Prekvapenia cesty na Brač

 
      V roku 2011 sa nám po pozitívnej skúsenosti opäť zachcelo vláčikov. Keďže priamy vlak zo Slovenska do Chorvátska už nechodil, hľadali sme možnosti s prestupmi. Z dvoch možností – cez Rakúsko alebo cez Maďarsko vychádzala lacnejšie a jednoduchšie tá druhá. Mali sme však nejaký program v Bratislave 11.8. a 23.8. a možnosť prespať tam, tak sme vymysleli trochu prekomplikovaný plán:

Tam:

11.8.

Banská Bystrica – Bratislava
odohranie koncertu a prenocovanie

12.8.

Bratislava – Budapešť  (buď R Nesebar alebo EC Avala)
prehliadka Budapešti
Budapest – Zagreb (IC Venezia)
Zagreb – Split (R Adria)

13.8.

Split – Supetar (trajekt)
Supetar – Bol (autobus alebo taxi)

Späť:

22.8.

Bol - Split (brzobrod)
Split – Zagreb (ICN)
krátka prehliadka Zagrebu
Zagreb – Budapest (IC Kvarner)
nocľah v Budapešti, mali sme rezervované

23.8.

Opäť prehliadka Budapešti
Budapest - Bratislava (vlak podľa chuti)
nocľah v Bratislave

24.8.

Bratislava – B. Bystrica

     Náš pôvodný plán bolo cestovať lehátkom alebo lôžkom, ale vzhľadom na to, že sme sa rozhodli neskoro, všetko už bolo vypredané. To nás ale nemohlo odradiť, tak sme kúpili aspoň miestenky na nočný úsek Zagreb – Split. A tiež na vlak ICN, ktorý bol povinne miestenkový.

     Konečne vyrážame. Cesta tam prebehla ako-tak podľa plánu. Na dobre známu trasu do Bratislavy sme použili rýchlik Urpín. Na margo: zbohom priame vlaky B. Bystrica – Bratislava. Nič mimoriadne sa nestalo. Ako veľmi nepraktické sa ukázalo cestovanie s hudobnými nástrojmi aj s výbavou na dovolenku, najmä v MHD. Našťastie vtedy ešte chodili električky na bratislavskú hlavnú stanicu.

     Na druhý deň sa nám nechcelo skoro vstávať tak sme sa rozhodli pre EC Avala aj keď ten je známy meškaním. To však nakoniec nebolo také dramatické. Vlak bol preplnený, ľudia stáli na chodbičkách a tak sme sa uchýlili do srbského reštauračného vozňa, aj s úmyslom vyskúšať služby. Z nostalgie za prázdninami v Juhoslávii sme si objednali plynulou chorvátčinou „voćni sok“ (džús). Nostalgia – nenostalgia doniesli nám pivo, ktoré nebolo ani veľmi dobré. V Nových Zámkoch sa do nášho už preplneného vlaku začali tlačiť ďalšie davy ľudí, najmä mladšie ročníky. Keďže sa už nezmestili ani do chodbičiek, pchali sa do nášho jedálneho vozňa, odkiaľ ich vyhadzoval čašník ak si nechceli nič objednať. No po chvíli to vzdal, nemohol predsa vyhodiť cestujúcich z jediného voľného priestoru vo vlaku.

     Po príchode na Budapest-Keleti pu. sme sa dozvedeli jednu dobrú správu – náš IC Venezia vezie priame vozne do Splitu, takže nemusíme prestupovať. To však naše vyhľadávače nenašli, ani u nás na informáciách to nevedeli. Aj  budapeštianska stanica bola preplnená, vrátane úschovne batožín. Nakoniec sme rozmenili peniaze a dočkali sme sa voľnej skrinky. Na Budapešť  nám zostali asi 3 hodiny. Rozhodli sme ich využiť na spoznanie mesta. Prekvapila nás mierne komplikovaná orientácia a miestna hromadná doprava. Napríklad stanice metra majú mätúce, s ničím nesúvisiace názvy. No podarilo sa nám navštíviť židovskú štvrť s krásnou synagógou, v pouličných ochutnávkach vyskúšať miestne špeciality a príjemným prekvapením bolo aj úžasné jedlo v jednoduchej vývarovni.

