Spomienky na Železničné vojsko

15.5.2011 16:00 Ing. František Smatana

Pôvodne mal byť na tomto mieste úplne iný článok. Ale keďže do dnešného dňa sa mi nepodarilo získať povolenie na publikovanie, tak skúsim niečo iné. Starší z čitateľov si pamätajú, a mladší možno počuli, že ešte pár rokov dozadu fungovalo na území terajšieho Česka a Slovenska (naschvál nepíšem oficiálne názvy štátov, lebo keď si tak spočítate všetky zmeny, možno vás prejde chuť čítať ďalej) špeciálny druh vojska. A to sa volalo “železničné vojsko” (ŽelV).

Nechystám sa robiť odborný rozbor jeho zloženia či fungovania, ale chcem sa pozrieť na ŽelV očami zvnútra. Najprv naspäť k úvodnej vete: pred pár týždňami som dostal darček. CD. A na ňom boli spísané spomienky starších príslušníkov ŽelV na ich službu vo vojsku. Autori ten súhrn nazvali Almanach, a ich zámerom bolo vydať ho knižne. Bohužiaľ, k tomu zatiaľ nedošlo. A pretože som presvedčený, že nepredložiť Almanach širšej verejnosti by bolo chybou, chcel som jednotlivé príspevky postupne uverejňovať tu. Nuž, uvidíme, čo prinesie budúcnosť.

Medzitým ale možeme skúsiť niečo iné, na čo povolenie nepotrebujeme. A to spísať naše spomienky na ŽelV. Preto by som chcel vyzvať všetkých čitateľov ‘vlaky.net’, aby uverejnili ich vlastný pohľad na ŽelV, na ich službu, realizované stavby v rámci VMSP (čo znamenalo ‘výcvik mimo stálu posádku’), všetko, čo ich napadne (teda okrem nadávok ). A pretože som v ŽelV slúžil aj ja, skúsim to tiež a to hneď teraz. Krátko, s pomocou tých pár (pomaly uz historických) fotiek. Krátko tiež preto, lebo spomienky sa akosi rozostrili…

Poddôstojnícka škola

Po škole som nastúpil ako veliteľ čaty poddôstojníckej školy (PŠ) ŽelV vo Valašskom Meziříčí. V tom čase patrila pod tamojšiu vojenskú strednú školu. Inak podriadenosť PŠ sa menila tiež častejšie, ako by mala. V tých rokoch prebiehala príprava poddôstojníkov (aj) takto: nováčikovia nastúpili k svojim materským železničným útvarom. Po prijímači tam vybrali stanovené počty ľudí, ktorých následne odvelili do PŠ. Tak som mal tú česť pracovať s mnohými skvelými ľuďmi.

Takže nováčikov sme dostali niekedy koncom októbra, zaradili do čiat, podľa odbornosti. Školili sme ‘traťovákov’ a ‘mostárov’. S nimi sme absolvovali výcvik ako vševojskový, tak aj odborný, teoretický i praktický (na miestnom cvičisku). A potom v neskorej jari sme odchádzali na stavbu, do výluky. Mostné odbornosti mali smolu, lebo sme robili len obnovy tratí. Po skončení VMSP ešte absolvovali záverečné skúšky a potom sme ľudí vrátili naspäť k ich útvarom. Z týchto nám vždy zostalo pár vybraných jedincov, ktorí na PŠ robili veliteľov družstiev budúcim regrútom.

Rok 1986

Po promócii som ešte u PŠ stihol záverečnú prípravu ľudí pred poddôstojníckymi skúškami a vlastné skúšky. A takisto tých pár mazákov, ktorí čoskoro odišli do civilu. V tomto roku ešte mala PŠ 3 roty. V ďalších rokoch sa ich počet znižoval.

Rok 1987

Od jari som bol prvýkrát s mojimi vojakmi, chlapcami z poddôstojníckej školy, na stavbe. Bola to rekonštrukcia tratí v okolí Púchova. Tábor sme mali postavený blízko staničnej budovy v Beluši. Prvýkrát som teda bol ‘vo výluke’. A hoci nás na škole učili dosť, prax si žiadala aj niečo iné. Ale stavba sa, po počiatočných problémoch, rozbehla a zvládli sme ju. Inak úplne prvá výluka bola super. Podarilo sa nám opraviť možno 50m trate. Nuž ale veľa vecí na prvýkrát nejde hladko.

