„Vlak a LIDL“: Začiatok úspešnej tradície?

 Žilinský spánok...

a začnem hneď „zostra“, pretože tak aj môj nástup cesty vyzeral. Nebudem tu sa tu rozpisovať o nutnosti skrátiť vytúženú dovolenku vo Warszawe, hneď ako som sa dozvedel o cenovo veľmi výhodnej akcii „Vlak a LIDL“. Plán cesty bol od začiatku nad slnko jasný, keďže inak časovo a kilometricky pre mňa najnedostupnejšou destináciou bola už dávno Čierna nad Tisou, ktorú som ešte nikdy predtým nenavštívil. Lenže ako sa dopraviť z Považskej Bystrice (keby ste niekde počuli prezývku „Mogoňovo“, tak reč je práve o PB (-: ) tak ďaleko, aby som v ten istý deň poctil svojou návštevou aj klenot medzi východoslovenskými mestami – Bardejov, kde som takisto ešte nebol?

Jediným možným spôsobom bolo využiť nočné spojenie. R 615 zo zásady nevyužívam, keďže človek sa v ňom veľmi nevyspí (málo súkromia a prikrátky čas jazdy z PB). Osobne preferujem pred verejnosťou takmer utajený lôžkový vozeň so šťastným číslom 13, ktorý je ako posledný radený v R 707 Strážov s odchodom z Bratislavy Hl. st. o 19:49 a príchodom do Žiliny o 22:38.

Už moja predošlá skúsenosť s týmto spojením mi signalizovala, že po druhýkrát vyhodiť takmer 30 € za single lôžko vo vozni, kde cestujú v priemere traja cestujúci (vrátane stewarda/ky), je ad absurdum. A tak som si počas noci vychutnával komfort single lôžka za cenu klasickej 2. triedy (akurát bez raňajkového balíčka a až príliš príjemného prístupu stewardky z predošlej jazdy...). Vo vozni bol okrem mňa už len jeden cestujúci. Problémom však bolo, že som nevedel o povinnosti zakúpiť si lôžkový lístok najneskôr 2 hodiny pred odchodom vlaku z východovej stanice, takže deadline bol už o o 17:49. No a ja hlupáčik som si vykračoval na stanicu v PB s tým, že si lístok kúpim rovno pred odchodom vlaku. Popritom som si všimol v PB ojedinelý jav – Mandarínku 811.014 v Blonski – nátere.

V PB však ostalo len pri kúpe študentského cestovného lístka po Žilinu, kde má vozeň pobyt až do 03:47, kedy už v rámci R 443 Šírava ako prvý za rušňom vyráža v ústrety vychádzajúcemu Slnku. Lôžkový lístok sa mi našťastie podarilo kúpiť priamo pri nástupe do vozňa WLAB. Službukonajúceho stewarda sa mi však len tak tak (klopaním na posledné okienko vozňa) podarilo v PB zobudiť, aby ma vôbec pustil do inak uzamknutého vozňa. Nasledovala krátka procedúra v podobe odovzdania študentského preukazu ISIC a vyplatenia lôžka. V Žiline som si chcel pred zaujatím horizontálnej polohy na lôžku ešte odskočiť, no akosi som pozabudol na to, že počas pobytu v stanici (a ako je to s prejazdom stanicou?) sa „gravitačné“ WC nesmie používať, na čo ma samozrejme nezabudol zdanlivo spiaci steward patrične upozorniť.

Bloček z Lidlu teda začal platiť počas môjho spánku v stanici Žilina, z ktorého však usilovne prebúdzali chlapci z tamojšieho posunu na čele s dunivou 742-kou, na ktorú sa Žehličky z depa len nečinne prizerajú. Týmto na nich apelujem, aby si v budúcnosti pri posune s vozňami WLAB počínali tak, aby nenarúšali nočný pokoj spiacich cestujúcich.

