12. augusta tohto roku sme sa s manželkou vypravili na cestu do severného Nemecka, na týždenný pobyt v Jeveru, mestečka známeho hlavne kvôli svojmu pivovaru. Brat nám predtým daroval dve BahnCard 25 DB, ktoré vyhral v dajakej súťaži. Je to dačo podobného ako česká In-karta, a tak sme mali cestu ešte o 25 % lacnejšiu, ako sme pôvodne predpokladali.
Zaujímavé bolo, že sme za Sporotiket tam v nedeli ráno, kedy skoro nikto necestuje, zaplatili celkom 81,- €, za cestu naspäť v piatok v dopravnej špičke ale len 41,- €.
V Magdeburgu sme prestúpili na vlak, ktorým sme cestovali až do Nordenu. Mesto sa naozaj tak menuje, aj keď Norden znamená „sever“. Tak som si zaspomínal na príhodu zo Švajčiarska, keď sa manželka pýtala: „Kde sme ?“ A ja na to „V Zugu“, a ona zasa „To viem sama, že sedíme vo vlaku (Zug znamená vlak), ale ako sa volá ta stanica ?“ A ja zasa nato „Nemôžem za to, že sa ta stanica volá rovnako, ako to, čo nás vezie“.
Odtiaľ sme išli múzejnou dráhou do Dornumu, kde sme museli prestúpiť na autobus. Trať síce kedysi pokračovala až do Wilhelmshavenu, ale teraz sú do Esensu znesené koľaje, aj keď sú snahy ten úsek zasa obnoviť. Išli sme cez trh okolo jedného z tam všadeprítomných mlynov a podľa popisu miestnych sme našli zastávku autobusu.
Po odchodu autobusu sa iný manželský pár pýtal nepretržite tárajúceho vodiča, či náhodou nemusia už vystúpiť, keď chcú pokračovať tou múzejnou dráhou, a on si zaklepal na hlavu a ospravedlnil sa, že ich zabudol informovať, že by mali vystúpiť tam, kde sme my nastúpili. Nakoniec to vyriešil tak, že zastavil a požiadal protiidúceho kolegu, aby ich naložil a neúčtoval im cestovné, pretože je to jeho chyba.
Vo vlaku súkromného spoločnosti Nordwestbahn z Esensu do Jeveru mňa čakalo prekvapenie u automatu, ktorý mi vykladal „autorizácia sa nepodarila“, keď som chcel platiť čipom na peňažnej karte. Ten istý výsledok priniesol pokus platiť EC-kartou a ani VISA-kartou to nešlo. Nakoniec sprievodca si tiež nevedel rady a museli sme zaplatiť bankovkou.
Zo stanice v Jeveru bolo treba ísť asi 15 minút pešo, čo mi manželka nevedela zabudnúť. Síce pred hotelom je autobusová zastávka, ale o prázdninách tam žiadny autobus nechodí. Odložili sme si veci a išli sme sa pozrieť na mestské oslavy, kde som si v informačnom turistickom stredisku obstaral „kartu hosťov“, ktorá nám umožnila celú dobu cestovať autobusmi len za 1,- € na osobu a jazdu.
V pondelok sme si najprv pozerali mestečko Wittmund, kde na mestské prostredie zvyknutá manželka prehlásila, že by v takej diere nedokázala žiť. Ja som zasa vyrástol na vidieku, takže sa mi tam páčilo.
Poobede sme sa zúčastnili okružnej cesty po pobreží Severného mora, kde sme mohli sledovať príliv a odliv a zastavili sme aj u piesčiny, kde sa váľali spusty tuleňov.
V utorok sme sa vydali na ostrov Langeoog, ku ktorému vybagrovali dosť hlbokú plavebnú dráhu, takže lode môžu plávať nezávisle od prílivu a odlivu. Z prístavu premáva pestrofarebná úzkorozchodná dráha, ktorú sme samozrejme využili. V 19. storočí sa doprava na ostrov počas odlivu riešila ešte takto:
Dráha bola uvedená do prevádzky v roku 1901 najprv ako konská železnica, od roku 1937 s motorovými lokomotívami. Celú jej históriu v kocke nájdete na stránke o
„ostrovných dráhach“. Ďalšie fotografie sú k dispozícii v
mojom albumu a cestu z prístavu do stredu ostrova som zachytil aj na video:
V stredu sme museli dopravu na ostrov Wangerooge riešiť iným spôsobom, ako sme chceli, lebo loďou by sme sa síce dostali tam, ale kvôli odlivu nie zavčasu aj naspäť. Zistil som si na internete, že sa tam dá aj lietať, a tak sme tam aj späť asi 5 minút leteli 12-miestnym lietadlom.
