Vietnam z kuchyne parnej lokomotívy (2)

Chýbajúca parná lokomotíva naše plány pokazila a museli sme si niekde vypomôcť dieselovou lokomotívou, inde dlhé hodiny čakať na križovanie – lebo všetky trate sú jednokoľajky.

Naša prvá cesta viedla do Hai Phongu a na našu veľkú smolu začalo pršať. Žiaľ tento dážď napriek suchému obdobiu sprevádzal nás počas celého pobytu, preto ani fotky nie sú tie najkrajšie o ktorých sme snívali. Trať do Hai Phongu je druhým najdôležitejším koridorom a Hai Phong je domácim prístavom hlavného mesta. Koľaje vedú po nížine, len vodné toky križujú trasu. Trať je veľmi frekventovaná a najmenej každú hodinu idú vlaky v oboch smeroch.

Osobné vlaky sú ťahané dvomi malými zelenými lokomotívami D4H ruskej výroby, rýchliky rovnakými lokomotívami červenej farby. Lokomotívy sú na oboch koncoch vlaku, takže zmena smeru je bezproblémová. Naša súprava sa musela vmestiť do tesného grafikonu a vrátanie fotozastávok, a preto sme miestami museli jazdiť rýchlosťou až 80 km/h, ktorá pre tú starú mašinu s číslom 141-190 robila už problémy. Na staniciach sme museli dlho čakať na križovanie a na predbiehanie.

Výpravca so žezlom, november 2002 © Eugen Takács

Stanice vo Vietname sú pre verejnosť normálne zatvorené a až asi 30 minút pred príchodom vlakov je umožnený prístup. Samozrejme my sme mali výnimku a pre nás vždy ochotne otvorili všetky brány a dvere, tak sme mohli vidieť aj luxusné čakárne pre VIP osoby, ako aj pracoviská výpravcov a prednostov staníc. Stanice boli všade veľmi čisté a v dobrom stave. Nákladné vlaky ťahali stroje z produkcie ČKD radu D12, alebo americké D9. Poobede sme nakoniec dorazili do stanice Hai Phong, kde začalo pomerne prudko pršať.

Prístav od stanice je ešte asi 2 km, trať vedie cez veľké námestie a úzke uličky, ktoré sú v dobe, kedy vlak neprechádza, využívané domácimi na rôzne účely od zabíjania domácich zvierat až po striekanie nábytku a áut. Ľudia bleskovo uvoľnia trať pred blížiacim sa vlakom a po prechode okamžite obsadia miesto a pokračujú v začatej práce. Z nášho mimoriadneho vlaku sme vyradili osobné vagóny, ktoré sme v prístave veľmi nepotrebovali, a vybalili sme všetko, čo sme mali proti dažďu. Žiaľ ani to veľmi nepomohlo a jedna kamera za druhou vypovedala službu pod obrovskými prístavnými žeriavmi a pred parnou súpravou.

Para v prístave Hai Phong, november 2002 © Eugen Takács

Žiaľ čas na čakanie nebol a ani sme cestu nemohli opakovať, lebo povolenie vstupu mali sme len jednorazové. Takže skutočne dlhými nosmi – ako nás Európanov v Ázii volajú, sme nastúpili do autobusov, aby sme pokračovali do krásneho Ha Long Bay, zálivu s tisíckami ostrovov. V tomto prekrásnom okolí sme ostali na dva dni a navštívili sme niekoľko ostrovov, kde boli rôzne jaskyne a pláže a medzi ostrovmi celé mestečká na vode.

Tretí deň sme sa vrátili do Hai Phongu a odtiaľ sme pokračovali vlakom do hlavného mesta. Naša ďalšia cesta viedla do železiarni Thai Nguyen. Tá nie je veľmi ďaleko od Hanoja a na vlečkách železiarni ešte posunovali dva malé parné stroje. Tendrovka s číslom 131.436 pracovala na úzkom rozchode a druhá s číslom 1032 na normálnom rozchode. Napriek sľubu sme nedostali povolenie na vstup do železiarni, tak sme vyjednali, že lokomotívy prídu von na stanicu VNR.

Úzkorozchodná tendrovka 131.436 v Xuu Lu, november 2002 © Eugen Takács

Stroje nakoniec prišli až po dvoch hodinách čakania, sprevádzané hustým dažďom. Po návrate do hlavného mesta sme pozreli celkom veľkorysú stanicu s ešte veľkorysejšou maketou hlavného mesta podľa plánov VNR, na ktorej predstavujú uzol hlavného mesta s novými trasami železnice, väčšinou vysoko nad frekventovanými ulicami.

Ďalší deň nás čakala dlhá cesta na severozápad do mesta Lao Cai. Táto jazda bola naša najdlhšia trasa, meria takmer 300 km, čo je už na hranici možností mimoriadneho vlaku. Celá trať sleduje Červenú rieku a pôvodne viedla do čínskeho Kunmingu. Trať až na konci začína byť veľmi zaujímavou, prichádzajú veľké hory a veľké stúpania. Na trati sú stanice pomerne ďaleko od seba, niekedy až 20 km.

Život na vode, november 2002 © Eugen Takács

Preto sme križovanie museli veľmi náročne plánovať, navyše nie všetky stanice boli obsadené, preto aj na to sme museli dopredu myslieť. Na tých 300 km sme potrebovali prakticky celý deň a vzhľadom na veľké meškania náš vlak od stanice Viet Tri tlačila lokomotíva D9H, aby sme došli ešte nad ránom do kúpeľného mesta Sa Pa, vysoko v horách a na tri hodiny cesty zo stanice Lao Cai.

Úvodná snímka: Tendrovka 1032 na normálny rozchod v Xuu Lu, november 2002 © Eugen Takács