Zakázané fotenie

Prebral som sa kdesi za Popradom na trhanie Banánu 150.226 pri rozjazde, ktoré z Goríl nepoznám. To už som predbehol stewardove úmysly, keď mi tesne za Spišskou Novou Vsou doniesol do kupé teplý čaj ako budíček. Na výber bola aj káva, ale tá je príliš močopudná, tak som dal prednosť „ruskej klasike“. V Košiciach ma vítalo ranné Slniečko, ako aj pár mladých členov nášho klubu (kvôli možnej diskriminácii radšej nebudem menovať, lebo si nespomínam na nicky všetkých z nich). Nasledovala vizuálna dokumentácia tradičnej rannej mašinérie Banána so súpravou, ktorá ma tak pohltila, že som akosi pozabudol na to, že som sa priveľmi vzdialil z priestorov pre cestujúcich, čo si hneď všimli „páni v zelenom“. Nepomohli výhovorky ani sladký úsmev na perách po čerstvo skonzumovanej punčovej Margotke a dokonca ani ISIC! To, čo som ušetril na cestovnom, som doplatil na pokute. Údajne „neoprávnený vstup do obvodu dráh“. To je len dôkazom toho, aký zhubný vplyv na konanie človeka môže mať nový český unifikovaný náter „Najbrt“ ;-). Tak mi treba! K tomu po vyrovnaní „pohľadávky“ sa ma jeden z tamojších „šerifov“ začal vypytovať, ktorý to bol Banán a či som sa už viezol aj na jeho stanovišti. Čo by ste im asi tak povedali?!

K Schengenskej „opone“

Dostal som teda to, čo som si zaslúžil, ale predsa len s akou-takou „študentskou zľavou“ (aj keď boli práve oficiálne letné prázdniny), ktorú na výslovné prianie policajtov nebudem v texte konkretizovať. Hlavne, že som stihol Os 8831 do Čiernej nad Tisou, ktorý bol až po Michaľany tak vyťažený, že sme s kolegami Vlakyneťákmi stáli na akútne odkysličenej chodbičke jednotky radu 460. Cestou ďalej na východ sa už stihlo zamračiť, čo sťažovalo podmienky pre fotografovanie, no aspoň sa človek zbytočne neprehrieval. Popri trati sa postupne zjavovali známe aj neznáme stroje slovenského či maďarského štátneho dopravcu. Práve tie druhé menované zaujali najviac. Prvýkrát som naživo videl maďarský „Szergej“, a to rovno dvojmo – bok po boku so svojim klonom v ŽST Slovenské Nové Mesto.

Tam práve do graffitmi poškvrnenej „pantografickej jednotky“ 460.030 pristúpil ďalší z radu policajtov, no prekvapil ma svojím záujmom o moju dokumentáciu jazdy a ľúbozvučnou, takmer stredoslovenčinou. Pri vystupovaní v Čiernej nad Tisou ma dokonca zaviedol k vystavenej parnej mašinke 310.443 pred staničnou budovou, o ktorej som, priznám sa, dovtedy ani len netušil. Prekvapil jej až podozrivo neopotrebovaný stav, najmä vzhľadom na dislokáciu...

Pobyt v Čiernej nad Tisou, kde bolo možné obdivovať zväčša len pozostatky všeobjímajúceho komunizmu, sa mi tak príjemne skrátil. Svetlejšou stránkou krátkej prestávky bol odstavený Peršing 163.102 v zachovanom zelenožltom nátere neďaleko policajnej stanice obďaleč staničnej budovy. Samotné fotenie na pohraničnom bode SK – UA prebiehalo bez komplikácií, čo ostro kontrastovalo s mojím nedávnym fotením v Terespole na poľsko-bieloruskej hranici, kde som bol na 48 hodín bez udania dôvodu takmer zadržaný. Čierna nad Tisou akoby ani nebola na východnej hranici Schengenu. A kde je kamerový systém?

Skratkou do Trebišova

Ďalšia etapa – cesta do Bardejova neprebiehala priamo cez Košice, ale jazdou cez „Michaliansku spojku“ a Trebišov, čím mi do mozaiky prejazdených tratí pribudla ďalšia čiarka. Panťák 460.037 bol v Michaľanoch vystriedaný čistučkým Šukafónom 812.020, ktorý ma ako Os 8937 dopravil do vyľudneného Trebišova. Túto kľukatú trať úpenlivo cez polootváracie okienko motoráčika svojím aparátom dokumentoval aj jeden maďarský spoluobčan využívajúc svoj voľný deň. Zámerom pobytu v Trebišove bolo využiť vyše hodinový prestoj na obed, ale podarilo sa mi to len sčasti, keďže tamojšia „pristaničná reštaurácia“ poskytovala denné menu v dňoch pracovného pokoja len na prednostné objednávky. Situáciu som sa pokúsil zachrániť aspoň teplou polievkou, ktorá aspoň nakrátko zamestnala môj niekedy až príliš rýchly metabolizmus. Zábavná bola doslova dochádzka na WC, ktoré sa nachádzalo v samotnej staničnej budove, teda mimo reštaurácie. Kľúčik je potrebné si vypýtať od obsluhy reštaurácie (a to aj v prípade, že sa v nej nestravujete).
O niečo prínosnejšia bola prehliadka „múzejných exponátov“ odpočívajúcich v ŽST smerom na „bánovsko-ondavské“ zhlavie. Boli nimi stroje 751.114 v nátere, ktorý už dnes len málokde na sieti ŽSR vidieť, ako aj 752.040 v o niečo menej zúboženom stave. V stanici som sa chcel potom len detailnejšie poinformovať o lehotách na kúpu lôžok a ležadiel, no prístup pani pokladníčky ma takmer (v dobrom) šokoval. Na tomto mieste by som chcel vyzdvihnúť profesionalitu a mimoriadnu vľúdnosť zamestnankyne osobnej pokladne v Trebišove. Kiež by také boli všade na Slovensku. Najmä tie v PB by sa od nej mali učiť, a nie dávať cestujúcim lekcie z verejnej politiky (na margo zvyšovania cestovného)!