Keď sme videli, aká obrovská fronta stojí u pokladne na cestovné lístky na loď, boli sme radi, že sme to tak urobili, aj keď lietadlo nás pochopiteľne prišlo podstatne drahšie.
Síce sme tak nemohli ísť úzkorozchodnou dráhou z prístavu do stredu ostrova, ako som zamýšľal, ale stačilo mi ju fotiť aj iba „zvonku“ pri prechádzke po pobreží.
Oproti Langeoogu tu ešte funguje aj akási nákladná doprava, a to nielen do miestneho stavebného dvora, ale aj ako preprava materiálu a batožiny do turistickej ubytovne poblíž majáka.
Aj na Langeoog, aj na Wangerooge je premávka aut so spaľovacím motorom zakázaná, tak že tam nájdete iba kone, bicykle a akumulátorové vozidlá. Viacej o trati sa môžete dozvedieť na už odkazovanej stránke o
„ostrovných tratiach“ a ďalšie snímky pozrieť v inom
mojom albumu. Možno vás zaujme aj krátke video:
V štvrtok ráno pršalo, ale už na obed zasa svietilo slnko a my sme sa chceli zviesť drezinou z Westerstede do Ocholtu.
Ale bohužiaľ jazdy boli vypredané, tak sme po prehliadke mesta a bývalej železničnej stanice pokračovali ako jediní cestujúci autobusom smerom na sever. Osobná doprava na trati zanikla už v roku 1954, v roku 2001 aj nákladná, ako sa píše na stránke o
histórii trate.
Vodič nás upozornil na zámok a bývalú stanicu v Neuenburgu, tak sme si tam urobili pauzu a pokračovali sme autobusom do Wilhelmshavenu, kde sme mali 3 minúty na prestup, a pretože som nenašiel včas zastávku prípojného autobusu, tak nám odišiel pred nosom. Zatiaľ čo sa manželka posadila na lavicu v nákupnom centre a prehlásila, že v tej horúčave nebude behať po meste, ja som si prehliadol okolie, ale veľa zaujímavého som tam nenašiel. Po hodine išiel ďalší autobus, a tak sme po večeri pakovali a v piatok ráno sme sa vydali na cestu domov, počas ktorej som urobil
niekoľko fotiek iba v stanici Oldenburg.
Najlepšie bolo, že môj brat, ktorý robí v Essenu a vracia sa na víkendy domov do Saska-Anhaltska, sedel od Hannoveru v tom istom vagóne ako my, čoho si manželka ale všimla, až keď v Halle vystúpil. Na laptope som sa dozvedel, že náš prípoj z Lipska do Dráždan mešká kvôli slávnej „poruche zabezpečovacieho zariadenia“ 20 minút. Síce sa im podarilo to meškanie znížiť na 10 minút, potom ale dajaký inteligent rozhodol, že ten aj tak už zmeškaný vlak s odchodom podľa cestovného poriadku v 18:06 hod. má čakať na vlak z Hamburgu s príchodom v 18:06 hod.! Pritom stál o tri nástupište ďalej vlak idúci presne podľa cestovného poriadku v 18:24 hod., ktorým by mohli ti cestujúci z Hamburgu pokračovať!
Náhodou sme sa rozprávali s rušňovodičom a ten sľúbil, že urobí všetko možné, aby sme v Dresden-Neustadt náš prípoj predsa len stihli. Aj keď sprievodkyňa vo vlaku prehlásila, že príchod bude v 19:35 hod., bol skutočne už v 19:28 hod. Kvôli stavebnej robote bolo treba z nástupišťa 8 vybehnúť z haly von, cez improvizovaný mostík na nástupište 5, naspäť do haly, schodmi dole a potom zasa hore na nástupište 4, odkiaľ odchádzal náš prípoj. Bežal som napred a prosil som sprievodkyňu, aby na manželku trochu počkali, tá ale nakoniec do 19:30 hod. dorazila, takže vlak mohol dokonca odísť v 19:31 hod. podľa cestovného poriadku.
Druhého dňa som sa u DB na to podivné konanie sťažoval, odpoveď sa síce dala zahrnúť do slov „bla-bla-bla“, ale predsa len mi poslali kód, s ktorým môžeme dakedy v budúcnosti cestovať so zľavou 10,- €.
Upravil PhDr. Zbyněk Zlinský