     S predstihom sme sa vrátili na stanicu aby sme sa usadili vo vlaku. Bol veľmi dlhý a skladal sa z priamych vozňov do Benátok, Splitu a Keszthely. Ťahala ho lokomotíva V43.  Očakávali sme že vlak bude plný, ale realita ďaleko predčila naše očakávania.  Vyzeralo to, že v ten deň celá stredná Európa smeruje na juh. Jasné, že miesto na sedenie sme si nenašli. Pravdu povediac, takmer ani na státie. Nakoniec sme si uzurpovali miniatúrny priestor v chodbičke, kde sme si na ruksakoch zriadili alternatívne sedisko. Najhoršie na tom bolo, že sme sa pozerali priamo na miesta, na ktoré sme mali miestenky až od Zagrebu. Je pravda, že pôvodne sme sa chceli vyhnúť cestovaniu v piatok, no okolnosti nás k tomu nakoniec donútili.

     Vedeli sme, že na trati prebiehajú rekonštrukčné práce, čo spôsobuje meškanie. Oveľa väčšie meškanie vzniklo pri vyše hodinovom státí v stanici Balatonszentgyorgy, kde sa odpájali vozy do Keszthely. Pritom nefungovala klimatizácia a vzduch vo vlaku sa stal pri toľkých ľuďoch už po pár minútach nedýchateľným. Preto väčšina cestujúcich, vrátane nás, vystúpila von. Nepodarilo sa nám zistiť čo bolo príčinou tohto státia. Ako býva zvykom pri dlhých cestách, aj neznámi ľudia sa dávajú do reči. Nám sa prihovoril mladý muž z Koprivnice, ktorý kvôli meškaniu vlaku nestihol lietadlo z Budapešti do Bruselu. Neostávalo mu nič iné ako vrátiť sa domov. Nevyzeral však zúfalý, vraj sa to stáva celkom bežne. Potom si našiel ďalšieho poslucháča, ktorému vysvetľoval výhody vstupu Chorvátska do EÚ. Ktovie či má takýto názor aj dnes.

     Najkrajším úsekom tejto trate je asi jazda popri Balatone, kde vlak zastavuje v atraktívnych centrách cestovného ruchu. Zdá sa, že sa tu železničná doprava využíva vo veľkej miere, možno aj nad možnosti kapacity trate. Inak jazda rovinatým Maďarskom nie je zvlášť zaujímavá. 

    Po príchode do Zagrebu sme neváhali „vyhodiť“ okupantov našich miest a konečne si sadnúť. Vzhľadom na to, že už bola pokročílá hodina, moja frajerka bola na pokraji plaču. O kupé sme sa delili s mladou dvojicou z Dánska, ukecanou Austrálčankou a Izraelcom. Konečne sme sa mohli oddať aspoň ľahkému spánku a vyložiť si nohy. Ráno nás vítala už takmer stredomorská flóra, kdesi za mestom Knin. Po odpojení ostatných vozňov, sa naše kupé ocitlo na konci vlaku čo nám umožnilo úžasné pozorovanie krajiny cez zadné dvere. Nebudem sa zmieňovať o trati  Zagreb – Split, ktorá už bola niekoľkokrát veľmi pekne zdokumentovaná na týchto stránkach.

     Do Splitu sme prišli s takmer dvojhodinovým meškaním, čo nám tentokrát až tak nevadilo keďže trajekty na ostrov Brač chodia počas dňa každých 30 minút. Výhodou je,že železničná stanica je priamo pri trajektovom prístave. Vôňa mora, slnko, čajky – plavba trajektom je vždy zážitok. Loď pristála v meste Supetar, kde na turistov už číhali vodiči hromadných taxíkov súperiacich s verejnými autobusmi. Cenový rozdiel medzi  8-miestnym taxíkom a autobusom nie je veľký, ale na naše pomery sú oba dosť drahé. Zvolili sme taxík, ktorý nás dopravil priamo až k apartmánu v našej cieľovej destinácii Bol, ktorý je na kopci, dosť ďaleko od autobusovej zastávky.

      Bol je úžasné malé mestečko s bohatou históriou, ktorú však trochu narúša intenzívny cestovný ruch. Obdivovali sme domininikánsky kláštor z 15. storočia susediaci s malebnou plážou. Na okraji mesta sa nachádza známa pláž Zlatni rat – zlatý roh, zaujímavý výbežok, ktorý vznikol pôsobením vodných prúdov. Nad ním sa týči kopec Vidova Gora, najvyšší vrch všetkých chorvátskych ostrovov, odkiaľ je nádherný výhľad. Ďalších 9 dní sme si užili všetko čo prímorské letovisko ponúka  vrátane prenájmu loďky a výletu na neďaleký ostrov Hvar. K našej ľútosti však Brač ani Hvar nedisponujú železničnou dopravou...

