Vlakom do raja vysokohorskej turistiky: Chamonix 16.6. – 26.6.2011

Pohľad na malebnú obec Le Trétien © Peter Žídek

Súprava Z850 SNCF vchádza do pomerne novej zastávky Chamonix-Aiguille du midi
© Peter Žídek

Sobota 18. 6. 2011

Dorazil autobus s turistami, ktorí sa ubytovali v Les Bossons. Trvalo to trošku dlhšie, pretože situáciu komplikoval silný a neutíchajúci dážď. Cena za ubytovanie je ale primeraná aj na naše pomery. Prenájom jednej chatky (v kempe alebo súkromne) vyšiel v priemere na 13 €/os/noc, pričom rozpätie sa pohybovalo v rozmedzí 8,60 € až 18,00 €. Za takúto sumu je problém zohnať slušnejšie ubytovanie v Bratislave, nieto ešte v jednom z najvýznamnejších turistických lokalít Francúzska! Je síce pravda, že stravu si zabezpečuje každý sám – to však nebol problém: v obci Les Houches sa nachádzajúci supermarket „Super U“ ponúka viac, než príjemné ceny a naviac je dobre dostupný MHD (linka č. 1, zastávka „Les Granges“). K dispozícií sú aj hotely, bufety a reštaurácie.

Nízka cena však nie je jediná výhoda ubytovania v samotnom údolí – totiž každý, kto je tu ubytovaný dostane zdarma „Carte d’hôte“ – Kartu hosťa, ktorá platí zároveň ako sieťový lístok na vlaky SNCF (francúzsky národný železničný dopravca) v úseku Servoz – Vallorcine a na MHD dopravcu Chamonix Bus (okrem nočných spojov). Pri ceste vlakmi SNCF ale platí podmienka, že pri cestovaní mimo údolie Chamonix musí mať cestujúci lístok už z nástupnej stanice, teda nie je možné kombinovať Carte d’hôte a iné cestovné lístky.

Nízkopodlažný autobus Setra na linke č. 1 stojí na zastávke Chamonix, Place Mt. Blanc Marché
smer Le Tour © Peter Žídek

Nedeľa 19. 6. 2011

Rozdeľujeme sa na dve skupiny: zdatnejší a trénovaní sa pokúsia vystúpiť na Mt. Blanc; my ostatní zostávame v Chamonix. Stretávame sa pred pokladňami kabínkovej lanovky na Brévent, študujeme ponuky a zvažujeme možnosti. Nakoniec sme sa rozhodli pre Mont Blanc Multipass, ktorý umožňuje využívať všetky lanovky a zubačky v údolí Chamonix bez doplatku. Vzhľadom na predpovedané nepriaznivé počasie sme zvolili len štvordňový variant za veľmi výhodných 85 € + (3 € za nevratnú čipovú kartu).

Dolná sekcia lanovky na Brévent (2525 m. n. m.) s pokladňami © Peter Žídek

Vybavení Multipassom nastupujeme do kabínkovej lanovky, ktorá nás vyvezie do medzistanice Planpraz (2000 m. n. m.) Napriek nepriaznivému počasiu prestupujeme na ďalšiu lanovku (visutú), ktorou sa dostaneme až takmer k vrcholu mohutného štítu Le Brévent (2525 m. n. m.). Tu nás privíta pravá zima: pár stupňov pod nulou, silný vietor, všade samý ľad a takmer žiadna viditeľnosť. Vrátili sme sa teda naspäť na medzistanicu a turistika môže začať. Náš pôvodný cieľ – Lac Cornu (Rohaté pleso) - sme síce nestihli, no o to krajšie zážitky sme mali počas prestávky pri hornej stanici sedačkovej lanovky (premáva iba pre lyžiarov) s názvom Cornu. Tam, zo vzdialenosti asi 20 metrov, na nás pokukovali dva kamzíky alpské. Na spiatočnej ceste sme zaujali svište. Medzitým sa hmla rozplynula, takže sme mali prekrásne výhľady na všetkých velikánov: Mt. Blanc (Biely vrch), Mont Maudit (Prekliaty vrch), Aiguille du Midi (Prostredná ihla), Aiguille Verte (Zelená ihla) ... Napriek tomu, že celá trasa vedie vo výške 2000 až 2400 m. n. m., nie je veľmi náročná a odporúčam ju aj priemerne zdatným turistom, kvôli týmto kladom: jednoduchá orientácia (chodník je dobre viditeľný – nachádza sa totiž nad pásmom lesa), neveľké prevýšenia a úchvatná panoráma.

