Vlak a LIDL 1/3: Neviditeľná Laminátka, „logický“ výpravca a 361.001 prvýkrát naživo

Plán cesty
Skúsenosti s nezvládnutým náporom cestujúcich počas predošlej akcie primali kompetentných k tomu, aby terajšiu jesennú akciu rozložili na tri dni a predišli tak tlačenici v beztak vyťažených spojoch. Množstvo bežných cestujúcich totiž chcelo využiť predĺžený víkend na návštevu príbuzných v rôznych častiach Slovenska. Značný nápor na slovenské vlaky sa začal už v skorých popoludňajších hodinách stredy 16.11.2011, kedy najmä nič netušiaci študenti vyrazili domov. Tí prozreteľnejší sa včas predzásobili „Lidlenkami“ a stredajší večer využili hoc aj na krúžkovice, bunkovice a podobné internátové šialenstvá. Ja som však detailne plánoval, ako už 5. 11. zakúpené lístky využiť čo najlepšie.

Keďže do absolvovania všetkých slovenských tratí, na ktorých je v súčasnosti prevádzkovaná osobná železničná doprava mi chýbalo už len 5 tratí, zaobstaral som si z Lidla lístky na všetky tri dni. Na 17.11. mi postačil „LIDL Regio“ (aj keď v mojom prípade by skôr išlo o „LIDL InterRegio“) a na ostatné dni LIDL „Express“ ;-)

Napriek tomu, že pracovné povinnosti sa mi v „sviatočnom“ týždni skončili už v utorok večer a na piatok rektor UK vypísal rektorské voľno, rozhodol som sa, že nepôjdem z Bratislavy domov do PB štandardným „šesťstovkovým“ rýchlikom za 4,05 €, ale že využijem LIDL-lístok za 1,99 € a pôjdem tranzitom cez Česko, nech mám aspoň nejaké spestrenie. Keďže na západnom Slovensku mi chýbala ešte trať z Kútov do Skalice a z Velkej nad Veličkou cez Vrbovce až do NM, akurát to zapadalo do mojich plánov využiť tranzit cez Česko.

Lístky pre český úsek (Lanžhot – Javorník nad Veličkou) som si musel kúpiť cez internet. Avšak vyhľadávač na stránke ČD v e-shope ma prinútil k tomu, aby som si kúpil lístky „umelo rozbité“ na dvakrát. Problém spočíval v tom, že vyhľadávač nástojčivo trval na svojom, že nemám čo prestupovať v Břeclavi a čakať tam rovnú hodinu na ďalší prípoj, ale mám ísť priamo osobákom z Kútov do Hodonína a tam čakať 1h 17 min. Keby som si bol lístok kupoval v osobnej pokladni, nebol by to býval žiaden problém, keďže osobne zakúpené lístky platia na ľubovoľné spojenie v danej trase (s výnimkou vlakov vyšších kategórií), pričom internetové lístky platia len na „určené spoje“. Musel som si tak kúpiť osobitný lístok na úsek Lanžhot-Břeclav a ďalší pre zvyšok cesty – Břeclav-Javorník nad Veličkou cez Hodonín. Tak som namiesto 95 Kč zaplatil 18+86 Kč...

Pozor, blíži sa Laminátka!

„Mobilný budík“ v mojej internátnej izbe začal ziapať už o 06:45, ale ako sa neskôr ukázalo, bolo to zbytočne priskoro. Pôvodným plánom bolo ísť MHD č. 31 alebo 39 zo zastávky Cintorín Slávičie údolie na zastávku Zochova, kde tradične prestupujem na bus č. 93 na Hlavnú stanicu. Avšak stala sa vec, ktorú som vo svojom „skvelom“ pláne plnom železničných spojení akýmsi nedopatrením prehliadol. Bol sviatok a spojení v bratislavskej MHD akosi pomenej. Na zastávke Cintorín Slávičie údolie sa mi 10 minút veľmi postávať v mrznúcej hmle nechcelo, a tak som si vykročil smerom k budove bývalej STV a ďalej k zastávke ZOO. Tam som dostal super nápad! Načo by som šiel komplikovane na Hlavnú stanicu, keď mám predsa k dispozícii priamy autobus č. 37 k ŽST Bratislava-Lamač, kde som pritom ešte vôbec nebol? Tak som aj učinil a do Lamače som prišiel s takmer polhodinovou časovou rezervou voči odchodu vlaku o 08:46.
Tu si dovolím malé jazykovedné okienko: Škoda, že slovenčina nemá určité členy pred každým podstatným menom tak ako napr. nemčina. Takto neviem, ako správne skloňovať podstatné meno „Lamač“. Podobné je to aj pri „Radvani“ (Radvaň nad Laborcom či MČ v BB).