     Až nastal čas ísť domov. V pondelok ráno sme si privstali aby sme stihli „brzobrod“ – rýchloloď, ktorá tu jazdí len raz denne po trase  Jelsa – Bol – Split a podvečer opačne. Nevýhodou tejto lode je nemožnosť byť počas plavby na palube. Cena bola pomerne priaznivá – 40 HRK, čo je asi toľko ako autobusom na druhú stranu ostrova. Načas sme sa doplavili do Splitu, čo však bol posledný úspešný bod našej cesty domov. Mali sme čas asi hodinu do odchodu vlaku, tak sme si ešte chceli pozrieť mesto. Diokleciánov palác sme už poznali, tak sme sa vybrali trochu iným smerom. Zaujala nás tržnica, kde bol lepší výber a oveľa nižšie ceny ako na ostrovoch. Potom sme už išli na stanicu.

     Na naše prekvapenie tu však nestál očakávaný Regioswinger, ale „len“ klasická súprava s hučiacou lokomotívou 2044 a tromi vagónmi. Pri vlaku stála sprievodkyňa. Ukázali sme jej naše lístky a ona nás ubezpečila, že toto je náš vlak, ale že miestenky neplatia a máme si sadnúť kam chceme.  Už tu sa vynorili prvé otázniky, ako dlho bude trvať jazda tomuto vlaku. Na prestup v Zagrebe sme mali 1 hodinu a 40 minút, čo na tunajšie pomery nie je až tak veľa. Vlak sa slušne zaplnil a načas sa pohol.

     Pohyboval sa celkom svižnou rýchlosťou aj do stúpania – teda aspoň v porovnaní s nočnými vlakmi, ktoré majú 10 vozňov. No napriek tomu už v prvej stanici Perkovič bolo meškanie 10 minút. Nedali sme sa znechutiť a užívali sme si tamojšiu trať, ktorú sme si mohli teraz prvý krát pozrieť celú počas dňa, aj keď nie s otváracími oknami, no v takomto počasí bola asi klimatizácia vhodnejšia. Vlak tu chvíľu stúpa, chvíľu klesá, chvíľu ide v doline a chvíľu na kopci. Zastavovali sme aj v staniciach mimo plánu kvôli križovaniam, ktoré vzhľadom na meškanie nevychádzali, čo spôsobilo ďalšie meškanie. Pri dlhej pomalej jazde pred stanicou Ogulin sme už zbadali nervozitu aj na niektorých spolucestujúcich. Meškanie tu už dosahovalo hodinu a pol.

     Dali sme sa do reči s jedným Američanom. Ten zhodou okolností tiež mal prestupovať na „náš“ vlak. Spoločne sme sa spýtali sprievodkyne, čo bude s prestupom do Budapešti. Povedala, že to zistí a po chvíli doniesla zlú správu, že IC Kvarner na nás nepočká a dnes už ďalší vlak do Budapešti nejde. Ale dala nám „výbornú“ radu, že sa môžeme odviezť najbližším vlakom na maďarskú hranicu a možno nám odtiaľ niečo pôjde. Ja som však stále živil nádej, že teraz nám dajú elektrickú lokomotívu a tá na rovinatejšom úseku dodrží jazdnú dobu Regioswingera, čím by sme prípoj stihli. No čuduj sa svete, asi po 20 minútach státia sa na opačné čelo vlaku (kvôli úvrati) postavil opäť náš známy Američki dizel. Po ďalšej chvíli slimačej jazdy sa už všetky nádeje rozplynuli. Do Zagrebu sme prišli s vyše dvojhodinovým meškaním. Ale aspoň sme si mohli užiť toto mesto, do ktorého sa tak ľahko nedostaneme, keďže sme zvyknutí chodiť do Chorvátska hlavne kvôli moru. A čítali sme, že dostať sa do centra autom je veľmi problematické.

     V Zagrebe sme sa informovali o odchodoch vlakov, a zistili sme, že najbližší vlak do Budapešti ide ráno pár minút po štvrtej hodine a tak bolo rozhodnuté, že budeme nocovať na stanici. Hľadať si ubytovanie by bolo zbytočné na tých pár hodín. Takto by sme v Budapešti stihli EC Jaroslav Hašek a pokračovali v pôvodnom pláne. Aj tu sme mali problém nájsť voľnú skrinku na batožinu.

     Prekvapila nás stredoeurópska atmosféra mesta, úplne odlišná od balkánskych miest. Obdivovali sme katedrálu Nanebovzatia Panny Márie a ulicu Tkalčičeva, na ktorej je množstvo útulných krčmičiek v starobylých domoch. My sme si tam dali v tom čase v Chorvátsku populárny Radler Ožujsko.  Pretože boli extrémne horúčavy, ulice boli aj v neskorých hodinách plné ľudí v ľahkom oblečení, tak sme si trochu vychutnali aj nočný život a vynikajúcu zmrzlinu. Asi po desiatej večer sme sa pobrali na „Glavni kolodvor“.