Musím tiež spomenúť moju skoronehodu na stavbe, ktorá ma mohla sakra poznačiť. Meral som pre podbitie a zozadu na mna nacúval PUŠL. Neviem presne, ktorí svätí pri mne stáli, ale nestalo sa mi vôbec nič. Ale to poznáte, keď je šťastie unavené…Vo výluke som mal na starosti záverečné práce, teda sypanie štrku a podbitia. Chvalabohu, mazáci boli dobrí chlapi a vedeli, čo a ako. Je večná škoda, že som vtedy vo výlukách nefotil.

Robili sme totiž o.i. prvé vyrovnanie trate (ešte pred sypaním štrku) pomocou starej podbíjačky. Bola to velmi jednoduchá podbíjačka západnej výroby (netuším, ako sa mohla prepracovať do reálneho socializmu), so 4+4 kladivami na podval, a predsunutým meracím vozíkom spojeným s hlavnou mašinou káblami. Bohužiaľ, na webe sa mi podarilo nájsť len tento popis. A aj to len odhadujem, že hovoríme o tom istom stroji, a v niektorých detailoch sa rozchádzame.

Stala sa nám aj jedna nepríjemnosť. 2 m za koncom nami obnoveného úseku v noci po výluke vykoľajil jeden vagón nákladného vlaku (naštastie idúci smerom od obnovenej trate) a mierne rozsekal starú trať. Nikomu sa nič nestalo a my sme ten úsek v nasledujúcej výluke obnovili.Fotiek mi zostal ozaj len pár; keď som fotil svojich mládežníkov či už vo výluke, alebo po nej.

Beluša 1987 - jednotka podbitia © F. Smatana

Rok 1988

Aj v tomto roku sme sa do Beluše vrátili. Opravovali sa trate medzi Púchovom a Považskou Bystricou. Na tento rok nemám zvláštne spomienky. Stavba už pre mňa nebola novinkou. Spomenul som si akurát na film “Jako jed”. Mali sme totiž videoprehrávač a z tých neveľa filmov, ktoré boli k dispozícii, som pozeral len tento. Tak som ho vtedy videl hádam 7 krát do týždňa…

Nepríjemnosťou bola nehoda počas VMSP. Navyše sa nestala na stavbe, ale cez voľný čas. Smutné. Fotku mám až z konca roku, z vianočneho turnaja vo volejbale. Tá “2” tam (možno) znamená naše umiestnenie. Ale isto to neviem. Mená spoluhráčov ale mám napísané.

Rok 1989

Presunuli sme sa na nové miesto – rekonštrukcie tratí v okolí Veselí nad Moravou. Tábor bol na netypickom mieste: vraj toto miesto bolo určené ako nový cintorín. Ale spávali sme tu my. Aj pred pár týždňami som išiel okolo a spomínal. Inak v hlave mi utkveli najmä problémy s dodávkami vody, kedže sme boli na konci rozvodu. Zo začiatku sa dalo sprchovať neskoro v noci alebo skoro ráno. Takže som vstával hlboko pred 6, v zime sa prebehol do sprchy a modlil sa, aby voda vydržala… Bola to paráda prísť večer z výluky na nemôcť sa osprchovať. Niekedy som tých našich chlapov obdivoval, ze to vydržali.

V tomto roku som postúpil, robil som šéfa výlukových prác. Ale stavba to prežila. Tento rok tiež potvrdil známu pravdu, že chorý vojak je nepoužiteľný. Vojská dostali sračku a my sme museli na pár dní zastaviť všetky práce na obnove. Horšia bola druhá mimoriadka, kedy z trate uvoľnené balíky koľajových polí narazili do vlakovej súpravy. Smutné. Fotiek je trošku viac, pretože náš (vtedy už útvar) vydal takú brožúrku s fotkami z VMSP. Tu je vidieť niektorá technika, ktorú sme mali vtedy k dispozícii. A navyše je tu pekná fotka z futbalového zápasu, ktorý sa skončil, pre tento kraj vína a pohostinných ľudí, tradične.

Rok 1990

Vrátili sme sa naspäť, do Veselí. Aj keď ja už som bol prakticky na odchode, strávil som ešte pár mesiacov na stavbe ako ‘výpomoc’, kvôli nedostatku ľudí.

