Pre mňa je to vždy zúročenie dlhodobej prípravy, starostí, vybavovačiek. Oslavám predchádzalo niekoľko stretnutí a aj brigáda v Čiernom Balogu. Piate narodeniny sa v roku 2009 konali na mieste, ktoré už dlhé roky priťahuje vyznávačov železnice. Čiernohronská železnička nás privítala krásnym počasím a dôstojnou atmosférou.

Tu patrí poďakovanie Mayovi, ktorý mal hlavnú zásluhu na tom, že všetko prebehlo hladko a bez závad. na ňom bolo naloženého najviac. My ostatní sme iba občas pomohli. Mayo, ešte raz vďaka. 

Strašne málo miesta mám na jednu fotografiu, kde by mali byť ľudia, ktorí sa zúčastnili. Chcel by som ich tu mať všetkých, ktorí prišli. Tri krásne dni strávené na Čiernom Hrone budú ešte dlho v mojej pamäti. Pripomeniem aspoň strážcu areálu, ktorého sme ovenčili narodeninovou plackou.

Predsa len. Terčík nás prekvapil. V Balogu usporiadal veľkolepú oslavu svojej päťdesiatky. Na obrázku revízor ČSD Terčík s náhodnými návštevníčkami miestnej krčmy. Ešte raz Terčík: "Všetko naj".

Posledná spomienka na našu narodeninovú párty je z výhybne Šánske.

 JÚN

5. 6. 2009 mala prievidzská "Ušatá" voziť detičky do Nitrianskeho Pravna a späť. Chlapci z PPS ma pozvali stráviť spoločnú noc a doobedie spojené s prípravou jazdy a aj prvú jazdu. Neodolal som pozvaniu. Do Prievidze chodím vždy rád. Vládne tam taká kamarátska atmosféra. Doviezol som sa s Kokom, ktorý je riadnym členom Prievidzského parostrojného spolku.

V rotunde malebného depa už sa všetci zvŕtali okolo Ušatej. Netrvalo dlho a plamene šľahali z kotla rušňa. Veľa času prešlo, pokiaľ sa rušeň dostal z rotundy depa vlastnou silou von.

Parný rušeň je večne smädný, preto jeho ďalšia cesta viedla pod chobot vodného žeriavu.

Koko, sledujúci ako Ušatá pije, je ďalší môj priateľ, s ktorým rád trávim svoje potulky za železnicou. Venuje sa železnici popri zamestnaní a nelení sa mu dochádzať za ušatou z Bratislavy do Prievidze.

Po nočnej šichte ráno, v staničnom rozhlase sa už ozývalo upozornenie na mimoriadnu jazdu parného vlaku do Nitrianskeho Pravna. Pomaly sa začali trúsiť detičky a oteckovia. Nastalo vysvetľovanie, obdivovanie a v nejednom prípade aj strach z veľkého parného rušňa. Netrvalo dlho a pán výpravca vypravil prvý parný vláčik piatkového dňa... Však preto to chlapci z PPS robia.

Pokračovanie....