944 km po slovenských tratiach za jediný deň

Ale pri čítaní článkov ľudí, ktorí túto možnosť využili a ktorí opisovali síce skvelé zážitky, ale zároveň nadmieru preplnené spoje počas celého dňa som si povedal, že bude pohodlnejšie absolvovať túto trasu vo všedný deň. A vyplatilo sa.

Začal som si teda plánovať svoju cestu. Východzím miestom bolo moje bydlisko, Levice a ako najprijateľnejšia sa javila trasa Levice – Štúrovo – Nové Zámky – Bratislava – Žilina -Košice – červená Skala – Levice. Navyše mám platný ISIC, takže to nebolo ani tak drahé. Celá akcia sa začala už vpodstate deň pred odchodom, večer som si išiel na stanicu kúpiť lístok na trasu Levice – Košice cez ŠO, NZ a BA. Pani za pokladňou bola mierne udivená z mojej požiadavky, ale keď som jej povedal, čo zamýšľam, tak sa len usmiala a popriala mi šťastnú cestu a pekné zážitky. S podobnými reakciami som sa potom stretol aj u sprievodcov.

Ťažké bolo ranné vstávanie, budík zvonil už o pol štvrtej ráno, pretože Os 5900 do Štúrova má pravidelný odchod o 4:15. Cesta nerekonštruovaným „šukafónom“ 810 napriek značnému nepohodliu ubiehala celkom rýchlo, keďže väčšinu času som strávil v príjemnom rozhovore s veľmi milou pani sprievodkyňou. Do Štúrova sme prišli s miernym náskokom a tak som ešte pred odchodom Os 4608 smer Nové Zámky, stihol učiniť za dosť aj svojej závislosti, pravdaže, v nekrytej časti nástupišťa. Odišli sme včas, miesto sa mi ušlo v celkom pekne zrekonštruovanom voze radu Bdgteer. Ani som sa nenazdal a už som vystupoval v Nových Zámkoch.

Tam som mal len krátku chvíľu na odfotenie laminátok v stanici a z diaľky aj v depe. Bohužiaľ, náš šotostroj si pred časom privlastnil neznámy páchateľ a tak mi neostávalo nič iné len fotiť telefónom. Viem, že sa tu objavuje veľa kritiky na fotky z telefónu, nejde tu však o fotoreportáž a tak mi to snáď prepáčite. Po niekoľkých minútach prihrmel R 874 „Zámčan“ zložený z „laminátky“ a ôsmych B-čok. Rýchlik išiel na čas, do Bratislavy sme dorazili podľa plánu a vo mne závislosť prevládla nad túžbou zaznamenávať svoju cestu a tak som sa vybral pred staničnú budovu.

Zrazu len počujem z rozhlasu hlásenie: „Rýchlik 603, Obchodné centrum Mirage, smer …. a Košice, stojí pri nástupišti 3, koľaj 10.“ A tak som sa ponáhľal na nástupište v snahe chytiť vo vlaku čo najlepšie miesto, pretože som zariskoval a cestoval bez miestenky. Pôvodný plán bol cestovať vo vozni radu BDsee s otváracími oknami, ten však bol už beznádejne plný a tak som sa vybral smerom dozadu. Bol som mierne prekvapený, koľko ľudí cestuje krátko pred ôsmou hodinou rannou rýchlikom z Bratislavy.

Tak som sa dostal až na samý koniec súpravy, kde bolo privesené piatkové posilové B-čko, ktoré však bolo v mimoriadne zúboženom stave a navyše sa tam nasťahovala partia alkoholom potúžených mladíkov, po spoločnosti ktorých som skutočne netúžil. A tak otváracie okná ustúpili komfortu a usalašil som sa v poloprázdnom pekne zrekonštruovanom voze Bmpeer. Bol pre mňa celkom zážitok sledovať displej, ktorý okrem iného zobrazoval aj aktuálnu rýchlosť vlaku. Namiesto plánovanej „Gorily“ som si ale stihol na čele súpravy všimnúť „Eso“ a tak naša rýchlosť neprekročila 120 km/h. Nevadí, cesta prebiehala veľmi príjemne, najmä zrekonštruovaný úsek trate bol fantastický.

