Návraty 2

Ubytovanie to bolo krásne. Celý pobyt bol nádherný. Bola to rodinná dovolenka, ktorú sme si urobili pri príležitosti môjho životného jubilea. My sme turisticky založená rodina. Okrem pešej a cyklo turistiky radi cestujeme. Vlakom aj autom. Radi spoznávame nové kraje, nové miesta, mestá a obce. A tiež rôzne kultúrne a turistické zaujímavosti. Aj keď to bola rodinná dovolenka, okrem peších výletov do okolia sme si dopriali aj dva výlety zamerané na poznávanie tratí.

Z Košíc sme vycestovali 10. septembra 2000 o 9.45 rýchlikom 802 Gemeran. Rušeň som nevyfotil, zrejme som nemal dosť času utekať pred súpravu. Vo Zvolene sme boli o 13.14 hod. Na výmenu rušňa bolo 22 minút, tak som vystúpil z vlaku a urobil dva zábery aspoň na stroje, ktoré boli blízko nášho vozňa.  Náš vlakový rušeň mi opäť ušiel, ani neviem, aký rušeň nás dotiahol z Košíc. Vo Zvolene nastúpila „Laminátka“ 240 134-7. Stála v tieni a v protisvetle, takže fotka nie je vhodná na zverejnenie. Ani „Hydra“ 851 029-9, ktorá stála vedľa, nebola osvetlená ideálne, ale túto fotku si už dovolím uverejniť.

Po výmene rušňa sme o 13.36 pokračovali ďalej a po desiatich minútach jazdy sme vystúpili v Hronskej Dúbrave. Tu som si odfotil náš vlak 6109, ktorý tvorila „Hydra“ 851 032-3.

Náš vlak vyrazil o 14.17. Krátko pred pätnástou hodinou sme boli v cieli našej cesty. Do centra mesta sme sa odviezli vtedy ešte fungujúcou mestskou dopravou. Ubytovali sme sa a vyrazili na prechádzku po meste. O krásach tohto baníckeho mesta a jeho okolia tu písať nebudem. Ing. Peter Kálman, nick Iskricka, tu vo svojej reportáži 27.1.2013 opísal  Banskú Štiavnicu a jej okolie dosť podrobne. A priznám sa, že históriu ako takú naštudovanú nemám, takže by som to musel najskôr niekde vyhľadávať.

Na druhý deň, 11. septembra  sme si urobili pešiu túru do okolia mesta. Cez námestie sme vyšli na Červenú studňu a odtiaľ na Paradajz, Tanád a cez Hornú Roveň sme sa vrátili späť na Novozámockú ulicu, kde sme boli ubytovaní. Boli sme dosť prekvapení, že tak významné turistické body v okolí Banskej Štiavnice ako je Paradajz, alebo Tanád, boli zle značené. Niektoré turistické rázcestníky boli ošarpané a na vrchole Paradajzu nebola žiadna ceduľa. Ani sme nevedeli, kedy sme boli na vrchole.

Aj na tretí deň, 12. septembra  nášho pobytu sme sa vybrali na pešiu túru do okolia mesta. Po výdatných raňajkách sme sa vybrali peši na Štiavnické Bane. Cestou sme sa zastavili pri skanzene. Pozreli sme si skanzen zvonku, iba od plota, lebo bolo zatvorené. V dedine sme sa zastavili v obchode za účelom doplnenia zásob a pokračovali sme až k Vindšachtskému jazeru. Obzreli sme si jazero. Na opačnej strane sme videli Evičkino jazero. Po asfaltke do kopca sme pokračovali k Richňavským jazerám. Z cesty sme sa pomedzi chatky skratkou spúšťali k jazerám. Pri jednej chatke sme sa opýtali chatára na cestu k jazerám. Trochu sme sa s ním zarozprávali. Nakoniec vysvitlo, že ten pán kedysi slúžil v Košiciach v leteckej škole. Pohostil nás, urobil nám kávu. Po tejto krátkej prestávke sme zišli k jazerám po cestičke, ktorú nám domáci pán ukázal. Pokochali sme sa krásou tohto pekného kraja. Obišli sme jazerá, počkali sme si na autobus a autobusom sme sa vrátili do mesta. Náš trojročný synček mal toho v nôžkach tak akurát dosť.

Na ďalší deň, 13. septembra už bol na pláne výlet vlakom. Nôžky už boli unavené od chodenia, tak sme si urobili celodenný oddychový výlet vlakom. Z Banskej Štiavnice do Turčianskych Teplíc cez Banskú Bystricu a Harmanec, späť z Turčianskych Teplíc do Hronskej Dúbravy a Banskej Štiavnice cez Kremnicu. Prešli sme si takmer celú trať č.171 Banská bystrica - Diviaky i najkrajšiu časť trate č. 170 Vrútky - Zvolen. O najkrajšej trati na Slovensku - Banská Bystrica - Dolná Štubňa (môj názor) by sa patrilo napísať niekoľko slov. Mám útlu knížočku o histórii tejto trate.