Nakoniec nás svojou prítomnosťou potešili dvaja kamzíci alpskí... © Peter Žídek

Pondelok 20. 6. 2011

Oddychovka - celodenný výlet na najvyšší vrch v okolí, na ktorý sa dá dostať lanovkou – Aiguille du Midi . Na vrchole sa nachádza reštaurácia s príznačným názvom „Le 3842“. Sama však leží „iba“ vo výške 3777 m. n. m. a končí pri nej lanovka. Nájdeme tu aj kaviareň a predaj suvenírov. Ceny boli bez vysokohorskej prirážky, čo bolo pre našinca veľkým prekvapením.

Najvyššia rozhľadňa na Aiguille du Midi - iba táto je vo výške 3842 m. n. m.,
ostatné "iba" v 3777 m. n. m. © Peter Žídek

Na samý vrchol Aiguille du Midi vyvezie turistov platený výťah (s Multipassom zdarma). Výhľady odtiaľto sú presne opačné, ako minulý deň: tentokrát obdivujeme masív Bréventu, dokonca sme videli aj miesto, kde na nás deň predtým zvedavo pozerali kamzíky. Možno vidieť aj zvyšné „ihly“ či Mont Blanc. Ten bol – ako jediný – takmer celý čas zahalený v hmle.

Konečne sa odhalil aj najvyšší vrchol Európy - i keď iba na pár minút © Peter Žídek

Snáď najväčšou atrakciou Aiguille du Midi je lanovka na taliansku stranu (Helbronner), ktorá ponúka doslova prelet ponad ľadovec – 30 minútovú jazdu s úžasnými výhľadmi. Multipass tu však neplatí – treba doplatiť ešte 24 €.

Vraciame sa na medzistanicu – Plan de l'Aiguille (2317 m. n. m.), kde sme absolvovali krátku prechádzku k Modrému plesu (Lac Bleu), následne sa presúvame ku kabínkovej lanovke smerom dolu. Počas čakania v rade bolo počuť jačanie z každej kabínky pri prechode najvrchnejším pilierom. Prečo, to sme zistili o chvíľu, keď sme tadiaľ sami prechádzali: lanovka ide totiž dosť rýchlo (cca 12 m/s), a náhle klesnutie pri prejazde najvrchnejším pilierom je ako pád...

Z vrcholu je prekrásny výhľad na protiľahlé pohorie s dominantou štítu Le Brévent,
kde po predošlom mrazivom dni už nezostalo ani stopy © Peter Žídek

Utorok 21. 6. 2011

Z medzistanice lanovky Plan de l´ Aiguille (viď predchádzajúci deň) sa vydávame k ľadovcu Mer de Glace, kam premáva jedna z dvoch zubačiek mikroregiónu Chamonix. Trasa k ľadovcu Mer de Glace, nazývaná chodník Henryho Vallota, je pomenovaná podľa francúzskeho inžiniera, ktorý v 19. storočí zmapoval masív Mont Blanc a jeho okolie bez pomoci moderných vymožeností. (Syn po jeho smrti vydal kolekciu turistických sprievodcov Vallot, ktoré sa dajú považovať za prvého skutočného alpského turistického sprievodcu). Je to snáď jedna z najkrajších a najjednoduchších trás v celom okolí – dala by sa nazvať vychádzkou (treba ju však absolvovať v smere Plan de l'Aiguille – Mer de Glace a nie naopak). Výhľady boli úžasné – hlavne v záverečnej časti, kde sa človek ocitne vysoko nad ľadovcom - v pozadí sa čnejúcimi sa vysokými horami (napr. Aiguille des Drus). Samotný ľadovec je však skôr sklamaním: za posledných 20 rokov sa dosť roztopil, pričom sa obnažili nezatrávnené časti svahu. Odtiaľ sa na ľadovec zosypáva hlina a kamenie (je už takmer celý zasypaný), čo pôsobí deprimujúcim dojmom – dôkaz globálneho otepľovania. Neďaleko hornej stanice ozubnicovej železnice je v ľadovci vytesaná jaskyňa, dostaneme sa k nej lanovkou. Potom ešte 400 schodov, ktoré tam pred dvadsiatimi rokmi vôbec neboli! Skutočne sa ľadovec Mer de Glace (More ľadu) zmenšuje veľmi rapídne, čo by malo byť pre každého varovaním...