Ako teda využiť voľných takmer 30 minút v hmlou zahalenej stanici BA-Lamač? No predsa pokusom aspoň ako-tak zdokumentovať tamojšie dianie. Námraza a všadeprítomná hmla bola dosť nepríjemná, ale mňa to neodradilo od motania sa po nástupištiach. Treba skonštatovať, že staničná budova je celkom pekne zrekonštruovaná, čo však nemožno povedať o „provizórnych“ ostrovčekoch pri 2. a 3. koľaji. Len odtiaľ sa totiž dá odfotiť celá staničná budova. Čo ma však vyrušilo „pri práci“, bol od chrbta (od Kútov) doslova prikrádajúci sa nákladný vlak ťahaný neidentifikovanou Laminátkou (230) ČD Cargo. Rušňovodič nielenže nedával pravidelnú zvukovú výstrahu pred vjazdom do stanice v hmle s viditeľnosťou okolo 250 m, ale rušeň nebol ani vôbec osvetlený (!!!) a krátko zatrúbil až v čase, kedy som mohol akurát zostať stáť na mieste a čakať, kým s celou súpravou neprehrmí okolo mňa. Ešteže šiel rýchlosťou len cca 45 km/h. Stačilo to však na to, aby som zmeravel a sústredil sa len na to, aby nič nešlo tesne po ďalšej koľaji v opačnom smere, teda od Bratislavy.

„Dozorujúci“ vonkajší výpravca ma po prechode vlaku typickým bratislavským štýlom reči vykarhal: „Bez reflexnej vesty a ešte k tomu v čiernom sa mocete po koľajisku a fotíte odtál stanicu, čo postráda akúkoľvek logiku. Foťte si z peróna.“ Tak ja si teda myslím, že „peróny“ sú v prvom rade určené pre cestujúcich, a navyše, v rovnocennom postavení, bez ohľadu na poradie koľaje a vzdialenosť od výpravnej budovy. Mám teda právo pohybovať sa na ktoromkoľvek z nástupíšť a fotiť odtiaľ, kde sú na to (v rámci osobnej bezpečnosti) najvhodnejšie podmienky. Okrem toho by som navrhoval používať rozhlas nielen pre potreby systému INISS, ale aj na hlásenie akýchkoľvek prechádzajúcich vlakov, tak ako je tomu napr. v Rakúsku či Švajčiarsku (napr. „Achtung, Bahnsteig 1 – der Zug fährt durch!“). Ďalej by stálo za úvahu zaviesť povinnosť používať opakované zvukové výstražné znamenie na vlaku vchádzajúcom do obvodu železničnej stanice. Obzvlášť za zhoršenej vodorovnej dohľadnosti a keď sa očakáva aj príchod osobného vlaku. Nebol som totiž jediným, kto bol v tom čase v blízkosti koľají. Dokonca asi traja-štyria ľudia si svoju „cestu životom“ skracovali prechodom priamo cez koľaje, aj keď je na kraji stanice k dispozícii veľkorysý nadchod pre peších. Schody sú však pre niektorých evidentne väčšou prekážkou než koľajnice.