Z knihy som vyčítal, že trať sa začala stavať slávnostným zahájením prác na banskobystrickom portáli vrcholového tunela dňa 28.9.1936 za účasti prezidenta republiky E. Beneša, ministra železníc R. Bechyně a ďalších verejných činiteľov. Po rôznych problémoch s dodávkami materiálov, nedostatkom pneumatík pre nákladné autá, mobilizácii robotníkov do vojny a popri iných problémoch nakoniec trať dokončili a 19.12.1940 bola už prezidentom Tisom slávnostne uvedená do prevádzky.  Na 40 kilometrovej trati je 22 tunelov. Z celkovej dĺžky trate 39,643 km, zaberajú tunely 12,211 km.  Na trati pracovali tisícky robotníkov. Niekedy to bolo naraz aj 12 000 ľudí na všetkých rozostavaných úsekoch.

Počas druhej svetovej vojny bola trať značne poškodená. S opravami sa začalo hneď po oslobodení Banskej Bystrice. Za necelý rok, 17.3.1946 bola trať opäť uvedená do prevádzky. Toľko o trati a vráťme sa k nášmu výletu. Hneď po raňajkách sme sa autobusom odviezli na stanicu v Banskej Štiavnici. Nastúpili sme do motorového osobného vlaku 6104, ktorý tvoril motorový vozeň 850 034-0. Vlak mal odchod o 9.04 hod. V Hronskej Dúbrave sme boli o 9.32 hod. Tu sme mali len štyri minúty na prestup. Ale stihol som tu vyfotiť dve „Hydry“ vedľa seba.

Prestúpili sme na R 811 Horehronec, ktorým sme sa odviezli do Zvolena. Horehronca dotiahla Princezná, ale číslo som nezaregistroval. Priznám sa, že v tom čase som ešte trpel svojou záľubou zbierať informácie o jednotlivých typoch rušňov, hlavne o prototypoch a tak som fotil len to, čo som potreboval. A okrem toho, na tejto dovolenke som mal VHS kameru, takže som viac filmoval. Vo Zvolene sme opäť vystúpili. Mali sme takmer trištvrte hodiny času, tak sme si dali na stanici kávu, občerstvili sme sa a nastúpili do rýchlika  Detvan. Pred nastúpením do rýchlika mi zapózovala „žehlička“ s akumulátorovým vozňom.

Rýchlik vyrazil presne o 10.30 a celá cesta až do Turčianskych Teplíc prebehla bez problémov. V tom čase premávali na tejto trati štyri rýchliky denne. Dokonca aj jeden medzištátny rýchlik 390 Bem z Budapešti do Štetína. Ja som takmer po celý čas stál pri okne s hlavou vystrčenou von a filmoval som kamerou. Vtedy ešte na VHS pásky. Podarilo sa mi to zdigitalizovať. Prikladám aj video.

V Turčianskych Tepliciach sme boli o 11.39. Prešli sme si toto kúpeľné mesto. Naobedovali sme sa v príjemnej reštaurácii a vrátili sme sa na stanicu. Naspäť sme sa vracali po trati 171 cez Kremnicu osobným vlakom 7505 s odchodom o 16.11 hod. z Turčianskych Teplíc. Osobný vlak ťahala nejaká 750, ale číslo som si nezapísal. Sedeli sme vo vagóne, ktorý mal asi ploché kolesá. Klopalo nám to pod zadkami dosť silno. Na videu je to aj počuť.

Bol to služobný voz s oddielmi 2. triedy. (Asi BD) Tie boli určené pre cestujúcich s malými deťmi. Cestou späť som už filmoval menej. Ale aj táto trať je zaujímavá. Je tu síce menej tunelov, ale výhľady na krásnu krajinu sú impozantné. V Hronskej Dúbrave sme boli načas o 17.31 a hneď o 17.36 sme mali prípoj. Osobný vlak 6113 tvorený motorákom 851 032-3  nás odviezol do Banskej Štiavnice. Akurát sme stihli večeru a tak sa náš pekný deň skončil.

Ďalší deň, 14. september sme strávili opäť v prírode na pešej túre. Dnes sme si vybrali za cieľ vrch Sitno. Autobusom o 8.07 sme vycestovali k jazeru Počúvadlo. Obišli sme jazero. Za krásneho počasia sme si vychutnali príjemnú atmosféru tohto pekného kúta v srdci Slovenska. Pri bufete sme vypili kávu a začali sme stúpať po zelenej turistickej značke na vrch Sitno (1009 mnm). Na vrchole bolo veľa ľudí. Niekoľko školských výprav. Drevená veža bola zatvorená.

Z vrcholu boli krásne výhľady. Posedeli sme, pojedli a pobrali sme sa dole. Späť sme išli inou cestou. Z rázcestia Tatárska lúka sme išli po modrej značke do sedla Krížna. Odtiaľ po červenej nad Horný Mlyn. Zišli sme do osady a náhodou tu na konečnej stál autobus, tak sme to  využili a zviezli sme sa do Štiavnice autobusom. Večer sme ešte boli na prechádzke v meste. A tak sa skončil náš piaty deň dovolenky.