Ďalšou fázou dňa bola jazda z Trebišova do Košíc, kde sa mojím verným spoločníkom stala súprava Os 8908 určená pre R 810 Horehronec. O pohon sa zas postaral starý známy Peršing 163.117. Keďže bol v súprave radený aj vozeň 1. triedy Aee ČD, bolo možné ho využiť aj za cenu 2. triedy, keďže vlaky Os a Zr u nás nepoznajú túto cenovú kategóriu. No ja som radšej dal prednosť zvuku rušňa, ktorý však usilovne rušili neuveriteľne hlučné podvozky staručkého Bee, ktoré spolu s rušňom bolo jediným slovenským prvkom v súprave. No ani české „humanizované“ BDs sa nedalo zahanbiť, najmä svojou čistotou a dávkovačmi mydla takej istej značky ako môj bicykel...

Kráľovstvo oporníc

Príchod do Košíc bol taktiež v znamení veľkej oblačnosti, ale aj nemého úžasu nad tým, koľko cestujúcich sa dokázalo nasáčkovať do práve prichádzajúceho Horehronca. 163.057 tentoraz potiahol môj Os 8770 z Košíc do Prešova, kde na mňa už čakal vytúžený motoráčik (rozumej veľká dieselová súprava) s priamymi „šukafónnymi“ vozňami do Bardejova na závese. Hlavnú úlohu v pohone tak zohrával humeniansky 750.366 v sivomodrom nátere so žltým výstražným pásom. V Kapušanoch pri Prešove nasledovalo rozpojenie súpravy, pričom kmeňová pokračovala ako Os 9111 do Humenného a zvyšok v zložení 812.060+011 do Bardejova ako Os 9209.

Trať do Bardejova je čo do okolitej krajiny vcelku zaujímavá, zákruty na trati samá opornica, no traťové rýchlosti poskromnejšie. To však umožňovalo vychutnávať si krajinu aj s vetrom vo vlasoch vytŕčajúc z okna prívešáku Btax. Čím viac sme sa približovali k cieľovej stanici, tým viac klesala aj teplota vzduchu. Kdesi okolo Hertníka sa nad našimi strechami dokonca prehnala slabá prehánka.

Bardejov ma privítal samým nepoznaným a môj žalúdok zápasiaci so zvyškami guľáša ma zaviedol do najbližšej pizzerie, priamo pod Baziliku sv. Egídia. Treba povedať, že obsluha (nie baziliky, ale pizzerie :-D) bola veľmi milá, prostredie taktiež. Na expresnú prehliadku historického centra som mal vyhradených 39 minút do odchodu vlaku, takže kým bola pizza vypečená, akurát som nasal atmosféru úchvatného Radničného námestia. Spolu s Banskou Štiavnicou a Kremnicou patrí historický stred mesta v Bardejove podľa mojej mienky medzi tie najkrajšie na Slovensku. Nie nadarmo získal prestížny patronát UNESCO. Zaplatil som vyše 5 € za neveľmi sýtu pizzu a pobral som sa ráznym krokom na stanicu. Neviem, či som postrehol správne, ale Bardejov má spoločnú budovu pre autobusovú aj železničnú stanicu. Žeby už v dobe projektovania tejto budovy mali inžinieri povedomie o integrovanom dopravnom systéme? Na podobných základoch by sme mali stavať aj inde (viď napr. nekonečný príbeh autobusovej stanice v B. Bystrici)!

Po krátkej debate s majstrom sme sa už ako Os 9212 v identickom zložení pobrali miernym kontinuálnym klesaním naspäť priamo až do Kysaku. Treba povedať, že spomínaná pizza nebola hodná svojej ceny, a tak ma mrzí len to, že si s odstupom času nespomínam na názov predmetnej pizzerie...

