Vietnam z kuchyne parnej lokomotívy (3)

Videli sme vodopády a plantáže chlpatej tekvice shushu, ktorá rastie na napnutej sieti cca 150 cm na zemou. Je to nezabudnuteľný pohľad, keď celé okolie pozostáva z takých plantáží s občasnými dierami na vstup a z nich vyčnievajúce domy. Pod porastom možno veľmi príjemne posedieť a človek je priamo chránený od slnka a cudzích pohľadov. Druhý deň bola rovnaká hmla, takže z mesta Sa Pa sme nakoniec nevideli nič, len miestny trh s nepredstaviteľnou kavalkádou rôznych horských kmeňov.

Denne prichádzajú sem vo svojich pestrých krojoch a ponúkajú svoje produkty a varia záujemcom. Aj ja som si zobral tehlu ako sedadlo pod seba a na ulici som ochutnal ich polievky, grilovanú cukrovú trstinu a rôzne opekané a namáčané mäsa. Nebolo to zlé... Tretí deň skoro ráno sme odišli do stanice Pho Lu, kde už na nás čakal náš vlak s otočeným rušňom a dobre nazbrojený.

Stanica Phô Lu, november 2002 © Eugen Takács

Od Pho Lu naša para mala už jednoduchšiu úlohu, veď trať neustále klesá spolu s Červenou riekou, takže sme zvládli aj napätejší grafikon a aj regulárna doprava nebola nejako brzdená.

Na ceste späť do Hanoja, november 2002 © Eugen Takács

Žiaľ celou cestou do Viet Tri pršalo, až na konci našej cesty tesne pred Hanoim vyšlo slnko a tak sme urobili pár fotiek pri silne červenom západe slnka. Naša ďalšia cesta viedla na juh. Konečne pekné slnečné počasie. Teraz naša lokomotíva začala haprovať a mazací lis zrejme nebol celkom v poriadku. Už aj pred tým sme mali niekoľko prestojov kvôli tomu lisu, ale tento raz už nešiel vôbec. Z hl. stanice dlhé kilometre viedol náš vlak ulicami mesta v hustej premávke.

Náš mimoriadny vlak nebol ohlásený, november 2002 © Eugen Takács

Jedného pomocníka sme museli poslať von na ochoz, aby ručne točil mazanie, a takto sme brázdili ulice mesta a jeho predmestí. Miestami sme museli zvýšiť rýchlosť až na 80 km/h, aby sme neblokovali trať pre pravidelnú dopravu. Po metropole nasledoval takzvaný suchý Ha Long Bay, stovky vysokých kopcov, avšak tento krát bez vody. Takto sme došli do stanice Ninh Binh, domovskej stanice našej lokomotívy, kde sme uvideli aj jej mierne chorú sestru č. 141.210, ktorá posunovala pre miestnu cementáreň.

V stanici Ninh Binh so 141.210, november 2002 © Eugen Takács

Žiaľ z nej fučala para takmer všade. Po povinnom fotografovaní sme nechali obe mašiny na pokoj a autobusmi sme sa previezli do hlavného mesta. Cestou sme sa zastavili aj na jednej stanice, kde boli pozbierané nepojazdné parné mašiny. Odtiaľ sme pokračovali ďalej a v Hanoji sme prezreli dielne a depo, kde boli exempláre takmer všetkých strojov používaných na VNR. Po oddychu viedla naša cesta na sever k čínskym hraniciam.

Naša cieľová stanica bola Lang Son, v blízkosti hraníc. Táto trať je topologicky veľmi náročná a viac ako tucet tunelov a mostov skrášli cestovanie a navyše je v celej dĺžke trojkoľajnicová pre 1 000 mm a pre 1 435 mm. Osobná doprava je na úzkom rozchode, nákladná striedavo na oboch rozchodoch. Žiaľ, ako inak, opäť pršalo, ale naša lokomotíva po oprave bola celkom v poriadku, takže neskoro večer, ale úspešne sme došli do hotela v Lang Son. Tam síce v jednej polovici hotela nebola elektrika v druhej polovici zase voda, ale naša spoločnosť už z takých maličkosti nerobila problémy.

Druhý deň sme sa vrátili, teraz už bez dažďa do Hanoji. Cestou sme obdivovali tunely a mosty a rôzne železničné konštrukcie, ktoré zabezpečili trať pred roztrhnutými vlakmi. Pred stanicami viedli dlhé koľaje do svahov a výmeny museli byť prestavené do týchto záchytných koľaji, len tesne pred príchodom vlaku mohli byť prehodené na staničnú koľaj.

Lokomotíva a vodný byvol, november 2002 © Eugen Takács

Tunely boli veľmi precízne a viditeľne očíslované. Na koniec cesty sme zažili posledné vzrušenie. Došlo nám uhlie a samozrejme po ceste nič takého nebolo. Tak sme cca 50 km pred hlavným mestom museli ostať stáť a čakať na nákladiaky s uhlím. Tie nakoniec došli a v košoch zamestnanci preložili uhlie do tendra a my sme mohli pokračovať a dokončiť našu prekrásnu expedíciu.

Posun v horách, november 2002 © Eugen Takács

Boli to prekrásne a nezabudnuteľné a neopakovateľné dva týždne vo Vietname.

Titulná snímka: Vidiecka scéna, november 2002 © Eugen Takács