V piatok 15. septembra sme si urobili výlet na Čiernohronskú železničku. Ráno sme odišli z Banskej Štiavnice osobným vlakom 6104 o 9.04 hod. do Hronskej Dúbravy. Tu sme prestúpili na R 811 Horehronec, ktorý odtiaľ odchádzal o 9.36. Rýchlikom sme sa odviezli do Podbrezovej. Vo Chvatimechu sme vystúpiť nemohli, lebo tam rýchlik zastavuje iba v soboty a nedele, aj to iba cez prázdniny. Tak sme vystúpili o 11.12 hod. v Podbrezovej a peši sme potom kráčali po ceste do Hronca. Vtedy ešte ČHŽ nepremávala do Chvatimechu. Zvládli sme to za hodinu a niečo. V Hronci sme si na staničke posedeli, vypili kávu a počkali sme si na vláčik. Ten sa s nami o 13.15. vybral do Čierneho Balogu.

Ťahal nás motorový rušeň BN.  V polovici cesty sa im pokazil. Asi desať minút niečo opravovali, ale podarilo sa ho nakoniec naštartovať a tak sme do cieľa dorazili.

Popozerali sme si staničku v Čiernom Balogu. Najedli sme sa tam a parným vlakom o 15.15 sme sa vydali na cestu späť. Cesta prebiehala dobre.

V Hronci sme natrafili na autobus, ktorý nás odviezol do Chvatimechu. Tu sme stíhali osobný vlak 7422, ktorým sme sa odviezli do Zvolena. Vo Zvolene prestup na osobný vlak 5740 o 18.18 a v Hronskej Dúbrave ďalší prestup na motoráčik do Banskej Štiavnice. Tých prestupov sme mali dnes vyše hlavy. Aj s trojročným synčekom -  cestovateľom. Do Štiavnice sme došli o pol ôsmej večer, takže večeru sme nestihli. Vybrali sme sa preto do mesta a výborne sme sa najedli v reštaurácii. A tak sa skončil náš predposledný deň.
Sobota, 16. september. Balíme si kufre a vlakom 6106 o 12.52 vyrážame na cestu domov. V Hronskej Dúbrave sme o 13.22. Náš prípojný rýchlik R 803 Gemeran do Košíc pôjde až o 14.11, takže máme takmer 50 minút času. Využívam ho na to, že fotím vlaky. V Hronskej Dúbrave na stanici je totiž niekoľko krásnych exemplárov. Nechápal som najprv, čo sa deje. Parné rušne, aj rakúske ... No, po chvíli mi došlo. Vo Zvolene sa asi bude konať tak ako každoročne pravidelná septembrová Grand Prix Slovensko. Neviem, či už aj vtedy sa to tak volalo. Ale tie rušne v Hronskej Dúbrave čakali určite na presun do Zvolena. Tak som si ich vyfotil a rýchlikom Gemeran sme vyrazili k domovu. O 17.55 sme načas dorazili do Košíc.

Tak sa skončila naša krásna dovolenka. Po celý týždeň sme mali krásne počasie. Videli sme okolie Banskej Štiavnice. Je to skutočne krásny kút Slovenska. Videli sme najkrajšie slovenské železničné trate. Kto tam nebol, nech tam beží. Vrelo odporúčame.

Vážení! V mojej predošlej reportáži Návraty 1 som opísal moju trojdňovú foto akciu u nás na východe Slovenska s kamarátom z Česka s Jirkom Škaldom. Dovoľte mi, aby som si aj v tejto reportáži zaspomínal na tohto dobrého kamaráta. Keďže naša rodinná dovolenka, ktorú v tejto reportáži opisujem sa odohrávala aj v okolí Zvolena, spomenul som si na môjho kamaráta, s ktorým som sa tu vo Zvolene rok po našej tu opísanej dovolenke stretol. Bolo to naše prvé stretnutie. Ja som pricestoval ranným rýchlikom a večer som sa vrátil domov. Jirka vtedy strávil vo Zvolene viac dní. Nafotili sme si niekoľko pekných rušňov. Boli to časy, keď ešte premávalo dosť veľa vlakov. Stačilo sa na chvíľu postaviť ku koľaji smerujúcej do depa a hneď sme zachytili pár pekných strojov. A čo nás tešilo najviac, nikto nás nevyháňal, nikto sa nás nepýtal čo tam robíme. Železničných policajtov sme ani nevideli. Voľne sme si chodili po depe. Dovoľte, aby som aj z tohto stretnutia, ktoré sa uskutočnilo 5.9.2001, uverejnil niekoľko fotiek. Takže fotky od čísla 36 až po 53 sú z roku 2001.

Celkom na záver chcem povedať, že všetky fotky sú skenované z klasických papierových fotografií. A ešte jedna poznámka k „Hydre" 851 032-3. Nedávno som videl na Facebooku fotku podobnej mašinky s číslom M 286.1032 v krásne prevedenom, pôvodnom nátere. Myslím si, že je to tá, ktorá nás vozila do Banskej Štiavnice v roku 2000.