Po stopách železničnej trate Jablonica - Plavecký Mikuláš
Koncom októbra ma turistické topánky zaviedli do Plaveckého Mikuláša. A pohľad na starú turistickú tabuľu so smerovníkom na železničnú stanicu vo mne prebudil zvedavosť na niekdajšiu konečnú stanicu trate Zohor - Plavecký Mikuláš. Stanica však bola od dediny ďaleko a čas odchodu autobusu do Bratislavy krátky.
Zvedavosť zostala a mne sa už v hlave rodil ešte ambicióznejší plán - prejsť celú dĺžku nedostavaného úseku trate Jablonica - Plavecký Mikuláš.
Nahliadnutím do histórie zistíme, že myšlienka postavenia trate Jablonica - Plavecký Mikuláš sa spája s udalosťami druhej svetovej vojny. Oklieštenie územia Slovenska a prerušenie viacerých, už cezhraničných železničných spojení bolo impulzom pre urýchlenú výstavbu nových tratí a prepojov. Na Gemeri to boli tzv. Gemerské spojky, vrátane v súčasnosti turisticky atraktívneho Slavošovského tunela. Na Záhorí sa plánovalo prepojenie niekoľkých existujúcich tratí s cieľom vytvorenia spojenia Bratislava - Zohor - Plavecký Mikuláš - Jablonica - Brezová pod Bradlom - Myjava - Nové Mesto nad Váhom. Krátko po ukončení vojny sa však práce na naprojektovaných tratiach, v rôznych štádiách výstavby, zastavili. Najviac, približne 40% zemných prác sa realizovalo práve na úseku trate Jablonica - Plavecký Mikuláš, kde sa stavebné práce začali ako prvé. Myšlienka na dokončenie trate ožila ešte raz - v sedemdesiatych rokoch v súvislosti s výstavbou cementárne v blízkom Rohožníku, ale už len teoreticky.
Je končiace ráno začínajúceho novembra, vystupujem z vlaku na stanici Jablonica. Vlak pokračuje do Kútov a ja peši kráčam smerom k plánovanej odbočke do Plaveckého Mikuláša. Moja zvedavosť sa s každým krokom stupňuje. V momente, keď za sebou definitívne nechávam stanicu a pred sebou mám križovatkou s poľnou cestou, po ľavej ruke so zadržaným dychom pozorujem dvíhajúci sa násyp. Hľadím na dlhý oblúk krútiaci sa smerom na juhozápad a viem že, stojím pred zemným telesom plánovanej trate do Plaveckého Mikuláša.
Všímajúc si kamenný priepust cez potok vychádzam na násyp a spozorujem zvierací chodníček. Ten spolu s množstvom krmítok a provizórnych poľovníckych posedov dáva tušiť, že násyp sa stal útočiskom divého vtáctva, srnčej zveri a ich prenasledovateľov - poľovníkov. Niekoľkokrát nechtiac vyrušené srny a bažanty to len potvrdzujú. Som rozhodnutý šliapať po násype, ale rýchlo zisťujem, že je to takmer nemožné. Nízka tráva sa tu strieda s hustou a ťažko preniknuteľnou spleťou kríkov a stromov. Napriek tomu je trasa železničnej trate až prekvapivo zachovalá, prvý podjazd budí dojem, že čaká len na položenie podvalov a koľajníc.
Zatiaľ čo ma z diaľky sledujú vrtule veternej elektrárne nad Korlátkom, násyp ma privádza k okraju dediny Cerová-Lieskové, presnejšie povedané ku dedinskej skládke odpadu. Doteraz som nemal pochybnosť o tom, že idem dobre. Tu mi však chvíľu trvá, kým zistím, že železničný násyp tu slúži ako okraj smetiska. Väčší problém ale nastáva, keď vychádzam z oploteného areálu skládky na asfaltovú cestu. Až po dlhšom blúdení ma konečne osvieti - vysoký násyp, ktorý som mylne považoval za pokračovanie plánovanej trate, je jedným z troch nedokončených cestných nadjazdov, zatiaľ čo sa trať zmenila na rovnú poľnú cestu.