Excelentný zážitok s pani Vlastou

V Kysaku som mal naplánované prestúpiť na R 440 Excelsior. Po zahlásení jeho príchodu však nastala hotová davová psychóza, keďže tento vlak bol posledným „predpolnočným“ spojením východu SR s baštou „hejslovákov“. Vlak bol napriek 13 vozňom taký nabitý, že po Ružomberok sa zo stredu chodbičky do WC dalo dostať len s vynaložením takmer nadľudského úsilia, ba možno až násilia. Ešteže Česi zostávajú pri tomto spojení verní východonemeckej klasike v podobe obstarožných, ale plne funkčných a poctivo udržiavaných vozňov typu „Y“, aj keď vzhľadom na riziko zranenia očí pri brzdení by som uprednostnil „nově pořízené“ (oder „neu ausgemustert“) 30-ročné rakúske vozne Bmz s kotúčovými brzdami. Okolo Popradu však začalo byť vykláňanie sa z okien z titulu klesajúcej teploty vonkajšieho vzduchu zdraviu neprospešné, najmä pre malé deti, ktorých bolo vo vlaku neúrekom. A keď sme už pri cestujúcich, treba skonštatovať, že ich štruktúra v prevažnej miere zodpovedala štruktúre zákazníkov obchodného reťazca LIDL.

Po opustení Ružomberku sa obsadenosť vlaku trochu znížila, a tak som si mohol vychutnať kvalitu nového čalúnenia sedadiel v „humanizovanom Béčku“, aj keď stále v osmičkovom osadenstve. Tam som zvyšok cesty strávil plodnou debatou s istým emeritným profesorom zo Žilinskej Univerzity. Je evidentné, že aktívne zapájanie mozgových závitov v postproduktívnom veku prospieva nielen zdravému úsudku, ale aj schopnosti porozumieť zmýšľaniu mladších generácií.

Vtom som na chodbičke zazrel akúsi starú známu tvár. Hneď mi bolo jasné, s kým budem mať po dlhom čase dočinenia. Bola to ona – pani Vlasta – obávaná sprievodkyňa z Liptovského Hrádku! Prvýkrát som s ňou mal „tú česť“ v auguste 2008, keď bol problém s uznávaním validačných známok na preukazoch ISIC a pri ceste z BA do PB som napriek hrozbe sťažnosti u „pánov“ a denníka SME musel k svojmu zľavnenému cestovnému nekompromisne doplatiť do obyčajného. Samozrejme, že v rámci protokolu si so mnou pani sprievodkyňa „nezabudla“ hneď potykať.

Ale späť do Excelsioru. Po takmer troch rokoch som si hneď všimol, že dotyčná brčkavá blondínka stihla vymeniť okuliare a odtieň vlasov, čím som jej hneď polichotil a ona ma odmenila slovutným vykaníma vypýtala si okrem cestovného lístka aj občiansky preukaz. To bolo jediný raz spomedzi 10 vlakov, keď pri kontrole cestovných dokladov niekto požadoval aj predloženie občianskeho preukazu, za čo patrí pani Vlaste pochvala, že si svedomite vykonávala svoje pracovné povinnosti. Na rozdiel od všetkých ostatných...

Podľa očakávaní sa v Žiline vlak vyprázdnil najmenej o dve tretiny, no do BDs-ka pristúpilo kvantum českých cyklistov. Absencia podchodu v „príjemnejšej“ časti žilinského nástupišťa spôsobila, že zamestnanci ŽSR sa museli podujať na úrovňovú eskortu masy cestujúcich cez koľajnice. Vtedy som sa preklínal, že mi o niečo podobné nenapadlo niekoho poprosiť aj ráno v Košiciach pri fotení Banána.

A na záver zbojníčka

Nízka hustota spojení ďalej na juhozápad zapríčinila, že môj ďalší spoj bol až Os 3760 vedený jánošíkovskou Katarínou 671.001, takže som mal k dispozícii rovných 80 minút na nasávanie atmosféry prázdnej stanice a pozorovanie neplnoletých spolucestujúcich čakajúcich na ten istý spoj ako ja (-:

O 22:33 napokon nastal vytúžený odchod a ja som v prudkom interiérovom osvetlení riadiaceho vozňa 971 prebdel cestu domov do P. Bystrice, pričom v Predmieri mi akosi nesedelo hlásenie o konečnej stanici. Treba podotknúť, že podobné akcie by nemali slúžiť len železničným fanúšikom ako sme my, ale najmä zvýšeniu povedomia širokej verejnosti o výhodách koľajovej dopravy. Na záver si dovolím vysloviť prianie, aby sa tento úspešný prvý pokus pretavil do dlhoročnej tradície plnej spokojných cestujúcich.

Titulný snímok: 05.07.2011 - Bardejov: Bazilika sv. Egídia © Róbert Žilka