Ľadovec Mer de Glace sa za posledných 20 rokov poriadne roztopil... © Peter Žídek

Vraciame sa naspäť na Montenvers, odkiaľ naspäť do Chamonix premávajú vlaky spoločnosti Compagnie du Mont Blanc. Preskúmal som aj okolie viaduktu a na stanici požiadal o nejaké brožúry. Nemali. Ale keď videli môj záujem, dohodli mi stretnutie s prednostom stanice Chamonix, ktorý mi poskytol niektoré potrebné informácie. A overujem si ich v praxi už v nasledujúci deň.

Osobný vlak vezie turistov späť do Chamonix © Peter Žídek

Dobrodruhovia sa napriek počasiu podujali na vysokohorskú turistiku - práve zliezajú
z vrcholu Aiguille du Midi (3842 m. n. m.) © Peter Žídek

Služobný vlak ťahaný motorovým rušňom ev. č. 32 čaká na svoj odchod zo stanice
Chamonix © Peter Žídek

Profil trate na Montenvers - Mer de glace; stúpanie je v promile © fr.wikipedia.org

Prvé vozidlá dodala švajčiarska firma SLM Winterthur. Jednalo sa o 8 parných lokomotív vyrobených v rokoch 1907 až 1926, ďalej 14 osobných vozňov (5 otvorených a 9 zatvorených). Od roku 1953 sa tu ale pomaly parná éra končí – je to rok začatia elektrifikačných prác. V roku 1954 boli dodané 4 elektrické jednotky nasledované ďalšími dvomi v roku 1979. Jazdná doba sa skrátila z pôvodných 51 minút s parou na 20 minút s „elektrikou“. Vozový park uzatvorili v rokoch 1967 až 1972 dodané tri motorové „lokotraktory“, ktoré zabezpečujú vozbu pracovných a služobných vlakov prípadne môžu ťahať aj spriahnuté elektrické jednotky a tým posilniť kapacitu v prípade vysokej vyťaženosti. Momentálne sú prevádzkované dva kusy – tretí bol odoslaný na TMB (Tramway du Mont Blanc), kde slúži doteraz. Na jednom zo zostávajúcich som mal tú česť sa zviezť– ťahali sme už spomínaný služobný vlak pre potreby Grandhotela „Mer de Glace“.

Elektrické jednotky sú napájané striedavým napätím 11 kV 50 Hz z troleja. Tento prúd sa následne transformuje a odvádza do sériovo zapojených trakčných motorov, každý s výkonom 116 kW. Pri ceste dolu slúžia tieto motory ako generátory - časť takto vzniknutého prúdu sa zmarí v odporníkoch umiestnených na streche a časť slúži na napájanie EDB, čím sa udržuje konštantná rýchlosť pri zostupe.

Križujeme s vlakom plným nedočkavých turistov © Peter Žídek

Zabezpečenie jazdy vlaku sa vykonáva jednoduchým spôsobom: podľa grafikonu (sú vypracované 2 varianty – pre 20 minútový interval vlakov a pre 30 min.) rušňovodič vie, kde má s čím križovať a nesmie opustiť dopravňu, kým sa v nej neobjaví protiidúci vlak. Samozrejme, všetci rušňovodiči sú v neustálom spojení s dispečerom, ktorý ich cez vysielačku informuje o akýchkoľvek mimoriadnostiach. Výhybne sú neobsadené – výmeny si rušňovodiči prestavujú sami priamo zo svojho stanovišťa. Priecestie v km 0,1 je zabezpečené závorami, ktoré obsluhuje personál stanice Chamonix stlačením tlačidla na uzatvorenie priecestia, keď sa vlak k nemu blíži. Na to sú upozornení zvončekom. Prekročeniu maximálnej povolenej rýchlosti 20 km/h zabráni vlakový zabezpečovač, ktorý v takomto prípade aktivuje núdzové brzdenie.

