Po stopách zabudnutých tratí: Stupava – Devínske Jazero

     Upozorňujem vopred, že pre milovníkov faktov a podobných tu nie je nič. Je to brané zvoľna, ľahka, bez nejakých špeciálnych informácii či inými prvkami odbornosti. Ide len o príbeh dvoch putovníkov ktorých jednoducho fascinuje, čo dokázali naši predkovia postaviť, a udržať (až do príchodu červených, ktorí tu vládnu dodnes). Ale aspoň to zhrnme pre základné info. Trať bola vybudovaná v roku 1889, prevádzka začala v roku 1891. V roku 1988 tu prebehla celková rekonštrukcia trate (najmä spojená s výstavbou diaľnice), takže trať je prakticky nová, nepoužívaná. Je dlhá 6,5km. Posledný osobný vlak tu prešiel tuším v 2005 s karkulkou, posledný pravidelný osobný vlak zas 1991. Nákladná doprava tu bola do roku 2003. Toť asi vše čo mi o tejto trati známo jest. Prosím tak isto o nekritizovanie foografií, sú ilustračno-dokumentárne, nie umelecké!

     V ranných hodinách spolu s kamarátom Maťom sme nasadli v Bratislave na ranný spoj autobusu do neďalekej Stupavy. Po vystúpení a nadopovaní sa v priľahlej krčmičke čiernym zlatom (čítaj Kofola) ktoré po zistení nebolo nič iné než TopvarKofa, sme došľapali na známu, no opustenú staničku Stupava.

 
Staničná budova v Stupave, © Marián Jaseňák

     Pri zisťovaní situácie nás však omrzelo, že sme si vybrali zrovna letný deň. Dostatok buriny spojený s výdatným teplom nás veľmi potešili, a tak neostávalo nič iné, ako len dúfať, že nájdeme v tej bujárnej zeleni aj nejaké tie koľaje. Našli sme! Koľajisko stanice i keď už oddelené od vlečky do naproti stojacemu podniku, i skrátené o pôvodne dlhú výťažnú koľaj, stále leží v zemi, nedotknuté, čakajúce na možné uvedenie aspoň rekreačnej dopravy (Áno, dnes už nič z tohoto neexistuje, no v čase fotenia aj mesto Stupava malo zámer prevádzkovať tu aspoň rekreačne drezíny. Bohužiaľ, ako sa spieva v jednej pesničke - to všechno odnéééééés čas....

 
Pohľad od staničnej budovy smerom k Devínskemu Jazeru, © Marián Jaseňák

     Pri pokračovaní našej pešej pochôdzky sme však narazili na jeden problém – Trať je natoľko miestami zarastená, že nie všade sa dá prejsť po telese! V okolí vlečky hneď za stupavskou stanicou sa napríklad takmer vôbec nedalo prejsť. Popravde, ani v amazonskom pralese sa toľko nenarobíte ak chcete prekonať pár metrov. No nevadí, aspoň sme narazili na krásny malý usek udržiavanej trate v blízkosti rodinných domkov, v ktorom sa nachádzala aj výhybka do inkriminovanej vlečky – prekladiska (dnes na jej mieste stojí niekoľko bytoviek). Pri pokračovaní ďalej trať nevyzerala sľubne čo sa priechodnosti týka, miestami medzi podvalmi vyrastali malé kríčky, miestami zas krásne a sladučké ringloty. Je až nadmieru zaujímave, ako na starom traťovom telese môže vyrásť toľko sladučkého ovocia! A že to nebola naša jediná občerstvovacia stanica! Dostávame sa k mostu ponad diaľnicu – ten bol na pohľad vo veľmi výbornom stave, koniec-koncov, bol vybudovaný len nedávno. Opodiaľ bolo stále vidno, že trať je tu nová a pôvodná trať viedla mierne odklonom.

