Ako som sa ocitol na jednej peknej akcii

Vonku na koľajniciach, kde už ani nákladný vlak poriadne neprejde a nie tak ešte osobná doprava (ktorá bola v roku 2003 zastavená) stojí Hurvínek M 131.1443.

Nebolo mi viacej treba. Zobral som foťák na plece, dáždnik do ruky a už ma nebolo. (Aj som zabudol, že som ležal z boľavými krížami :-), ale neskôr sa „ozvali“ ...) Ešte som chvíľu čakal, či náhodou nepôjde hneď naspäť zo stanice, do ktorej medzitým zašiel.

Ale márne. Nič sa nedialo. Tak som sa tomu išiel pozrieť na „zúbok“. Kráčam po koľajách a striehnem, či si to náhodou s tým odchodom nerozmyslel. A veruže nie. Okolo neho hŕstka ľudí, ktorá dokonca aj niečo vykladá. Prídem bližšie a vidím známe tváre. Stále som netušil, čo sa vlastne deje. Po pripojení sa k hŕstke ľudí, som na otázku, čo sa tu deje, dostal odpoveď „prišli sme vyvetrať Hurvínka“. Tak si členovia Spoločnosti Považskej Dráhy Žilina urobili taký malý výlet na „zabudnutú“ trať do Lednických Rovní, ktorá minulý rok oslavovala sto rokov.

Všetci z úsmevom na tvárach sa tešili z pekného, aj keď dosť upršaného dňa. A keď akcia, tak poriadna! Nemohol tam chýbať gril a všetko, čo k tomu patrí. Najskôr ho bolo treba „naštartovať“ na čo je dobrý odborník sám šéf SPDŽ Lumír Kunc (nick E499.001). A potom už sa to rozbehlo, len taký „rachot“...

A aj sa dočkal. Omladine sa zachcelo trochu povoziť, tak sa pod skúseným dozorom trochu popremávali po stanici. Hneď tam bolo veselšie. Aspoň na chvíľu to tam trochu ožilo a od posledného osobáku na tejto stanici už uplynulo 7 mesiacov. A aj to bolo pri príležitosti osláv storočnice trate. No čo už narobíme. Taký je osud viacerých tratí a staníc. Na Slovensku je to tak...

Treba sa starať aj o mladú generáciu, lebo sa ľahko môže stať, že s tými mašinkami nebude mať kto jazdiť.

Počasie moc neprialo, ale nálada bola výborná. Zatiaľ ,čo „účastníci zájazdu“ obdivovali krásy a pamätihodnosti Lednických Rovní a blízkeho okolia, členovia klubu SPDŽ pre hladných a mokrých výletníkov museli nachystať ďalší bod programu.

Popri zábave a veselom rozprávaní bolo treba pripraviť aj druhý chod. Jednoducho: hlad, je hlad.... Prišlo sa na to, že gril, ktorý si doniesli, nebol dostatočne prispôsobený na momentálne potreby, tak som sa rozhodol, že priložím aj ja ruku k dielu a poskytol som moje zariadenie. Nie je to žiadna sláva, ale je to praktické a účelové.

Napokon z jedením všetko dobre dopadlo a s plnými bruchami sa pokračovalo vo veselých debatách a zábave.

Na koniec ešte jedno spoločné foto.

Potom sa už len poupratovalo a pripravilo na odchod do Púchova. Dostal som pozvanie, aby som sa zviezol s nimi, tak som si spratal veci a už sa aj išlo. Za stále daždivého počasia sme vyrazili z Lednických Rovní do Púchova (takýto priamy spoj som v živote nezažil :-))

V každom prípade to bol pekný, aj keď upršaný deň, ktorý som ešte ráno v posteli ani netušil, ako začne a už vôbec nie, ako dopadne. Taká bola moja sobota, za ktorú ďakujem všetkým zúčastneným a priateľom.