Spamätaný z prvotného šoku z nákladného vlaku a z výpravcovej „logiky“ som radšej zaliezol do tepla čakárne pre cestujúcich, kde sa medzitým zhromaždilo cca 8 spolucestujúcich čakajúcich na medzičasom zmeškaný Os 2072. „János Jeszenszky“ totiž cestou z Budapešti nabral 27 minút a pozdržal tak odchod môjho osobáčika o necelé 3 minútky.

V čele vlaku trónila obligátna Laminátka 240.114 v „orange“ nátere. Za ňou nasledovalo radenie vozňov sťaby v pracovný deň. Tu bolo hneď vidieť, že ZSSK sa z júla dostatočne poučila. Namiesto škrípajúcich Bt-čiek som si radšej vybral rezonujúci Bdteer, v ktorom mali ľudia problémy pri otváraní a zatváraní dvier na WC. Priznám sa, že aj ja som ich musel takmer vyraziť, aby som sa dostal dnu. Ďalším miernym prekvapením bol odňatý (ukradnutý?) kovový kryt ventilátora v jednom z WC. Mimochodom, tamojšie WC je veľmi prakticky vyriešené – ak sa Vám podarí zamknúť (a predtým zatvoriť ;-)) dvere, dočkáte sa aktivácie ventilátora a dodatočného svetla umiestneného nad umývadlom.

Meškanie vlaku sa nezmenšovalo, ba dokonca narástlo až na 6 minút (v Malackách). Šli sme maximálne 90 km/h. Až v Kútoch mi pri fotodokumentácii došlo, že vzadu sme mali na závese Bagetu, ktorá ma neskôr odviezla do Skalice. Išlo o 813.040 vybavenú kamerovým systémom na kontrolu interiéru. Práve to bolo dôvodom, prečo sme neskrátili meškanie a nevyužili traťovú rýchlosť, ktorá na mnohých miestach dosahovala 140 km/h. Bolo by stačilo aj tých 120 km/h, ktoré sú prípustné pre Laminátku a všetky vozne. Neviem, či som správne zaznamenal, ale cez stanicu Malacky je povolená dokonca až 140-ka.

Zaujímavosťou počas jazdy bol v Devínskej Novej Vsi odpočívajúci Čmeliak 771.001 slúžiaci zrejme na vlečke do Volkswagenu. Pokiaľ ide o kontrolu cestovného lístka, hneď môžem prezradiť, že sprievodca vlaku Os 2072 len ako jeden z dvoch sprievodcov spomedzi všetkých vlakov počas 3 dní kontroloval okrem lístka aj môj občiansky preukaz.

FRETky a pes

Po príchode do stanice Kúty ma prekvapilo množstvo ľudí vystupujúce z môjho vlaku. Väčšina bola totiž ukrytá v 3 vozňoch Bt na začiatku súpravy, kam som bohužiaľ nenazrel. Tento nedostatok vylepším v ďalších svojich jazdách – vždy sa prejdem po celej súprave (aj 1. triedou, ak nebude nablízku nejaký službukonajúci vlakový personál), aby som zanalyzoval stav počtu cestujúcich v tej-ktorej súprave.

Krátko nato od Bratislavy do stanice dohrmeli 2 pôvodom francúzske FRET-ky (475.109+475.110). Po odvesení v stanici zostala dlhšie pózovať len 475.110, zatiaľ čo „Ma Cherie“ (475.109) sa zakrátko pobrala kamsi do hmly. Neobvyklé rušne zaujali aj jedného ca. 70-ročného pána, ktorý dokonca správne identifikoval, že ide o nezávislú trakciu ;-) Dizajnom sa podľa mňa ale tieto stroje takému Herculovi aj tak nevyrovnajú, napriek o niečo pestrejšiemu náteru.

