Bývalý železničný uzol Rochlitz

V 10. storočí porážajú nemecké vojská pod vedením kráľa Heinricha slovanské kmene na východ od rieky Saale. A na mieste slovanského hradiska koncom 10. storočia vzniká nemecké hradisko, neskôr hrad (dosvedčený zápismi z roku 983 ako Rochlinice, z roku 985 ako Rocholenci).

Mesto, v ktorom dnes žije zhruba 6000 obyvateľov s najstarším priemerným vekom v spolkovej krajine Slobodný štát Sasko (z údajov Saského štatistického ústavu vyplýva, že mesto v rozpätí rokov 1990 až 2011 opustilo 27,6% obyvateľov), sa preslávilo najmä ťažbou červeného porfýru, z ktorého je postavený nielen tamojší hrad, kostoly, meštianske domy, ale napríklad i radnica v Lipsku. Zaujímavosťou je použitie tohto kameňa na antukovej dráhe Olympijského štadiónu v nacistickom Berlíne roku 1936.

Regionálny význam mesta v 19. storočí posilnila najmä výstavba železníc. Už v roku 1875 sa mesto stalo železničným uzlom. Ako prvá vznikla vedľajšia trať Rochlitz – Penig (pôvodné číslo trate: 6632 / 6432). Jednalo sa o trať, ktorá vo svojom strede, v obci Narsdorf, napájala spomenuté mestá na hlavnú trať vedúcu z Lipska do Saskej Kamenice (Chemnitz, Karl-Marx-Stadt). Slávnostné otvorenie sa odohralo 8. apríla 1872, teda v rovnakom termíne ako zahájenie prevádzky na hlavnej trase medzi oboma saskými metropolami.

Gotický hrad Rochlitz a pred ním železničný most ponad rieku Zwickauer Mulde © Juraj Gigac

Cez druhú svetovú vojnu bol úsek z Narsdorfu do Rochlitz sčasti zničený a demontovaný, obnovili ho až v roku 1965, osobná doprava bola znova zavedená o štyri roky neskôr. Po spojení východného a západného Nemecka nastal v Sasku po krátkodobom oživení a zahustení spojov čoskoro nesmierny úpadok lokálnych tratí, ktorý v roku 1998 dostihol úsek Penig – Nardorf. Rok 2002 sa niesol v znamení veľkých povodní, ktoré značne poškodili i trate v údolí Cvikovskej Moldavy, čo Nemecké dráhy neváhali využiť na úplné odstavenie premávky na trati č. 529.

Odvtedy medzi oboma mestami premávajú už len autobusy s názvom Busbahn, ktoré našťastie umožňujú i prepravu bicyklov a sú vybavené i toaletou. V roku 1872 sa začalo s výstavbou trate v údolí samotnej rieky, ktorá mala spájať textilné mesto Glauchau cez Penig, odtiaľ však nie cez Narsdorf ležiaci na náhornej planine, lež ďalej údolím rieky cez Lunzenau (kde mimochodom trať križuje 68 metrov vysoký Göhrenský viadukt postavený čiastočne dvojpodlažne z tehál na trati Lipsko – Chemnitz) až do Rochlitz.

Göhrenský viadukt © Juraj Gigac

Trať ďalej pokračovala údolím rieky až do mesta Wurzen, kde sa od roku 1877 napojila na ústrednú saskú trať spájajúcu Lipsko s Drážďanmi, ktorá sa preslávila ako prvá diaľková železničná trať na kontinente. Novú trať s názvom Muldentalbahn (Trať údolím Moldavy) síce stavala súkromná spoločnosť Muldenthal-Eisenbahngesellschaft, no už v roku 1878 ju prevzali Kráľovské saské štátne dráhy, ktoré ju pod číslom 6629 evidovali ako hlavnú trať, na vedľajšiu trať bola prekvalifikovaná v roku 1924. Druhá svetová vojna i tejto železničnej trati nesmierne uškodila, premávku do mesta Wurzen sa podarilo obnoviť na celej dĺžke tiež až v roku 1969.

Smerom na Glauchau však vlaky jazdili. Po zmene režimu sa osud ani na túto trať príliš neusmial. Jej stav bol v 90. rokoch označený za katastrofálny, od roku 1996 sa na kedysi najvyťaženejšom úseku Golzern (papiereň) – Wurzen prestali voziť nákladné vlaky. V roku 1999 bola medzi mestami Colditz a Rochlitz zavedená kvôli zlému stavu trate natrvalo náhradná autobusová doprava, naposledy po trati č. 529 premávali v úseku Wechselburg – Glauchau v štvorhodinovom takte motorové vlaky typu DR VT.2.09 (171/172, resp. 771/772) známejšie pod ľudovou prezývkou Ferkeltaxi (podsvinčí taxík), ktoré na zdolanie 32 kilometrov potrebovali vyše hodiny.

Náčrt tratí v strednom Sasku © Juraj Gigac

Situácia bola neudržateľná, rozhodovanie zodpovedným i v tomto prípade uľahčili prívaly vôd v roku 2002, kedy bola premávka i tu zastavená. Ako posledná bola dňa 7. decembra 1893 pod číslom 6631 otvorená lokálna trať spájajúca mesto Rochlitz s mestom Waldheim ležiacom v údolí paralelne, len o necelých 20 km východnejšie z Krušných hôr stekajúcej rieky Zschopau. Tu sa trať, naposledy evidovaná pod číslom 528, napájala na železničné spojenie z mesta Riesa (a teda de facto z Berlína) do Saskej Kamenice.

