Vlečkový systém, ktorý prežil pád NDR, otvoril brány
Leuna v nemeckej spolkovej krajine Sasko-Anhaltsko je jeden z málo prípadov, kedy ozrute Kohlovi vyšlo „kvitnutie krajiny“, ktoré sľúbil obyvateľom NDR a čo inde spôsobilo zánik podnikov, v ktorých potom kvitla už len burina. Keď sa tadiaľ išlo vlakom pred rokom 1990, bolo treba si zapchať nos, tak to smrdelo. Podobne ako kedysi v Litvínove-Záluží.
Za časov NDR boli VEB Leuna-Werke Walter Ulbricht najväčším chemickom podnikom v krajine. Keby Helmut Kohl osobne neloboval u francúzskeho podniku Elf Aquitaine, tak by ten areál asi dnes už neexistoval. Ale je tu stále, aj keď sa ten obrovský trust rozpadol na menšie prevádzky a jeho vlečková železnica bola vyčlenená spôsobom, ktorý sa v angličtine označuje slovom outsourcing.
Podľa webovej stránky dnešnej spoločnosti InfraLeuna GmbH má súčasný vlečkový areál celkovú dĺžku koľají 90 km s 340 výhybkami, pričom je prevádzka riadená z dvoch elektronických stavadiel. K dispozícii sú aj dve koľajové váhy, zariadenie na detekciu plochých miest na kolesách a zariadenie na skúšky bŕzd. Vlečkové koľajisko je zaústené do stanice DB AG Großkorbetha. Vlečkári obsluhujú nákladiska 50 podnikov v celom chemickom areáli. Operatívne ovládanie prevádzky sa robí moderným riadiacim systémom cez centrálu.
Železničná časť podniku InfraLeuna je veľmi efektívne pracujúci závod, ktorý nezaisťuje iba vnútropodnikovú dopravu, ale je aj dopravcom na tratiach DB Netz a prevádzkuje vlastné účelové vlaky až napríklad do nákladnej stanice Stendell, odkiaľ je obsluhovaný petrochemický podnik PCK Raffinerie GmbH v meste Schwedt nad Odrou.
Toľko akýsi úvod k vlastnej téme reportáže. Tou je „Deň otvorených dverí“, ktorý spoločnosť InfraLeuna usporiadala dňa 1. septembra tohto roku a ktorého súčasťou bola výstava vlastných aj zapožičaných vlečkových lokomotív. V ponuke pre návštevníkov bola aj okružná cesta autobusom po celom podniku s odborným výkladom, čo kde vyrábajú, ale ja som sa obmedzil iba na tie lokomotívy.
Mali tam aj dačo starého československého, čo bolo uvedené do prevádzky za časov DR ako rad V 75 a čo ešte na koľajach krajiny (oproti Nemecku naopak dnes rozdelenej) svojho pôvodu dakde jazdí s označením 720, ale tu sa teraz zachováva už len ako múzejný exponát ...
… takisto ako tento pomníkový parný akumulačný rušeň, ktorého dvaja „bratia“ ešte aktívne pôsobia v blízkosti stanice Ústí nad Labem-Střekov pod radovým označením FLC.03.
Bol tam aj žeriav, ktorý zdvihol záujemcov hore, takže sme mali vynikajúci prehľad cez celý areál (viď prvé dve fotografie na tejto stránke).
Pretože som v detstve chodil vlakom po trati, na ktorej po odchodu parných rušňov vládol rad V 100 DR (v ČR a SR v súčasnosti prevádzkovaný pod označením 745), zaujal ma aj vystavený zástupca tohto typu. Na stanovišti vykladal rušňovodič o prevádzke. Už tam nemajú vôbec posunovača, všetko robí sám rušňovodič.
Keď mu to viac vyhovuje, môže aj z rušňa vystúpiť a ovládať ho diaľkovo nižšie zobrazeným prístrojom zvonka. Ani mu netreba skočiť pod nárazníky a namáhať sa so spriahadlom. Ako je vidno z predchádzajúceho obrázku, majú k tomu automatické zariadenie.
Niektoré lokomotívy majú prenajaté, ako túto na európskej pevnine predsa len zatiaľ ešte pomerne exotickú Class 66 vo farbách spoločnosti Häfen und Güterverkehr Köln AG.
Ďalšie fotografie nájdete v mojom internetovom albumu z akcie.
Odkazy:
- Leuna – Wikipedia
- Sasko-Anhaltsko - Wikipédia
- Leunawerke – Wikipedia
- InfraLeuna – Wikipedia
- Znovusjednocení Německa - Wikipedie
- zdroje uvedené pod odkazmi v texte
Upravil a doplnil PhDr. Zbyněk Zlinský
Diskusia