Oveľa smutnejším prekvapením bol zblúdený malý psík, ktorý sa bezcieľne motal po koľajisku a staničných priestoroch. Bol bez obojku a kríval, čo vo mne vyvolalo doposiaľ nezahojené rany na duši po smrti môjho milovaného psíka, ktorého pred vyše 5 rokmi neďaleko BB prešla 840-ka premávajúca vtedy ako Zr 1841 Strečno zo ZA do ZV. Ako som sa neskôr od výpravcu dozvedel, psíka ráno vyhodil nejaký ľudský netvor z vlaku (preto asi kríval). Nikdy nedokážem pochopiť zhovädilosť takýchto kreatúr. Preto som sa šiel spýtať na policajné oddelenie (z druhej strany budovy na 2. poschodí), či by náhodou nechceli nového „služobného“ psa. Bohužiaľ, nepochodil som. Jediné, čo mohli s tým psíkom údajne urobiť, bolo nájsť mu nového majiteľa alebo ho utratiť. Avšak predsa len menej kruté než ho nechať zraziť nejakým vlakom.

Skalica (na Slovensku)

Mojím ďalším cieľom bola Skalica, ktorá minulý rok v ankete o najkrajšie mesto na Slovensku obsadila prvé miesto. Nechápem kritériá posudzovania krásy miest, tak sa pýtam, prečo sa ani tento rok na popredných miestach neobjavilo žiadne spomedzi krajských miest s nepomerne väčším počtom obyvateľov?

Poďme však do Os 2412, ktorý bol hneď od Kútov obsadený na ca. 85%. Sprievodca mi na bloček z Lidlu dal len pečiatku, zatiaľ čo sa vo vlaku vytvorila družná debata cestujúcich v záhoráckom prízvuku, ktorý mi ako pravému stredoslovákovi dosť výrazne trhá uši. Počas jazdy som využil aj služby palubného WC, kde som si najprv takmer rozbil hlavu, preto som sa potom radšej zahral na ženu a vykonal som „to“ posediačky ;-)
V Holíči mi prišlo dosť divné, že koľaje pod trolejom v smere do ČR sú už takmer hrdzavé, pričom napr. medzi BB a ZV sa nevedia na jednu koľaj zmestiť Laminátky spolu s Okuliarnikmi. To isté mi napadlo v Skalici, kde na ceste doslova bila do očí značka „Sudoměřice – 4 km“. A ja musím robiť okľuku v dĺžke 76 km, lebo zostávam verný železnici...

Tu mi napadá pre mňa ďalšia nezrovnalosť: Prečo sa niektoré stanice a obce označujú neidentickými názvami? Napr. Skalica vs. Skalica na Slovensku, Kapušany vs. Kapušany pri Prešove a podobne. Vonku aj naďalej pretrvávala hutná nízka oblačnosť, ktorá v súčinnosti so vzdialenou hmlou s viditeľnosťou do 500 m vytvárala vskutku jedinečné podmienky na fotografovanie a pozorovanie prírodných krás Borskej nížiny ;-)

Spiatočná cesta prebiehala podobne ako cesta tam, avšak s tým rozdielom, že od Skalice sa nevracala len jedna Bageta, ale rovno dve. Tou ďalšou bola 813.042, takže cestujúci boli viacej roztrúsení po celej súprave. Napriek tomu ich však cestovalo odhadom o štvrtinu menej než z Kútov. Pôvodný rušňovodič bol takisto vystriedaný svojim kolegom, čo bolo poznať najmä podľa častého trojitého trúbenia nízkym tónom.

Od eurozóny k euroskeptikom

Návrat do Kútov sa opätovne niesol v znamení smútku nad túlavým psíkom. Zvažoval som, že by som si ho zobral domov, ale tam ma už čaká jedna nesterilizovaná fenka. Ak by som ho bol predsa len doniesol domov, možno by sa stalo to, že by som sa potom na tej stanici ocitol pre zmenu ja (ale to bolo aj tak vždy mojím snom) ;-)

Pochmúrnu atmosféru narušilo akési nečakané „divadielko“ za odstavenými kotlami – podľa zberačov som hneď identifikoval 362.006 a ďalšie 2 s ňou spriahnuté rušne boli tiež odeté do farieb ZSSK. Rušňovodič 006-ky usilovne leštil okno na svojom stroji, no ja som už bol plne sústredený na svoju ďalšiu jazdu, tentokrát už rovno do Břeclavi. K tomu mi poslúžil Os 4234 s reklamným rušňom 363.033 v čele vlaku.