Keby som sa nepozeral z okna, ani by som nevedel, že fičíme 120 kilometrov za hodinu, nebolo to ani počuť, ani cítiť. Pravdaže, prebiehajúce práce na stavbe koridoru, ktoré so sebou priniesli aj znižovanie rýchlosti na minimum a výluku jednej traťovej koľaje sa prejavili v podobe 10-minútového meškania, ktoré potom o ďalších desať minút predĺžila napäťová výluka v Považskej Bystrici, kde nám privesili postrk v podobe „blonski okuliarnika“ a ten nás sprevádzal až do ŽST Žilina. Tu som, hoci len doslova z rýchlika prvýkrát naživo videl novučičkú vratnú jednotku radu 671. Takisto som v stanici Poprad-Tatry hoci z diaľky, prvýkrát naživo videl aj elektrickú jednotku radu TEŽ 425.9.

Snažil som sa aj niečo fotiť, no ale pravdaže, kvalita snímok z mobilu, navyše cez okno je, samozrejme mizerná a tak toho veľa nie je. Ani som sa nenazdal a vyše šesťhodinová cesta z Bratislavy do Košíc bola na konci. Namiesto pôvodnej takmer hodine času, som mal na Košice len necelých 40 minút, práve vďaka už spomínanému meškaniu. A tak som si len kúpil lístok na cestu späť na Horehronca, podarilo sa mi trochu zdokumentovať v mojich končinách nevídané stroje „diétnej“ trakcie, ktoré sa zatiaľ úspešne vyhýbajú „blonski“ náteru a tak boli v mne veľmi vzácnom žltozelenom prevedení.

Po nedlhej jazde sme dorazili do Margecian, kde ma čakalo milé prekvapenie, v podobe rušňa ZSSK 754 055-2, ktorý tu nemusím nikomu predstavovať. Prehodil som pár slov s výpravcom, ktorý sa vyjadril, že zvolenské stroje bývajú vždy najčistejšie a Renátka nebola v tomto prípade výnimkou. Bez meškania sme sa vydali na cestu po jednej z najkrajších tratí Slovenska, cez Červenú Skalu do Banskej Bystrice. Vlastne, oni tie trate sú, pravdaže dve ale absolvoval som ich „jedným dychom“. Je to naozaj prekrásny kraj a preto som vydržal v českom BDs-ku stáť celé 4 hodiny od Margecian až po Banskú Bystricu vykuknutý z pravého okna.

Medzi najväčšie zážitky patrí jednoznačne jazda prakticky cez priehradu Palcmanská Maša, kde v jednom úseku je voda po oboch stranách trate „na dopľutie“. Veľkou zaujímavosťou je aj tzv. „Telgártska slučka“ o ktorej sa viac dozviete napríklad v prehľade tratí na tejto stránke. Cesta bola pre mňa taká pútavá, že som si ani neuvedomoval, ako strašne ma bolia nohy. Štyri hodiny prešli veľmi rýchlo a už sme brzdili v Banskej bystrici, kde Renátku vystriedal na zvyšok trasy rušeň radu ČD 242, „plecháč“. Tu už na mňa doľahla aj ozajstná únava a bolesť nôh, navyše tento úsek trate už dobre poznám a tak som zaliezol do kupé, zadriemal a zobudil som sa až v Kozárovciach.

Presne načas o 20:45 som vystúpil z Horehronca v Leviciach, na smrť unavený po 944 kilometroch počas 16 a pol hodiny, ktoré som v tento deň absolvoval, ale plný zážitkov a spokojný s vydareným výletom. K mojej spokojnosti prispel aj fakt, že som sa dnes zaobišiel aj bez syndrómu „kockatého zadku“ a takisto, že oproti pôvodnému rozpočtu cca 20€ ma cesta vyšla iba nejakých 17,20€. Jednoducho perfektne strávený deň na železnici.

Titulná snímka: „Herkules“ v Košiciach © Martin Hrošovský