Z Waldheimu mimochodom viedla od roku 1896 trojkilometrová odbočná trať do obce Kriebethal, kde neďaleko majestátneho hradu Kriebstein (taktiež vystavaného zväčša z porfýru z lomov nad mestom Rochlitz) dodnes funguje papiereň. Trať číslo 528 bola z kvôli údajnej nehospodárnosti úradne uzavretá v roku 1998, osobná doprava bola zastavená už o rok skôr, nákladná dokonca v roku 1996. Na jar roku 2012 sa začalo s jej rozoberaním, keďže miestne obce na jej telese plánujú postaviť cyklocestu. Prvé dve uvedené trate zatiaľ rozobraté neboli, v roku 2005 si od Nemeckých dráh prenajala trať č. 529 (KBS 529) v úseku Großbothen - Glauchau spoločnosť DRE, ktorá tu plánovala obnoviť pravidelnú vlakovú dopravu. Tento zámer žiaľ opakovane zlyhal.

Nástupisková strana železničnej stanice Rochlitz v lete 2012 © Juraj Gigac

Niektoré úseky trate napriek tomu aspoň v letných mesiacoch nie sú úplne mŕtve. A to vďaka zaangažovaniu spolku nadšencov Förderverein Muldentalbahn, ktorí úsek medzi mestom Rochlitz a zastávkou Göhren pravidelne vo voľnom čase a na vlastné náklady čistia a snažia sa ho udržiavať v prevádzkyschopnom stave. Spoločne so Spolkom saských priateľov železnice (Verein Sächsischer Eisenbahnfreunde e.V.) organizujú víkendové jazdy na drezinách s názvom Schienentrabi (koľajový trabant).

Dve vozidlá GKR 2 čakajú na výletníkov na stanici v Rochlitz © Juraj Gigac

Toto zábavné vozidlo s oficiálnym názvom Gleiskraftrad 1 (GKR 1) bolo začiatkom 50. rokov vyvinuté národným podnikom VEB Lokomotivbau Karl Marx Babelsberg v odštepnom závode Berlín Adlershof ako kontrolné vozidlo pre inšpektorov dohliadajúcich na stav koľajového zvršku. Do dnešných dôb sa zachovalo len 9 kusov vozidla novšieho typu Gleiskraftrad 2 (GKR 2). Ich špecialitou je motor a prevodovka, ktoré sa používali na výrobu trabantov P50.

Pohľad na trabantí motor © Juraj Gigac

I karoséria týchto vozidiel, ktoré sa mimochodom vďaka vstavanej zdvíhacej páke dajú priamo na mieste otočiť, je vyrobená z ľahkých materiálov. Záujemcovia o jazdy týmto vozidlom majú šancu previezť sa ním od stanice Rochlitz, ktorá žiaľ dnes chátra a ožíva už len počas uvedených jázd, traťou vedúcou pomedzi mesto a nádherný gotický hrad rovno na železničný most cez Cvikovskú Moldavu do stanice patriacej mestečku Wechselburg (pôvodný názov Zschillen, zo slovanského Včelín, preslávené hradom a románskym kláštorom) až po Göhren.

Otáčanie na konečnej © Juraj Gigac

Tu Schienentrabi svoju púť ukončí takmer pod vyššie spomenutým mohutným viaduktom z roku 1871, po ktorom i dnes premávajú regionálne expresy CLEX z Lipska do Saskej Kamenice. Jazdy sú plánované tak, že predtým, než strojvedúci na všeobecný údiv publika priamo na koľajniciach otočí Schienentrabi do opačného smeru, možno zhliadnuť a odfotiť červené súpravy šinúce si to po červenkavom moste (vďaka obloženiu rochlitzským porfýrom ).

Po Göhrenskom viadukte fičí motorová súprava CLEX © Juraj Gigac

Pre záujemcov pripájam i odkaz na webovú stránku prevádzkovateľov: http://schienentrabi.de. Ja osobne som takúto jazdu absolvoval v jeden slnečný augustový deň, vysoká obsadenosť ma neprekvapila, keďže je potrebné dopredu sa prihlásiť. Pre fanúšikov železníc je nepríjemný akurát fakt, že sa sem nemožno dostať vlakovou dopravou. Najbližšia funkčná stanica je v meste Geithain, odkiaľ je to do Rochlitz vyše 8 kilometrov. Medzi oboma mestami premávajú i cez víkendy každé dve hodiny kĺbové autobusy Busbahn, ktoré vzdialenosť zvládajú za 10 minút.

Na záver pripájam zopár ďalších fotografií:

Štítok prezrádza výrobcu karosérie z Postupimi © Juraj Gigac

Svetlomet a odraz viaduktu v tienistom zrkadle © Juraj Gigac

Členka spolku nadšencov varuje účastníkov cestnej premávky, v pozadí veže hradu Rochlitz
© Juraj Gigac

Na moste ponad Cvikovskú Muldu, vpravo múry hradného kostola © Juraj Gigac

Pohľad na hladinu rieky Zwickauer Mulde a nespočetné mosty pred mestom Lunzenau
© Juraj Gigac

Nedatovaná pohľadnica vydavateľstva Bildverlag Thomas Böttger © Thomas Böttger

Posledná fotografia vznikla zrejme v rokoch 1990 až 1993 (kedy došlo k zmene PSČ na území bývalej NDR). Zachytáva pohľad na mesto z veže zvanej Lichte Jupe (svetlá jupka, severná veža zvaná Finstere Jupe, temná jupka, slúžila ako temnica).

Pramene:

1. Regionaldaten Gemeindestatistik Sachsen
2. Kluttig, Steffen: Eisenbahnhistorie im Muldenland, 2003
3. Kessler, Hans Joachim: ...gegeben czu Rochlitz, 1995