Výmeny v koncových staniciach sa prestavujú ručne © Peter Žídek

Ďalším dopravným cieľom v tomto regióne bola 12,248 km dlhá zubačka, ktorá prepravuje cestujúcich z obce St. Gervais les Bains na úpätie Mont Blanc-u. Nazýva sa Tramway du Mont Blanc, ale skrátene ju miestni nazývajú iba TMB.

Profil trate TMB © fr.wikipedia.org

„Mária“ ma šťastne doviezla do cieľovej stanice Le Fayet © Peter Žídek

K TMB sa dá dostať dvomi spôsobmi:
1) z Les Houches premáva visutá lanovka k nácestnej zastávke Bellevue. Najjednoduchší spôsob dopravy z centra Chamonix k uvedenej lanovke predstavuje linka MHD č. 1 (treba vystúpiť na rovnomennej zastávke „Bellevue“). Premáva v približnom intervale 60 minút s posilovými spojmi v špičkách pracovných dní.
2) z východiskovej konečnej „Le Fayet“, ktorá sa nachádza priamo oproti železničnej stanici SNCF „Saint Gervais les Bains – Le Fayet“ – pozor, na tomto úseku už Karta hosťa neplatí!

Zastávka Bellevue © Peter Žídek

Pre cestu tam som využil prvú možnosť, pri ceste späť druhú. Visutá lanovka na Bellevue premáva štandardne každých 20 minút, avšak práve som sa trafil do obednej prestávky, takže som si musel dlhšie počkať. Jednosmerný cestovný lístok ma vyšiel na 10,80 €, pretože tu neplatí Mont Blanc Multipass – prevádzkovateľom nie je spoločnosť Compagnie du Mt. Blanc.

Vlak tvorený elektrickou jednotkou „Anna“ stúpa smerom k Bellevue © Peter Žídek

Po niekoľkých minútach jazdy s nádhernými pohľadmi na okolité hory som sa ocitol na vrchole (1800 m). Tu je za bežných letných dní možnosť prestúpiť na vlak zubačky, ktorá vyvezie cestujúcich ešte o 572 m vyššie (konečná Nid d’Aigle je vo výške 2372 m). Ja som však takéto šťastie nemal – v úseku Bellevue a Nid d’Aigle (Orlie hniezdo) bola totiž nepretržitá výluka, vlaky teda premávali zdola iba potiaľto. Po dôkladnej fotodokumentácii objektov dopravných i prírodných som sa pešo vydal o jednu stanicu nižšie – „Col de Voza“ vo výške 1653 m. n. m. Prechádzka to bola celkom príjemná, v tesnej blízkosti železnice vedie pohodlná poľná cesta, navyše to vôbec nie je ďaleko – napriek pomalému kroku a častým fotozastávkam som celý úsek prešiel za menej ako 30 minút.

Celkový pohľad na zastávku Bellevue a trať za ňou © Peter Žídek

Po príchode na výhybňu Col de Voza ma zaujali odstavené vozidlá, v jednom z nich sa práve vykonávalo čistenie interiéru (zrejme slúži ako posila v prípade zvýšených prepravných nárokov). Okrem vozidiel som nenechal bez záujmu ani horskú reštauráciu s príznačným názvom „Courant d’air“ – Prievan, kde ma prekvapili nízke ceny jedál aj nápojov, prakticky zhodné s cenami, aké sú v iných častiach krajiny, teda aj mimo turisticky atraktívne oblasti. Rozhodol som sa teda zostať tu na neskorý obed a využiť vlak o hodinu neskôr (15:35 vs. 14:35).

Reštaurácia „Courant d'Air“ © Peter Žídek

Hodina aj niečo naviac strávená v príjemnom horskom prostredí, okrem toho na čerstvom vzduchu ubehla rýchlo a tak som mohol už o 15:10 nastúpiť do protiidúceho vlaku, ktorého súprava pokračovala po obrate na Bellevue ako „môj“ spoj smerom dole do doliny. I dobre som urobil – kým cestujúci na konečnej vystupovali a nastupovali, mohol som v pokoji zaujať miesto hneď za stanovišťom rušňovodiča (zadná stena stanovišťa je pritom presklená, takže je dobre vidieť dopredu).