Výluky

PŠ bola špecifická jednotka s neveľa ľuďmi, takže sme trávili na stavbách menej času a tiež obnova bola obyčajne zopár kilometrov. Ale denné výkony boli plánované ako pre normálne útvary. ŽelV pracovalo, pokial ja viem, vo výlukach na rekonstrukciách tratí zhruba takto:

a) trhanie starých koľajových polí

- rozmeranie a rozpálenie koľaje na max 25m polia

- vytrhnutie polí (nás útvar používal starší PKP 25/20, raz sme mali zapožičaný od dráhy na jednu-dve výluky ruský typ “UK”(?))

- odvoz starých polí na demontážnu základňu (lokomotíva a železničné podvozky ZPxx (akési číslo))

b) úprava štrkového lôžka

- rozhrnutie starého štrku buldozérom so šípovou radlicou (to bol vraj zlepšovák ŽelV)

- zhutnenie štrku pomocou kráčajúceho zhutňovača KZxx

c) pokládka nových koľajových polí

- položenie nových polí (novší pokladač PKP 25/20; polia sa dovážali z montážnej základne tiež na podvozkoch ZPxx)

- smerová úprava polí pomocou stroja PRMxx

d) zaštrkovanie

- ako prvý išiel už po koľaji buldozér s radlicou upravenou na vracanie štrku do koľaje;

- vagóny sme nemali vlastné, požičiavali sme si ich od železnice; väčšinou klasické ‘sypáky’ (na ktoré sme ale mali svoje usmerňovacie plechy), občas sme dostali aj modernejšie;

- za sypákmi jazdil stroj na úpravu štrkového lôžka PUŠL (vojenské označenie strojov má niečo do seba).

e) podbitie

- mali sme ho naplánované ako 1. a 2. podbitie, plus finálne;

- v r.1987 sme ešte na 1. podbitie mali ‘tamperku’, v ďalších rokoch už len malého Plassera,

- 2. podbitie sa robilo zvyčajne vojskovou podbíjačkou (ktorýsi Plasser);

- posuny a zdvihy sa merali a rozpisovali ručne;

- finálne podbitie sme raz (tuším v 1988) robili strojom Matissa (mal malý merací vozík, ktorý som si postavil na úroveň výškovej a smerovej značky, na ňom bol ‘ďalekohľad’ na zameranie bodu na podbíjačke a v ruke diaľkové ovládanie na podbíjačku).

f) konečná úprava profilu

- medzi vojskom (v tej dobe) veľmi “populárna” činnosť: opäť PUŠL prebehol trať (niekedy tým narobil viac škody ako osohu) a potom nastúpili vojaci s vidlami a ručne upravovali štrk do ‘figúry’ (odtiaľ pomenovanie ‘kufka’).

g) dopravné práce

- tieto práce nám zabezpečovali ľudia z prevádzkového oddielu z Bohumína. Na stavbu sme dostali 1 veliteľa spolu s pár vojakmi. Tí nám vybavovali prepravy starých a nových koľajových polí, spoluprácu s ľuďmi z dráhy, atd.

h) montáž a demontáž koľajových polí

- nové polia sa predmontovávali na montážnej základni a staré, vytrhnuté z trate, sa rozoberali hádajte kde;

- demontážka bola pekne špinavá robota.

Záverom len poznámky:

Je sranda, že aj v tých rokoch si vojenskí železničiari vraveli “bachmači”. A ešte väčšia, že aj komunisti sa k tejto legionárskej tradícii hlásili. Ale, pravda, s potrebnými opatreniami (zamlčanie okolností a prispôsobenie histórie) sa dajú robiť divy všade na svete…
Nech si myslí kto chce čo chce, u ŽelV som sa naučil veľa. A mnohé firmy vo svete fungujú podobne, ako ŽelV kedysi (čo som videl na vlastné oči a zažil na vlastnej koži).
A úplne na záver informácia, že aj čína mala svoje železničné vojsko. Pri návšteve železničného múzea v Pekingu som videl fotku, a keď som sa potom popýtal starších číňanov potvrdili, že niekdy do 80. rokov fungovalo.

Ospravedlňujem sa ešte raz za neúplné informácie, ale nie som v kontakte s nikým z mojich vtedajších kolegov, a tak ma nemá kto doplniť či korigovať. Človek by si pomaly pospomínal aj na iné detaily. To by som ale potreboval sa so starými kolegami stretnúť, sadnúť a debatovať. Len výsledok by bol na novelu, a nie krátku informáciu pre tento web.