 
Slávny most ponad diaľnicu Brno - Bratislava, © Marián Jaseňák

     Pri dalšom šľapaní prechádzame okolo budovy, ktorá zdanlivo pripomína hradlo, avšak bez akejkoľvek omietky, iba tehly, a natoľko vyčistené, že sa jednalo snáď o novostavbu. Nuž, neviem presne. Pred nami však bola trať už natoľko nepriechodzia (stromy a kríky), že sme museli asi 80-120m prejsť popri nej pod násypom. Avšak, ani sme sa nenazdali, dostávame sa snáď do najkrajšieho, a časom zabudnutého úseku. Nádherný oblúk medzi domami, telegrafné stĺpy, staré domy, ploty. Proste idylka. Neodolali sme, sadli sme si na koľajnice a dali si (ako správni Slováci) Tatranku od Sedity :) Po takejto drobnej pauzičke a polemizovaní nad tým, ako by sa tu vynímal Hurvínek, sme pokračovali ďalej.

 
Dedinská idylka, © Marián Jaseňák

     Pri prekonaní daľších stromokerov, a popŕhlení už asi na sto miestach sme sa dostali do dalšieho úseku, ktorý stál za pohľad. Nádherne udržaná rovinka tesne popred domy, malý kúsok násypu s rýchlostníkom akoby hovoril, tu sa nachádza zastávka. Niekedy až človek neverí, čo dokážu miestni obyvatelia spraviť so svojou traťou, o ktorú už ani štát nemá záujem. Proste fantázia. Na zastávke pri čakaní na vysnívaný vlak sme zhltli aj druhú Tatranku, a pokračovali dalej. A i keď slniečko hrialo, v lesíkoch to bolo celkom znesiteľné. Objavená tentokrát občerstvovacia stanica č. 11 s nádhernými čučoriedkami, no neklamem, snáď ako palec veľké! Také niečo sladučké, ukryté v lesíku, na letnom slniečku. Proste perfektné. Trať sa však už nebezpečne stáča vľavo, čo značí, že sa už dostávame k Devínskemu Jazeru.

 
Miesto ako stvorené na zastávku, © Marián Jaseňák

      Pred nami sa nachádza predzvesť tvorená svetelným návestidlom AŽD (vidno že trať prešla modernizáciou). Samozrejme, ako správny šotouši sme neodolali snímke trate z pohľadu návestidla. Deň proste nádherný. Pri šľapaní sme už natoľko vypriahnutý zliezli z trate malou skratko strmhlav dolu k hlavnej trati do osviežovne „U starého bicykla“. Čierne zlato opäť nedalo na seba čakať, 2 veľké a jedno pivko, a môžeme pokračovať. Vrátili sme sa mnou vygúľaným jarkom naspäť na trať. Zišli sme nadol, a pred nami osobný vlak. Nedalo nám, jedne fotí, druhý natáča. Čo však na seba nedalo dlho čakať bol na závese tohto vlaku motorvý vozeň rady 810. Prišli sme k staničnej budove v Devínskom Jazere. Konečne! Máme za sebou 6,5km túru. Pri zisťovaní spätného osobáku (ktorý vďaka hustému intervalu nám šiel už za 3 hodiny!) sme aspoň tak „narýchlo“ obehli staničnú budovu, budovu bývalej ubytovne, i nádherný leč súkromný vozeň neznámeho typu, pravdepodobne však podľa sukni na spodku reštauračný, ležiaci takmer na konci výťažnej koľaje zo stanice.

 
Nadhľad z predzvesti, © Marián Jaseňák

     Nuž milí priatelia, to je na dnes všetko. Trať už neexistuje, dokonca sa, myslím, u ŽSR zaradila medzi najrýchlejšie vytrhané trate na Slovensku. Zo stanice o dvoch hlavných koľajách a dvoch vedľajších do Stupavy dnes neostalo nič. Zo stanice je teraz zastávka, celá je posunutá jemne do bývalého koľajiska stupavskej trate, bývalé krátke nástupište na koľaji smer Kúty (dalej od staničnej budovy) je dnes moderné dlhé koridorové (ako jej súrodenec bližšie ku staničnej budove). Je to obrovská škoda, keďže s narastajúcim počtom obyvateľov v blízkom okolí, ktorí denne cestujú do Bratislavy a čakajú v nekonečných zápchach, mohla existovať vďaka aktuálne zavádzanému systému IDS BK nádherná, rýchla a kapacitná spojnica Stupavy s centrom Bratislavy. A tak nám neostáva nič iné, než iba spomínať. Čas je neúprosný a vezme si každého na onen svet.

Úvodná snímka: Koľajisko stanice Stupava, © Marián Jaseňák