„Aničkine“ služby som nevyužil, zato som sa zviezol na „Márii“ - tu už na mňa čaká
(Col de Voza) © Peter Žídek

Po odchode z Bellevue (15:25) nasledoval už známy úsek do výhybne Col de Voza, za ktorou nás na chvíľu ozubnica opustila – TMB na rozdiel od trate na Montenvers nie je vybavená ozubnicou v celej dĺžke. Počas cesty sme stretli aj stavebné stroje, ktoré intenzívne upravovali okolie trate. Výhľady do okolia boli už v týchto miestach menej zaujímavé – vlak totiž prešiel do pásma lesa. Menším spestrením jazdy bolo križovanie s posledným protiidúcim vlakom a (prekvapivá) výmena rušňovodičov v ľudoprázdnej výhybni Motivon. Tá je samozrejme neobsadená, výmeny teda prestavuje vlakový personál.

Protiidúci vlak je tvorený elektrickou jednotkou s menom „Jana“ © Peter Žídek

Nasledujúca jazda sa tiež niesla v duchu „putovanie lesom“ – akurát záverečný zjazd k mestečku St. Gervais bol nádherný, z vlaku sa totiž ukázalo nielen St. Gervais a okolité obce, ale aj celé široké údolie smerom k Annemasse. Posledné metre sme už išli ako skutočná „tramway“, teda na jednom telese s cestou, pričom rušňovodič si musel hlasitým a dlhým pískaním právo na prednosť vybojovať – je vidieť, že podobné riešenie železnice a cesty ako dva v jednom je skôr obvyklejšie v susednom Švajčiarsku.

Prejazd obcou St. Gervais © Peter Žídek

Po príchode na konečnú stanicu Le Fayet som sa tu dlho nezdržal – ostatne chcel som využiť najbližší vlak TER 18923 s odchodom 16:59 smer Chamonix, ktorým som mal v pláne docestovať do obce Les Bossons a tam sa stretnúť so zvyškom klubu a vypočuť si zážitky z výstupu na Mt. Blanc.

Keďže St. Gervais je už mimo platnosti Carte d’hôte, musel som si zakúpiť cestovný lístok a to až do cieľovej stanice (v mojom prípade Les Bossons). Čiastka – 4,30 € to však nebola závratná – SNCF v snahe odbremeniť Chamonix od problémov s automobilovou dopravou ponúkajú na tejto trati 50% zľavu zo základnej tarify – stačí si len v automate navoliť: „Tarif Mt. Blanc Adulte“ (Tarifa Mont Blanc Dospelý – existuje aj verzia pre deti do 12 rokov).

Informačný systém ma však zbavil radosti zo skorého docestovania do kempu ku kolegom. Všade totiž „svietila“ informácia o prekážke na trati medzi stanicami Servoz a Les Houches, pričom sa očakávajú „retards indéterminés“ – neurčité meškania. Od rušňovodiča som sa pritom dozvedel, že sa jedná o spadnutý strom na zastávke Viaduc Ste Marie a že nevie, či dispečer rozhodne o odchode nášho vlaku zo St. Gervais aspoň do Servozu. Nakoniec sme sa načas rozbehli, ale jazda po dôverne známej trati netrvala dlho – skutočne sme v staničke Servoz skončili a neboli sme prví – na vedľajšej koľaji stála súprava vlaku TER 18921, ktorý išiel hodinu pred tým naším. Súprava tohto vlaku sa po našom príchode spojila so súpravou nášho spoja – TER 18921 bol teda odrieknutý. Cestujúci obidvoch spojov si tak mohli spoločne zanadávať na SNCF – vraj je to „všade rovnaké bez ohľadu na región“ a „vlaky SNCF vždy meškajú“.

Ďalej už obidve súpravy typu Z850 pôjdu spolu ako zmeškaný TER 18923 © Peter Žídek

Takto sme čakali asi 30 minút, kým sa k nám nedoniesli správy o sprejazdnení trate a vzápätí zo smeru Les Houches skutočne prišla súprava zložená z jednotky typu Z 850 ako 1 a pol hodiny zmeškaný TER 18922. Po vykrižovaní sme s približne 35 minútovým meškaním vyrazili – na zastávke Viaduc Ste Marie celý problém pripomínala iba prítomnosť traťovákov a onen nešťastný, už mimo prechodový prierez odprataný strom. V Les Houches sme križovali znova – tentokrát na nás čakal 30 minút zmeškaný TER 18924 smer St. Gervais. Do mojej cieľovej stanice Les Bossons som už dorazil bez ďalších problémov – kde som aj svoj plánovaný program ukončil.