Hneď ako sme opustili Kúty, český majster sa oprel o páku ARR, čo je charakteristickým znakom jazdy českých strojvodcov oproti väčšine našich osobákov. Zrejme sú „na vine“ tesnejšie jazdné časy u ČD. Medzi Brodským a Lanžhotom bola na krátkom úseku zavedená pomalá jazda, a nielen to. Už v staničnom rozhlase v Kútoch upozorňovali na vystupovanie na opačnej strane v stanici Brodské z dôvodu výluky 1. traťovej koľaje (2x oprava mosta). Český gazda mi len vizuálne skontroloval Lidlenku, no internetový lístok nemohol oskenovať, keďže snímacím prístrojom pre čiarové kódy disponujú údajne len sprievodcovia vlakov SC Pendolino. Vystačiť si musel s ručným „uploadovaním“ údajov do POP-ky, čo sa mu však podarilo na prvýkrát, nie ako pri jazde na lístok SONE+ v júli tohto roka, kedy sa jeho kolegyni podarilo uznať môj lístok za platný až na 7. pokus. V tomto sme u nás o úroveň vyššie. Môžeme si gratulovať.

Tento osobáčik pokračoval až do Přerova, no ja som vystúpil ako jeden z celkového počtu ca. 10 cestujúcich už v Břeclavi, kde sa železničný život len tak ľahko nezastaví. Veď len za tú hodinu, ktorú som tam strávil, som narazil na 3 vlaky vyššej kategórie – EC 103 Polonia, EC 170 Hungaria a EC 273 Jaroslav Hašek a ďalšie dva rýchliky. Absentovali však nákladné vlaky.

Ako jediný z medzinárodných vlakov prišiel načas Hašek, ba dokonca s 2-minútovým náskokom. To však nezabránilo tomu, aby nenabral +10 minút, ktoré mu vznikli čakaním na zmeškanú Poloniu. V rozhlase nezabudli zdôrazniť, že „zpoždění vlaku vzniklo na území mimo České republiky“. Ešteže Hungaria nejazdí do/z Warszawy. To by sme sa my „Čechoslováci“ ponaháňali za skráteniami meškaní...

361.001 – Eso Biturbo

Na Poloniu už netrpezlivo čakal ľavicovo naladený Taurus 1116.117, ktorý vystriedal 362.112. Medzitým sa na južnom zhlaví zjavila trojica slovenských rušňov (zdanlivo) radu 362. Štyria fotografi, ktorí boli spočiatku unesení Taurom, sa zrazu rozbehli na 4. nástupište. Nevedel som síce, „o co běží“, ale pridal som sa k nim tiež. A potom bolo už všetko jasné: Veď tie 362-ky (362.006+362.014) berú novučičkú 361.001 na skúšky do Velimi! Podľa výberu vlakových rušňov usudzujem, že cieľom prepravy bolo čo najviac zamaskovať, ktorý stroj je tou povestnou špičkou ľadovca. Na tomto rušni som si všimol hneď niekoľko zaujímavostí – na streche pri paneli klimatizácie je akási malá anténka pripomínajúca silvestrovskú pyrotechniku (viď fotogaléria) a osi sú zložené z monoblokových kolies. Tie oproti lúčovým „diskom“ spôsobujú menšie vírenie vzduchu v spodnej časti rušňa a takisto nedochádza k zachytávaniu rôznych častí tiel zrazených živočíchov, čo má priaznivé dopady na jazdný komfort rušňovodiča ;-) Už menej povzbudivo vyzerala prasklina na jednom z takýchto kolies... Snáď sa tu len niekto nechystá na Eschede 2!

Dosť však bolo srandy. Vzadu pri depe som zazrel odstavené Plecháče a hrdzavé Laminátky spolu s dispolokom Traxx momentálne jazdiacim za druhého najväčšieho železničného nákladného dopravcu v EÚ, teda PKP Cargo. Čas však bol neúprosný, a tak ostalo len pri zbežnej dokumentácii tohto pestrého mobilného parku, keďže bol už ohlásený príchod môjho R 809 so zaujímavou trasou: Brno – Břeclav – Přerov – Olomouc Hl. n. Ten doviezla 362.164 a štafetu na druhom konci prebrala už známa 362.121 v „modro-modro“ nátere so žltým pásom.

Táto pravičiarka však nebola natoľko liberálna, aby mi dopriala výhľad na prichádzajúci mimoriadny osobný vlak z Ledníc vedený Šľachtičnou 475.101. Napriek úmornej snahe mi v tej najnevhodnejšej chvíli ešte k tomu vypovedali službu batérie vo fotoaparáte, a to už bol odpískaný odchod môjho rýchlika a ja som mal náhradné batérie odložené v kupé prvého vozňa, takže zo Šľachtičnej napokon nebolo nič, len kopa dymu. Akou-takou útechou bolo to, že rušeň šiel kotlom napred.

Po moravských lokálkach

Môj „no-name“ rýchlik sa dal do pohybu a ja som si tých 13 minút koridorovej „slávy“ mlčky užíval s dvoma českými študentkami, ktoré takisto ako ja vystupovali v Hodoníne. Ale aj ten krátky čas jazdy odhalil úskalia starých Görlitzov pri rýchlosti 140 km/h, kde vrtivé pohyby podvozku boli hlavným sprievodným znakom inak plynulej jazdy. Po „medzipristátí“ v Hodoníne som si odskočil do predstaničného priestoru, ktorému dominuje veľmi prehľadne značená cyklotrasa. To je to, čo mi na anticyklistickom Slovensku chýba pri bicyklovaní najviac.

Keďže mi už pomaly začali dochádzať zásoby tuhej obživy, snažil som sa zohnať nejaký otvorený obchod. Podarilo sa nájsť, aj keď len staničný bufet, v ktorom som minul mince ušetrené ešte z čias mojich letných jázd po Česku. Vypýtal som si Študentskú pečať (poslednú vyloženú) a pred platením som si dôkladne skontroloval dátum spotreby (však bola posledná!), pričom sa zdesene na mňa pozerala mladá pani pri pulte. Hovorím jej, že ja som Slovák. Ona súcitne odvetila: „Už chápu“ ;-)

Os 2765 v smere do Velkej nad Veličkou vedený „biturbo“ Regionovou 814.220+219 ako S 91 integrovanej linky Juhomoravského kraja bol slušne zaplnený už od Hodonína, čo som využil na posedenie v strednej nízkopodlažnej časti s fantastickým prístupom do priestranného a ešte k tomu vákuového WC. Jediným nedostatkom jazdy v Regionove je neuveriteľná hlučnosť podvozkov, ktoré skrz brzdové špalky len pri samotnej jazde hučia priam ako v Görlitzoch pri núdzovom brzdení. To však nebolo všetko, pokiaľ ide o hlučnosť. Z premýšľania nad kapacitou vákuového WC po jeho použití takmer celou posádkou a popri jedení Pečate ma vyrušil takisto extra hlučný sprievodca, ktorý sa ohlásil intenzitou asi 105 dB: „Dobrý den!!! Já Vás vítám na palubě!!! Jízdenky prosím!!! Dobrou chuť!“ Takéto hlásenie som ešte teda nepočul ani cez Regonik v našich rýchlikoch. Ten by sa snáď uživil aj na nechránených priecestiach ;-) Ďalšou odlišnosťou je hlásenie čísel osobných vlakov v ČR. Na Slovensku som sa s tým stretol len pri manuálnom hlásení, aj to nie na všetkých staniciach.

„Učarovala“ mi však ešte jedna logická vecička: dvojkrídlové vstupné dvere 814-ky sa otvoria len tou časťou, na ktorej je stlačené tlačidlo. Vo Veselí nad Moravou sme si 14 minút počkali na zrýchlený vlak Sp 1729 Cimburk v čele s krásnou 754.044. Z neho pristúpili početní slovenskí študenti z Brna, ktorí pokračovali najmä do Starej Turej. Okrem nich sa do vlaku odhodlala aj mladá dáma s horským bicyklom. O 15:21 sme konečne dorazili do Velkej nad Veličkou, kde nás už čakala slovenská súprava Os 2743 v zložení 811.020+011.

Vivat Slovakia!

Len tak-tak som stihol odfotiť Mandarínku v Blonski nátere vybavenú LED-parkovacími svetlami a zvukovým ohlasovaním zatvárania dverí (až som si začal namýšľať, že sa veziem v Ampeer) a usalašiť sa v jej výrazne prekúrenom interiéri (cca 26 °C). Solídne vyťažený osobáčik sa vybral stúpaním na česko-slovenskú hranicu, na ktorú sa len-tak tak vyštveral. Už okolo Javorníka nad Veličkou, pokiaľ som mal platný internetový lístok ČD, sa končene začala rozplývať hmla. Slovenský gazda skontroloval Lidlenku a dopísal mi do nej číslo vlaku, čo mi dosť pomohlo pri písaní tejto reportáže, keďže sa nemusím toľko babrať s ELIS-om.

Mimochodom, nikto zo sprievodcov si počas kontroly cestovných lístkov nevšimol, že pre úseky SR št. hranica – Lanžhot a Javorník nad Veličkou – SR št. hranica som nemal platný cestovný doklad. Alebo nikto z tvorcov akcie „Vlak a LIDL“ nemyslel na malý pohraničný styk? Cez internet sa totiž u ČD nedal kúpiť lístok už od štátnej hranice, ale až od prvej pohraničnej stanice v ČR.

Okrem prekúreného interiéru ma vyslovene štvali neskutočne za*raté okná, z ktorých bolo vidieť len hmlu, a to napriek tomu, že tá vonkajšia sa už dávno rozpustila. V Myjave sme mali povinný 8-minútový prestoj, ktorý je však využitý len v pracovné dni, a to na pribranie ďalších dvoch Mandarínok. Ja som ho však využil na zdokumentovanie tamojšej stanice, kde sa okrem iného nachádza aj maketa Štefánikovej mohyly na Bradle. To už však boli posledné fotky tohto dňa, keďže vonku sa začalo stmievať. V Starej Turej vystúpila najmenej polovica cestujúcich, no na ďalších staniciach sa ich počet postupne dopĺňa na pôvodnú úroveň. Kdesi na úrovni Hrachovišťa s poklesom nadmorskej výšky sa zase raz dostávame do večnej hmly.

V NM som si vychutnal „bzučiace“ odchody R 608 a R 611, ktorý som však využiť nemohol, lebo som mal len „LIDL Regio“. V naivnom očakávaní EPJ 671 som sa tešil na Os 3331, ktorý ma dovezie až do PB. Uspokojiť som sa však musel s klasickou súpravou vedenou 363.107 takisto s LED-svetlami. Spomedzi troch vozňov Bdt a jedného praobyčajného B som si vybral správne, teda kupé, kde som si dokonca aj zdriemol. Vytrhlo ma až zastavenie v Dubnici nad Váhom, aj keď sa mi snívalo, že som už v Bytči... Trochu rozbitý som zaregistroval zmenu sprievodcov (zrejme v TN), ktorí lístok kontrolovali len vizuálne, t. j. bez pečiatky, dierky či autogramu.  

Až do PB nám vo vozni robili spoločnosť akési nevybúrené teenagerky, ktoré však neboli z PB, ako som podľa ich hulvátskeho správania nesprávne predpokladal. Vlak došiel do môjho dnešného cieľa načas, a týmto sa prvý diel jesennej trilógie s Lidlom končí. V ďalšej časti sa spolu pozrieme nad hranicu nízkej oblačnosti a nový most v bašte nášho rómskeho etnika.