     Napriek obavám však nočný pobyt na stanici vôbec nebol strašný. Neboli tam žiadni bezdomovci ani iné „socky“ ako u nás, ale bolo tam dosť ľudí trpezlivo čakajúcich na vlaky. Nepohodlné boli len kovové lavičky, na ktorých sa nedalo vystrieť. Zaujalo nás, že jediné, čo bolo na stanici non-stop otvorené, bola pekáreň, kde sme si dali originálne pečivo plnené zemiakmi. Veľmi zaujímavé bolo sledovať nočnú železničnú prevádzku. Osobná doprava tu utíchla okolo jedenástej a potom začala pomerne intenzívna nákladná doprava. Za 5 hodín prešlo stanicou okolo 12 nákladných vlakov. Boli ťahané väčšinou lokomotívami  radu 1141, iba jeden bol dieselový. Asi pred treťou hodinou ráno sa začali na jednotlivé koľaje pristavovať ranné osobné vlaky. Prvým vlakom  osobnej dopravy, ktorý mal vojsť do stanice, bol ten náš. Názov ani východziu stanicu si už nepamätáme.

     S neodmysliteľným niekoľkominútovým meškaním sa vlak dostavil. Našli sme si miesta vo veľkopriestorovom vozni a obaja sme veľmi tvrdo zaspali. Zobudili sme sa až pri pasovej kontrole na maďarských hraniciach. Pri pohľade na hodinky sme však ostali zaskočení, že ukazujú takmer o hodinu viac ako mal byť plánovaný odchod z pohraničnej stanice Gyekenés. Ešte ďalších asi 20 minút trval spor colníka s jedným cestujúcim, ktorý nemal maďarské víza. Nakoniec ho museli z vlaku vysadiť a konečne sme sa pohli.

     Postupom času sa v našich vyčerpaných organizmoch začal postupne ozývať hlad, keďže zásoby jedla vzhľadom na meškanie neboli dostatočné. Prirodzene sme sa rozhodli navštíviť jedálenský vozeň, tentokrát so záujmom o kompletnejšie jedlo. V takmer prázdnom jedálenskom vozni si nás prekvapivo dlho nik nevšímal. Personál sa okolo nás mátožne presúval akoby po opici. No a keď si nás nakoniec všimli, vysvitlo, že z ponuky v jedálnom lístku takmer nič nemali. Šalát podávali až poobede, z polievok mali len jednu, ak by sme nechceli tanier so šunkou a syrom, zostali by sme hladní. Podľahli sme tlaku okolností. No to, čo nám nakoniec priniesli, bolo takmer nejedlé. Tak okrem únavy nás naďalej kváril aj hlad. Kto hovoril že maďarská kuchyňa je jedna z najlepších v Európe...

     Starosti nám začala robiť aj takmer neustála príliš pomalá jazda vlaku. Nechceli sme si pripustiť že by sa mohol zopakovať scenár z predošlého dňa. A predsa – asi v stanici Székesfehérvár už bolo meškanie väčšie ako plánovaný čas na prestup v Budapešti. Začal som horúčkovito hľadať v mobilnom internete. Ten fungoval veľmi spomalene, ale vyzeralo to tak, že ďalším vlakom nestihneme plánované spoločenské podujatie v Bratislave a problém by mohol nastať aj v prípade prestupu do Banskej Bystrice. To sme už začínali strácať nervy a ja som sa odhodlal k zúfalému činu – zavolal som svojmu otcovi či by po nás neprišiel autom do Budapešti. Ten prekvapivo hneď súhlasil.

     Do Budapešti sme prišli takmer naraz a po niekoľkých chaotických telefonátoch sme sa s otcom stretli. Po chvíli stresov v budapeštianskej doprave sme už bez problémov pokračovali domov, z plánovaného podujatia beztak nebolo nič vzhľadom na príšernú únavu. V Bratislave sme však mali odložené nejaké osobné veci, takže sme sa po ne museli o niekoľko dní vrátiť, na čo sme použili aj časť nevyužitého lístka.

      Z tejto cesty sme získali aspoň ponaučenie, že vlaky sú síce úžasné, ale nie je možné od nich očakávať nemožné a robiť si pri takýchto dlhých cestách príliš detailný harmonogram rátaný na minúty. A občas sa treba „zmieriť“ aj s ostatnými druhmi dopravy.