Takto pokračujem až k ťažobnému podniku pri Prievaloch a cestou postupne nachádzam podjazdy a vodopusty, niektoré s peknou klenbou. Podľa dostupných zdrojov má byť na trati celkoho štrnásť vodopustov. Po dlhých desaťročiach sú niektoré z nich už tak zamaskované, že ich objavujem len vďaka križujúcim potokom. Ako ma násyp vodí Karpatskou zníženinou, pravidelne mi cestou ukazuje krmítka, či poľovnícke posedy, vzniknuvšie na podjazdoch aj pod nimi.V diaľke už rozoznávam siluetu Plaveckého hradu na okraji karpatského hrebeňa, ktorej tmavá obloha dáva zvlášť vyniknúť.
Hrad je síce ďaleko, bezprostredne predo mnou sa ale zjavuje nečakaná prekážka v podobe kanála. Zisťujem, že ide o podjazd s oddeleným korytom pre potok, problém je, že už naň neexistuje prístup - železničný násyp je po oboch stranách podjazdu prerušený. Nohy mám dlhé a doskok dobrý, ale šírka a vysoké múry kanála vo mne vzbudzujú rešpekt. Ostáva mi len vyliezť na podjazd po bočných múroch. Úspešne vyliezam aj zoskakujem a zvečňujem toto obskúrne dielo. Tak ako väčšina podjazdov aj tento zrejme padol za obeť poľnej ceste križujúcej trať.
Svoju cestu naprieč násypom si našla aj asfaltka spájajúca pracovisko známej plynárenskej spoločnosti s Plaveckým Petrom. Pozerajúc smerom na Plavecký Peter v duchu konštatujem, že podobne ako na trati Zohor - Plavecký Mikuláš, aj na tomto nedostavanom úseku trať prechádza okolo dedín vo vzdialenosti asi 2 km. Z posledného úseku trate do Plaveckého Mikuláša si pamätám dva nadjazdy a predovšetkým niekoľko vodopustov. Ich prekonanie predpokladá pevné oblečenie a štíhlu postavu. To prvé preto, aby človek nemusel po návrate domov svoje šaty zahodiť, a to druhé aby sa vôbec dostal cez hustú spleť malých pokrútených stromov, ktoré na vodopustoch niekoľkokrát vytvorili takmer nepreniknuteľnú stenu.
S pestrou vzorkou rastlín, vetvičiek a plodov v topánkach, vo vreckách aj vo vlasoch sa blížim ku stanici Plavecký Mikuláš. Železničný násyp na chvíľu mizne, ale už po pár minútach ma pod nohami vítajú koľajnice. Ako som vypátral, končia v hustom kroví pár krokov naspäť. Prechádzam okolo torza bývalého depa a nákladišťa a mierim k budove stanice.
Opäť som čakal opustenú budovu plnú odpadkov a skla z vybitých okien, namiesto toho však pozerám na obytný dom, pred ktorým stojí osobné auto. Časy niekdajšej staničnej budovy pripomína už len tabuľa s názvom stanice. Údiv ale vyvolá až železničné priecestie s cestou do Lakšárskej Novej Vsi. Hneď pri priecestí stojí domček s upraveným trávnikom, upravený je však aj priľahlý niekoľkometrový úsek trate. Trať je tu vzorovo vyčistená a má nové podvaly. Bohužiaľ asi 20 metrov za priecestím akákoľvek nádej na rekonštrukciu trate končí, koľaj do Plaveckého Podhradia sa stráca v divočine.
Stav úseku trate do Plaveckého Podhradia je dezolátny. Koľajnice sú povolené, zarastené spleťou kríkov a stromov a na úseku trate sú v koľajisku padnuté stožiare oznamovacieho vedenia. S prichádzajúcou tmou tak už posledné kilometre do Plaveckého Podhradia volím radšej po ceste.
Zdroje a odkazy:
-
SVTS-D: Nedostavané železničné trate pod Malými Karpatmi (odborná prednáška)
Titulná snímka: Podjazd č. 11 © Dávid Šajgalík
Galéria
Diskusia