Štvrtok 23. 6. 2011

Ako ináč – prší ....Rozhodli sme sa navštíviť obec Servoz a jej roklinu Gorges de la Diosaz, ktorú vymodelovala rovnomenná riečka „La Diosaz“. V tieni skál a stromov sa dal predpokladať menší počet nielen na telo dopadajúcich zrážok, ale aj turistov. Dopraviť sa do obce Servoz nie je problém – úzkokoľajné vlaky SNCF premávajú a Servoz je zároveň posledná stanica, kam je možné cestovať na Carte d’Hôte (zadarmo). Zo stanice prejdeme asi za 15 minúť k rokline – nedá sa tu stratiť, všetko je vyznačené.

V rokline Gorges de la Diosaz © Peter Žídek

Zaujímavosť rokliny: Prietok vody je regulovaný stavadlami, ktoré sú riadené automaticky, pričom systém púšťa vodu nárazovo. Aj za pekného počasia sa teda malý potôčik v priebehu niekoľkých sekúnd zmení na dravú rieku. Informačné tabule na túto skutočnosť upozorňujú. Platí teda zákaz vzdialenia sa od vyznačeného chodníka a približovania sa k potoku. Vstupné pre dospelého: 5 € (možné skupinové a iné zľavy), čo je vlastne poplatok na údržbu chodníkov, schodov a premostení. Dve dámy z Paríža vyjadrili svoju nespokojnosť: – vraj počas ich poslednej návštevy v 70. rokoch sa chodník tiež udržiaval a nič sa neplatilo.

Medzitým aj dážď pomaly ustával, takže prechádzka to bola celkom príjemná a nie mimoriadne náročná – celá zaberie asi 1 a pol hodiny. Odporúčam ju každému. Kedysi bolo možné prejsť celú tiesňavu a potom pokračovať ďalej. Odkedy však pred rokmi veľká voda odniesla pôvodné mostíky a nové neboli vybudované, musíte sa vrátiť naspäť tou istou cestou.

Počasie sa konečne ako – tak umúdrilo. Na spiatočnej ceste sme odbočili ku kaplnke „Chapelle Notre Dame du Lac“. Kaplnka postavená na menšej skale je celkom zaujímavá. Rozhodli sme sa vystúpiť aj na neďalekú zrúcaninu hradu „Château St. Michel du Lac“ . Z hradu zostalo naozaj už iba zopár trosiek, spomedzi ktorých je pekný výhľad na ŽST Servoz spolu s obcou. 

Kaplnka „Chapelle Notre Dame du Lac“ v obci Servoz © Peter Žídek

Väčšinou stále pršalo, všetko bolo mokré a keď vykuklo slniečko, zohrialo aj kamene železničného štrkového lôžka v koľajisku stanice. A práve na ňom sme zazreli vyhrievať sa nejakého hada. Kým sme vytiahli fotoaparát, odfotili sme už len „zvyšok“ tela, ktoré zatiaľ nestihol skryť pod podval ... V núdzi je dobré aj chemicky upravované drevo...

Had hľadajúci útočisko pod podvalmi © Peter Žídek

Piatok 24. 6. 2011

Oddychový deň pred odchodom. Bolo treba sa zásobiť proviantom na cestu späť – pomerne ľudové ceny sú v Les Houches - „Super U“, čo sme využívali počas celého pobytu. Poobede sme už iba podnikli krátky výlet ku Bossonskému ľadovcu (1435 m. n. m.), kam nás z konečnej MHD linky č. 2 v Les Bossons vyviezla dvojsedačková lanovka výrobcu Tatrapoma Kežmarok – stretnutie s „domovinou“ poteší. Zaujímavosťou na terase Chaty pri Bossonskom ľadovci (Chalet du Glacier des Bossons) boli zvyšky nemeckého lietadla, ktoré sa zrútilo v päťdesiatych rokoch do jednej z ľadovcových trhlín a bolo objavené až v roku 2001. Pohľad na samotný ľadovec však pôsobil skôr depresívne – aj tu je vidieť masívny úbytok ľadu za posledné roky v dôsledku globálneho otepľovania...

Smutne pôsobiaci Bossonský ľadovec (Glacier des Bossons) © Peter Žídek

Sobota 25. 6. 2011

Živý „exponát“ múzea © Peter Žídek

Odkazy: